Krymskí Tatári si síce vydobyli v roku 1441 nezávislé postavenie od mocensky upadajúcej Zlatej hordy, ale ich relatívna samostatnosť mala krátke trvanie. Po viac ako štvrťstoročnej vláde chána Hadžiho Gireja bol po krátkej prestávke (v roku 1468) za chána vyhlásený jeho syn Mangli. Možno by pokračoval v úspešnej vláde svojho otca, keby sa v roku 1475 Krymský polostrov nestal lákavým cieľom pre expandujúcu Osmanskú ríšu.
Tá síce na Kryme viedla boj s kresťanským nepriateľom – so zvyškami gótskeho kniežatstva a s janovskými obchodníkmi v pobrežných mestách, ale napokon sa osmanskej moci museli podriadiť aj Krymskí Tatári.
Osmanská ríša Krymský chanát ovládala až do roku 1774, keď po prehratej vojne s Ruskom mierová zmluva priniesla Tatárom na Kryme opäť formálnu nezávislosť. Ako sa ukázalo, mala krátke trvanie. Ruská ríša, odveký nepriateľ Tatárov, si Krym definitívne podmanila v roku 1783.
Spolužitie Rusov a Tatárov ostalo aj po rozpade Zlatej hordy poznamenané vzájomnými a opakovanými konfliktmi. Tatári z nezávislých chanátov, ktoré obklopovali Moskovskú Rus z východu a juhu (Kazanský, Astrachánsky a Krymský), opakovane realizovali lúpežné vpády na jej územie. Vpádmi chceli nájazdníci získať nielen cennosti a obilie, ale najmä zajatcov, ktorých Tatári, najmä tí krymskí, predávali ďalej do Osmanskej ríše.
Niekedy sa spojili tatárske oddiely aj z dvoch chanátov (najčastejšie Krymského a Kazanského), pribrali k sebe turkických Nogajcov z Kubáne (región východne od Azovského mora) a spoločnými silami sa odhodlali na hlbší prienik do územia Ruska.
