V skratke sa dá krymská vojna označiť za vojenský konflikt medzi ruským impériom a koalíciou mocností, ktorá bola tvorená Osmanskou ríšou, Francúzskym cisárstvom, kráľovstvom Veľkej Británie a Sardínskym kráľovstvom.
V Rusku v čase jej trvania vládol cár Mikuláš I. (1825 – 1855), vo Francúzsku cisár Napoleon III. (synovec Napoleona Bonaparta), v Británii kráľovná Viktória (1837 – 1901), na Sardínii Viktor Emanuel II. (1849 – 1861, v tomto roku vyhlásený za kráľa zjednoteného Talianska) a v Osmanskej ríši sultán Abdülmecid I. (1839 – 1861). Príčinou jej vzniku bola snaha Ruska o oslabenie Osmanskej ríše, o jej prípadné rozdelenie a zmocnenie sa niektorých jej európskych oblastí.
Rusko sa tiež snažilo získať úplnú slobodu plavby po Čiernom mori a najmä slobodný priechod z Čierneho mora do Stredozemného Bosporskou úžinou aj pre vojnové loďstvo. Tieto zámery sa však nestreli s pochopením vlád Francúzska a Veľkej Británie, ktoré sa snažili o zachovanie politiky mocenskej rovnováhy a neželali si prílišné mocenské posilnenie Ruska. Obe krajiny napokon v konflikte medzi Ruskom a Osmanskou ríšou vojensky pomohli Turkom, hoci ich to stálo nemalé hmotné i ľudské obete.
Väčšina bojových operácií sa uskutočnila v oblasti čiernomorského pobrežia od ústia Dunaja do Čierneho mora cez jeho severoturecké brehy až po polostrov Krym. Boje menšej intenzity sa udiali aj v oblasti východného Turecka a južného Kaukazu.
Chorý muž na Bospore
Osmanská ríša prechádzala od začiatku 19. storočia obdobím vnútropolitického a hospodárskeho úpadku, čo sa odrazilo aj na oslabení jej vojenského potenciálu. Vojny v poslednej tretine 18. storočia s Ruskom a Rakúskom vyčerpali štátnu pokladnicu a navyše autokratická monarchia technologicky i civilizačne zaostávala za Európou.
O výrazné oslabenie Osmanskej ríše sa zaslúžilo najmä Rusko, ktoré v konfliktoch s južným susedom pokračovalo aj v prvej polovici 19. storočia. Ruské vojská porazili tie osmanské vo vojne v rokoch 1806 – 1812, ako aj v krátkej vojne v rokoch 1828 a 1829. Hoci Rusi získali vo vojnách len menšie teritoriálne zisky, víťazstvá posilnili najmä mocenské postavenie Ruska a prestíž jeho panovníkov. Okrem toho sa ruskí cári stali garantmi autonómie balkánskych kniežatstiev Srbska, Valašska a Moldavska, ktoré sa postupne vymaňovali z osmanskej nadvlády.
Oslabovanie Osmanskej ríše malo pokračovať aj v nasledujúcich desaťročiach. V roku 1830 po desaťročnom národnooslobodzovacom boji s Osmanmi získali slobodu Gréci, a krátko po nich vypovedal poslušnosť sultánovi aj egyptský miestodržiteľ Muhammad Alí Paša. Viedol so sultánom Mahmudom II. krvavú vojnu, ktorá sa končila reálnou hrozbou obsadenia Istanbulu vojskami Muhammada Alího.
Pred touto katastrofou zachránil sultána starý nepriateľ – Rusko, ktoré v Bosporskej úžine vylodilo 10 000 vojakov, a tým odvrátilo egyptský pokus o dobytie Istanbulu. Práve za túto pomoc získalo výhodu slobodnej plavby cez úžiny Bospor a Dardanely, čím sa ruské obchodné i bojové loďstvo mohlo voľne plaviť z Čierneho mora do Stredozemného.
Bolo zrejmé, že z niekdajšej mocnej Osmanskej ríše sa postupne stáva „chorý muž na Bospore“, ktorý nebude mať sily brániť sa ďalším ruským útokom. To nahrávalo expanzívnym plánom cára Mikuláša I., ktorý sa netajil svojimi plánmi na rozloženie Osmanskej ríše a získanie častí jej územia.
Inšpekcia čiernomorskej flotily v roku 1849, obraz ruského maliara Ivana Ajvazovského (zdroj: wikimedia.org)Protichodné záujmy európskych mocností
Na kroky Ruska podozrievavo hľadeli takmer všetky európske mocnosti – najviac však Veľká Británia s Francúzskom. Obe krajiny sa v medzinárodnej politike snažili udržiavať mocenskú rovnováhu, ktorú Rusko svojou expanzívnou politikou narušovalo. Navyše sa od začiatku 30. rokov 19. storočia začala narúšať spolupráca a ideologická jednota európskych mocností, ktoré sa v roku 1815 po definitívnej porážke Napoleona Bonaparta spojili v tzv. Svätej aliancii (tvorili ju rakúska monarchia, Rusko a Prusko, neskôr sa k nej pridalo aj obnovené Francúzske kráľovstvo a niekoľko menších štátov).
