Únoscovia a rukojemníci, ozbrojení policajti, vyjednávači, ultimátum, granáty, ale aj streľba zo samopalu. Pred takmer päťdesiatimi rokmi sa v blízkosti slovenských hraníc odohrala rukojemnícka dráma ako z akčného filmu, ktorá sa začala útokom teroristov v osobnom vlaku Československých dráh (ČSD) na linke Bratislava - Viedeň.
Základnou politikou sionistického hnutia od jeho vzniku koncom 19. storočia bola podpora emigrácie Židov z celého sveta do Palestíny. Po vzniku Izraela v máji 1948 sa táto politika pretavila aj do zákonov nového štátu.
V roku 1950 prijal izraelský parlament Zákon o návrate, ktorý stanovoval, že každý Žid má právo vrátiť sa do „krajiny svojho pôvodu“ a takýto prisťahovalec automaticky získa izraelské občianstvo. Týmto spôsobom našlo v Izraeli nový domov veľa holokaust preživších Židov z Európy.
Izraelská expanzívna politika voči palestínskym Arabom (Palestínčanom) zasa spôsobila, že v arabských krajinách žijúce židovské komunity sa začali stávať terčom nenávisti zo strany väčšinového obyvateľstva a diskriminácie zo strany štátnej moci. Mnohí preto v 50. a 60. rokoch opúšťali svoje domovy a mierili do iných krajín, najmä do Izraela.
Veľká populácia Židov žila aj v Sovietskom zväze (ZSSR). Išlo o imigračný rezervoár s troma miliónmi ľudí, druhý najväčší po USA.
V snahe osloviť sovietskych Židov neviedol Tel Aviv konfrontačnú politiku voči Moskve a vo všeobecnosti sa v studenej vojne Izrael nijako nestaval na stranu USA alebo ZSSR. Po tzv. šesťdňovej vojne v júni 1967 sa však Sovieti postavili na arabskú stranu a izraelská bezpečnosť sa zasa úzko naviazala na podporu USA. Moskva prerušila diplomatické vzťahy s Tel Avivom a v celom východnom bloku sa spustila ostrá kampaň proti sionizmu, prerastajúca až do atakov voči Židom všeobecne.
Ohromné víťazstvo Izraela v šesťdňovej vojne však v sovietskych Židoch prebudilo sionistické povedomie a čoraz viac ich chcelo odísť do Izraela. Sovietska vláda si s trpkosťou všímala, že lojalita Židov k sionizmu začala prevládať nad lojalitou k štátu, v ktorom sa narodili a stali sa jeho občanmi.
Tel Aviv v roku 1970, cieľová destinácia pre emigrantov židovského pôvodu zo Sovietskeho zväzu (zdroj: wikimedia.org/Izraelská národná knižnica (CC BY 4.0))Medzi Moskvou a Tel Avivom
Napriek intenzívnej sovietskej antisionistickej kampani hľadal Tel Aviv možnosti, ako nadviazať s Moskvou spoluprácu pri emigrácii sovietskych Židov do Izraela. Izraelčania sa permanentným prisťahovalectvom totiž pokúšali udržať vysoký prírastok obyvateľstva a naplniť tak svoju víziu o výraznom židovskom prevýšení arabskej populácie na území Palestíny.
Po dobytí Západného brehu Jordánu a pásma Gazy v júni 1967 bola táto potreba ešte akútnejšia, keďže pod izraelskú kontrolu sa dostali takmer dva milióny Palestínčanov.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa mnoho sovietskych Židov, predovšetkým disidentov, rozhodlo poukázať na svoju ťaživú situáciu v ZSSR a nemožnosť emigrovať do Izraela. Medzinárodné židovské organizácie spustili masívnu kampaň s cieľom dotlačiť Moskvu k uvoľneniu opatrení ohľadom migrácie. OSN dokonca usporiadala konferenciu o postavení židovstva v ZSSR, ktorá sa konala vo februári 1971 v Bruseli.
Izrael sa od týchto aktivít držal oficiálne bokom, aby ešte viac nezhoršoval sovietsko-izraelské vzťahy.
Krátko nato sa 30. marca 1971 v ZSSR začal 24. zjazd Komunistickej strany, na ktorom sa zúčastnili novinári z celého sveta. Mnohí túto príležitosť využili na konfrontáciu sovietskych lídrov so židovskou medzinárodnou kampaňou.
