Bohdan I. Veľký – cár sibírsky. Aj takto skôr posmešne zvykli československí legionári nazývať Bohdana Pavlů – československého splnomocnenca v Rusku v období, keď sa táto obrovská krajina zmietala vo vnútornom chaose občianskej vojny. Jeho spolubojovník z Ruska a neskorší slovenský sociálnodemokratický politik Ivan Markovič ho dokonca zaradil na štvrtú priečku hneď za legendárnu trojicu československého zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny – teda za Masaryka, Štefánika a Beneša.
Napriek tomu Bohdan Pavlů akoby vypadol z nášho historického povedomia alebo v tom lepšom prípade zostal na jeho okraji. No bol to práve on, kto plnil v plánoch na budúci československý štát dôležitú pozíciu, pomyselné spojivo v pestrých osobných vzťahoch českých a slovenských politikov. Nedávno o ňom vyšla prvá politická biografia. Zhovárali sme sa s jej autorkou Bohumilou Ferenčuhovou.
-----------
Bohdan Pavlů dodnes zostáva skôr na okraji záujmu laickej verejnosti. Je to spôsobené tým, že sa mu ani historická veda nevenovala dostatočne? A naozaj by sme mu mohli prisúdiť pomyselnú štvrtú pozíciu popri veľkej trojke Masaryk, Beneš, Štefánik?
Od čias, keď bol kritizovaný za svoje postoje na Sibíri v r. 1918 a 1919, keď si aj vyslúžil ironickú prezývku Bohdan I. Veľký, a napokon aj od roku 1989, t. j. od pádu komunistického režimu, uplynulo veľa času. Aj na túto postavu československých dejín sa už preto dokážeme pozrieť objektívne, s väčším odstupom. Bohdana Pavlů považujem za mimoriadne dôležitú postavu, ktorá stála pri vzniku Československej republiky.
Keď som začala pracovať na tejto biografii, uvedomila som si, že traja ľudia nikdy nezaložia štát. Musí tam byť omnoho viac činiteľov a ďalších, i keď menej viditeľných ľudí, ktorí sa na úspechu podieľajú výraznou mierou. A Bohdan Pavlů plnil v kritickom období dôležitú pozíciu toho, kto sa vedel postarať o československých vojakov v Rusku a zabezpečiť odboj i po tejto stránke.
Bohdan Pavlů sa síce narodil na moravsko-českom pomedzí, no s rodičmi sa ešte ako chlapec presťahoval a žil na Slovensku, neskôr ho poslali na štúdiá na gymnázium do Uherského Hradišťa. Tak trochu pendloval medzi oboma polovicami budúcej republiky. Predurčila ho práve táto okolnosť do pozície dôležitého spojiva v česko-slovenských vzťahoch?
Bola som fascinovaná, keď som študovala materiály gymnázia v Uherskom Hradišti, jeho program a učebné osnovy a hĺbku, do akej sa jeho pedagógovia venovali študentom. A pozoruhodná bola aj demokratickosť tohto gymnázia.
Bola to škola, ktorú založili obyčajní ľudia, ktorí sa na ňu zozbierali a napokon sa im podarilo docieliť, aby ho pod svoju správu prevzal aj štát. Uplatňovali sa tu na jednej strane a na tú dobu veľmi moderné pedagogické metódy, no zároveň sa dbalo i o klasické vzdelanie - štúdium latinčiny, gréčtiny atď. V učebných osnovách tohto gymnázia by ste našli aj slovenskú literatúru, ktorá bola v tom čase vnímaná ako súčasť českej literatúry.
Už tu Bohdan Pavlů „napáchol“ duchom slovanskej vzájomnosti a získal tak vlastne obe identity – slovenskú i českú. To sa prejavilo najmä po jeho príchode do Prahy, kde sa okamžite zapojil do aktivít spolku Detvan.
Bohdan Pavlů (vľavo) v spoločnosti T. G. Masaryka a Jiřího Klecandu v Petrohrade. Fotografia spred roka 1919. (zdroj: wikimedia.org)Tam sa okrem iných stretol aj s Milanom Rastislavom Štefánikom. Dotvoril sa práve v tomto prostredí jeho intelektuálny a kultúrny rozhľad a napokon i jeho vlastná identita?
Určite áno. Je dôležité spomenúť, že okrem štúdií na Právnickej fakulte českej Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe chodil aj na prednášky T. G. Masaryka a Otakara Hostinského. Viedol veľmi rušný študentský život. Okrem Detvana sa zapojil do činnosti Českoslovanskej jednoty.
