Cárovná Katarína II. v podstate od začiatku svojej vlády (odstránením vlastného manžela cára Petra III. palácovým prevratom v roku 1762) realizovala vo vzťahoch k zahraničným susedom bezohľadnú imperiálnu politiku.
Prejavilo sa to napríklad už presadením „jej“ kandidáta (a bývalého milenca) magnáta Stanislava Augusta Poniatowského na poľský trón (1764) a zasahovaním do vnútropoľských záležitostí takým spôsobom, aby bola šľachtická monarchia čo najviac oslabená.
Politicky a vojensky oslabené Poľsko-litovské kráľovstvo bolo postupne v troch deleniach svojho územia susednými mocnosťami (Pruskom, Ruskom a Rakúskom) vymazané z mapy Európy (pri tzv. prvom delení Poľska v roku 1772 získalo Rusko značnú časť jeho severovýchodných území s 1,3 milióna obyvateľov).
Ukrajovanie z osmanského koláča
Vo vzťahu k Osmanskej ríši realizovala cárovná podobný scenár. Najprv malo dôjsť k jej maximálnemu vojenskému oslabeniu a následne malo Rusko zabrať čo najviac z jej okrajových území (najmä na Balkáne a v Pričiernomorí).
Po roku 1780 sa v Kataríniných predstavách – a tiež v plánoch jej radcu kancelára Alexandra Bezborodka – začala objavovať idea úplného zničenia odvekého nepriateľa a vytvorenia kresťanského kráľovstva na troskách Osmanskej ríše, kvázi novobyzantskej ríše, s panovníkom z jej rodu (neskôr bol na túto úlohu predurčený vnuk Konštantín Pavlovič). Tento veľký sen sa Kataríne II. nepodarilo zrealizovať.
Niekoľko rokov po násilnom prebratí trónu sa cárovná odhodlala na veľkú vojnu s Osmanskou ríšou. Vojnu si želala aj osmanská strana, ktorá sa cítila dostatočne silnou, aby po takmer 30-ročnom období mieru mohla oslabiť svojho severného suseda. Hoci jej armáda bola trikrát väčšia ako ruská, napokon ani táto výhoda nezaručila Osmanom úspešný priebeh vojny.
Zámienkou na vyhlásenie vojny sa stali udalosti v Poľsko-litovskom kráľovstve. Šľachtici, nespokojní s proruskou vládou kráľa Stanislava Augusta, sa začiatkom roku 1768 združili v tzv. barskej konfederácii a dali si za cieľ odstrániť ruskú politicko-vojenskú kuratelu nad svojou krajinou.
Ochranu im poskytovala Osmanská ríša, na územie ktorej sa konfederáti uchyľovali po prvých porážkach svojich vojsk. Na osmanskom teritóriu sa ich snažili dolapiť ruskí kozáci, ktorí prekračovali hranicu z poľskej strany (na území Poľska boli totiž rozmiestnené početné ruské pluky).
Vláda v Istanbule proti tomuto konaniu protestovala a chystala sa na otvorenú vojnu. Tá napokon prepukla až v januári 1769, keď z územia Krymského chanátu vpadli na juhoruské územie (do oblasti tzv. Novosrbska, dnes na území Ukrajiny) Tatári s Nogajcami na čele s chánom Kirimom. Išlo o posledný veľký vpád tatársko-nogajských oddielov, ktoré mali za cieľ získať na ruskom území zajatcov predávaných do otroctva (pramene uvádzajú, že ich počas tohto nájazdu odvliekli okolo 20 000).
Zničenie osmanskej flotily v námornej bitke pri Česme v júni roku 1770. Obraz nemeckého maliara Jacoba Philippa Hackerta (zdroj: wikimedia.org)Rusi začali vojenské operácie až na jeseň na teritóriu Moldavska a Valašska. V niekoľkých pozemných bitkách porazili osmanskú armádu, podarilo sa im zničiť aj námorné sily Osmanov (v bitke pri Česme v júni 1770).
Napokon Rusi Osmanskú ríšu vojensky úplne vyčerpali a v máji 1772 bolo medzi bojujúcimi stranami uzatvorené prímerie. Začali sa mierové rokovania, ktoré však boli niekoľkokrát prerušené pre kategorické požiadavky Ruska, najmä ohľadom Krymu.
