Celé dejiny Benátok a Benátčanov sa právom nazývajú dejinami obchodného podnikania. Už na úsvite ich dejín v 11. storočí písal anonymný autor z Pavie: „Tento národ neorie, neseje a nežne – a predsa je a pije ako všetci ostatní.“ Základom ich bohatstva bol, podobne ako pri iných námorných veľmociach, sprostredkovací obchod.
Benátsky štát ťažil z polohy na pomedzí medzi Východom a Západom, vo veľmi zjednodušenom zmysle zarábal na rozdieloch v cenách tovarov a surovín prepravovaných medzi Sýriou, Egyptom a Konštantínopolom do Benátok z jednej strany a z Nemecka, Flámska a západného Stredomoria z druhej strany.
Bezpečnosť a spoľahlivosť lodnej dopravy boli najpodstatnejším faktorom vtedajšieho diaľkového obchodu, omnoho viac ako akýkoľvek iný jeho aspekt. Preto je otázka typov lodí a spôsobu ich prevádzky na tomto poli výsostne dôležitá.
Námorná sila Benátok
V stredoveku v princípe existovali dva typy lodí, odlíšené výzorom aj použitím (ako je to napokon i dnes) – vojnové a obchodné plavidlá. Vojnové lode boli tzv. štíhle galéry a obchodné zasa okrúhle (navi tonde) nákladné lode.
Galéry boli dlhšie a užšie plavidlá poháňané kombinovanou silou plachiet a vesiel. Ich dĺžka sa pohybovala medzi 40 – 60 metrami, šírka bola 4,5 – 7,5 metra, ponor asi 1,5 – 2 metre. Veslári v stredoveku neboli otroci ani trestanci, ale slobodní platení námorníci. Neboli nasadení neustále, ale len vtedy, keď bolo treba manévrovať pri vchádzaní do prístavu, v prípade potreby pri boji proti nepriateľovi alebo za úplného bezvetria. Inak čakali v prístave na priaznivé vetry.
Veslári - vojaci predstavovali v stredoveku hlavnú „výzbroj“ a ochranu lodí, preto sú galéry v prameňoch označované ako naves armatae – teda ozbrojené bojové lode. Bojové plošiny na prednej alebo zadnej časti lode a zašpicatený zobec vpredu boli doplnky, ktorými nemusela byť každá galéra vybavená, no zvyšovali jej bojový potenciál.
Pohľad na Benátky v 15. storočí. V popredí vidno vyobrazené benátske galéry i „okrúhle“ lode, tzv. kogy. (zdroj: wikimedia.org)Počet členov posádky dosahoval priemerne 140 – 180 mužov, niekedy prevýšil i dve stovky. Každý z veslárov disponoval vlastným veslom, od čoho sa odvodzuje názov birémy (po dvoch veslároch na každej lavici) a od 14. storočia trirémy (traja veslári a teda tri veslá). Boli vybavené trojuholníkovými tzv. latinskými plachtami, ktoré oproti tradičným štvoruholníkovým plachtám používaným ešte v antike umožňovali efektívnejšie využiť silu vetra, aj keď na druhej strane ho nemohli zachytiť pri väčšom uhle odklonu od stanovenej trasy. Túto nevýhodu vyrovnávala výhoda pohonu veslami, v prípade potreby sa mohli plaviť aj proti vetru. Preto dokázali v priebehu jedného dňa a noci prekonať cestu z Benátok do Poreču (tal. Parenzo) na Istrii, odtiaľ na Korfu im cesta popri pobreží trvala deväť dní (galéry museli častejšie dopĺňať zásoby).
Nevýhodou galér bolo to, že mali menší objem a teda nižšiu nosnosť, navyše aj početnejšiu posádku. V dôsledku toho bola ich prevádzka drahšia a ostalo podstatne menej miesta na náklad. Preto boli určené na transporty mimoriadne cenných tovarov. Okolo roku 1320 bol skonštruovaný nový typ galéry – tzv. ťažká alebo obchodná galéra (galera grossa, galera da mercato), ktorej nosnosť bola až 150 a viac ton a počet členov posádky nepresahoval 200 mužov. Galéry boli riadené dvoma závesnými kormidlami po bokoch v zadnej časti lode, ktoré sa udržali aj po 13. storočí po zavedení dodnes používaného pevného kormidla upevneného zozadu na korme.
Obchodné lode boli v porovnaní s galérami širšie a vyššie, teda objemnejšie a v dôsledku toho mali podstatne vyššiu nosnosť (do 500 ton, výnimočne i viac, ako napríklad v 13. storočí legendárne benátske Totus Mundus alebo Roccaforte). Takéto rozmery znamenali až do 19. storočia veľmi veľkú loď. Ak mali galéry pomer dĺžky a šírky 7:1, pri okrúhlych lodiach to bolo asi 3:1. Ich základným pohonom bola sila vetra, preto mali i podstatne menej početnú posádku. V dokumentoch sú označované ako naves disarmatae – neozbrojené lode, ak mali menej ako 60 námorníkov na palube. Iba v prípade potreby sa na ne umiestnilo väčšie množstvo ozbrojencov (niekoľko stovák), čím sa de facto stávali bojovými loďami.
Ak boli vybavené aj bojovými plošinami, predstavovali potom značnú vojenskú silu. Normálne však slúžili na obchodné účely a na transport objemnejších a menej cenných tovarov. Spočiatku boli podobne ako galéry vybavené latinskou trojuholníkovou plachtou.
Od 14. storočia sa aj do konštrukcie „okrúhlych“ lodí zaviedli viaceré zmeny. Vznikli tak tzv. kogy (cocche), prvý raz spomenuté roku 1315 prakticky súčasne s ťažkými galérami. Okrem kormidla upevneného na kolmej, takmer zvislej korme boli novinkou predovšetkým štvoruholníkové plachty. Tie si nevyžadovali tak veľa práce ako trojuholníkové latinské plachty, ktoré bolo treba zakaždým otočiť okolo sťažňa jedným koncom, aby sa zachytil vietor. Navyše pri štvoruholníkových plachtách nebolo také namáhavé vymieňať plachty podľa typu a sily vetra ako na plachtách latinských.
Tak došlo k ďalšej úspore nákladov na pracovnú silu a k zmenšeniu počtu členov posádky. Ak v 13. storočí na obchodnej lodi s nosnosťou 240 ton podľa benátskych námorných štatútov bolo treba 50 námorníkov, na koge v 14. storočí zákon predpisoval už len polovičnú posádku. Celkovo už počet členov posádky na koge nezávisí od potrieb lode, ale od toho, nakoľko má byť schopná bojovať. Preto ak to bolo nutné, pridávali sa k námorníkom aj vojaci – lukostrelci, a kogy sa vybavili aj vojnovými strojmi.
Model malej benátskej galéry z Námorného múzea v Benátkach. (zdroj: wikimedia.org)Monopol nad Jadranom
Žiadna zo stredovekých námorných veľmocí si nebola schopná zabezpečiť nadvládu v Stredozemnom mori v takom rozsahu ako napríklad Anglicko v 19. storočí. Iba Benátky sa takémuto cieľu veľmi priblížili v Jadranskom mori. Monopol neznamenal, že by sa v ňom mohli pohybovať len benátske lode. Práve naopak, vítaní boli i obchodníci janovskej a pisanskej konkurencie za predpokladu, že mali povolenie Senátu a smerovali so svojím tovarom priamo do Benátok.
