FOTO - ARCHÍV
15. júla 1975, o 13.20 stredoeurópskeho času vyštartoval z kozmodrómu Bajkonur Sojuz 19 s Alexejom Leonovom a Valerijom Kubasovom na palube. O sedem a pol hodiny neskôr sa z Mysu Canaveral vznieslo do kozmu Apollo 18. Sedeli v ňom Donald Slayton, Vance Brand a Thomas Stafford. Okamžite po štarte obe kozmické lode upravili svoje dráhy tak, aby sa k sebe začali približovať. O dva dni neskôr sa 1100 kilometrov nad pobrežím Portugalska spojili. Historicky prvé medzinárodné spojenie vo vesmíre sa odohralo pred 25 rokmi.
Presne o 20.13 otvoril Leonov dvere Sojuzu a pozdravil: "Hallo, Tom". Thomas Stattford odpovedal: "Zdravstvuj, Aľjoša". Obaja tak zúročili 2000 hodín prípravy, z čoho 700 hodín pripadlo na štúdium jazyka a ďalších 700 na spoločný výcvik.
Dnes sa zdá neuveriteľné, že jedným z veľkých problémov vtedajšieho kozmického stretnutia aspoň pre posádky bol jazyk. Vraj ani nie tak angličtina, ako skôr oklahomčina Toma Stafforda. "Keď na nás spustil pri prvom spoločnom tréningu vodopád absolútne nezrozumiteľných slov, bolo isté, že takto sa nedohovoríme," spomínal Leonov. "Nakoniec, ako môžu potvrdiť Tom, Vance či Deke, táto istota bola obojstranná."
Prekérnu situáciu pri používaní nevyhnutného pracovného nástroja vyriešil nápad, aby Američania hovorili na Rusov po rusky a Rusi na Američanov po anglicky. Okrem niektorých kritických chvíľ letu, keď si astronauti potrebovali od pľúc uľaviť, sa to vraj darilo.
Pri štarte boli Rusi lepší, lebo Sojuz sa oproti letovému plánu oneskoril iba o 5 milisekúnd, zatiaľ čo Apollo až o 381. Rusom však nepracoval televízny systém, a keďže túto poruchu odhalili dve hodiny pred štartom, nedalo sa s ňou nič robiť.
Slayton sa zas sťažoval: "Je tu málo miesta a máme preplnený letový plán, ktorý sa nedá stíhať. Ono to chvíľu trvá, než si zvyknete, že tu hore pracujete v stave beztiaže, a všetko ide pomalšie. Pravda, ťažké predmety ľahšie presuniete z miesta na miesto, majú však tendenciu uletieť vám z rúk."
Spojené posádky absolvovali dvadsaťtri televíznych prenosov, ktoré mali spolu 145 minút. Ako sa astronauti potom priznali, jazyky im zväzovalo najmä to, že čokoľvek povedali, mohlo sa ocitnúť na prvých stránkach najväčších denníkov. Doslova ich však dráždilo, že novinári prepierali každé ich slovo, akoby už sám spoločný let nebol dostatočne senzačný.
Samozrejme že bol. Jeho cieľom bolo overiť možnosti vesmírnych záchranných misií, ale tiež demonštrovať perspektívu kozmickej spolupráce dvoch svetových veľmocí vo vtedajšej nádejnej atmosfére uvoľňovania napätia.
Prebiehali aj vedecké experimenty, z ktorých najdramatickejší bol nepochybne ten, pri ktorom Apollo spôsobilo umelé zatmenie Slnka, zatiaľ čo posádka Sojuzu robila fotografickú dokumentáciu. Obe lode sa museli rozpojiť a krátko na to zas spojiť.
Leonov: "Pätnásťtonový kolos Apolla sa rýchlo posúval bližšie a bližšie. Už bol od nás podľa Staffordovho hlásenia iba tridsať metrov. Trochu ma zamrazilo v chrbte, keď som si uvedomil, aké následky by mohol mať jeho prudký úder do našej šesťtonovej lodičky."
Po nie celkom vydarenom spojení sa obe lode mohutne rozkývali. Spojovací mechanizmus, ktorý pracoval v extrémnych podmienkach, vydržal len vďaka tomu, že mal dostatočnú rezervu, ktorá neplánovanú vysokú energiu nárazu s problémami, ale predsa len pohltila.
Američania zažili dramatické chvíle ešte raz, keď 24. júla pristávali na morskej hladine pri Havajských ostrovoch. Pre poruchu pristávacieho mechanizmu sa nadýchali jedovatého oxidu dusičitého a Brand dokonca na chvíľu omdlel. Všetko sa však skončilo šťastne (Rusi pristáli už 21. júla na padákoch pri meste Arkalyk).
Ďalšie americko-ruské kozmické stretnutie sa uskutočnilo až o dvadsať rokov, keď sa spojil raketoplán Atlantis s orbitálnou stanicou MIR.
Autor: MICHAL AČ
