Smútok vie byť opojný. Chopin ho doviedol do dokonalosti

• Čo je to podcast? | Ako počúvať na iPhone? | Ako počúvať na Androide?
• Všetky diely podcastu Dejiny >>

„Po hraní Chopina sa cítim, akoby som plakal nad hriechmi, ktoré som nespáchal a smútil nad tragédiami, ktoré sa ma netýkali.“ Tieto slová írskeho spisovateľa Oscara Wildea azda najlepšie charakterizujú hudbu poľského hudobného génia Fryderyka Chopina.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Jeho mazurky, polonézy, valčíky, prelúdia či etudy ponúkajú poslucháčovi niečo zo sveta, v ktorom sa rozlieha spomienka na stratené šťastie a nostalgia za ďalekým domovom. A práve to je na Chopinovi zaujímavé – akoby smútok mohol mať v sebe aj niečo sladké, návykové, čomu sa človek sotva dokáže ubrániť.

Život Fryderika Chopina sa v mnohom podobá práve tomuto obrazu strateného šťastia. Už ako dvadsaťročný sa stal emigrantom, ktorý musel opustiť svoju vlasť i rodinu. Zo zázračného dieťaťa sa stal lev parížskych salónov, ale aj muž, na ktorého čoraz ťaživejšie doliehali osobné útrapy, chatrné zdravie a odlúčenosť od domova.

Ako sa teda rodila Chopinova hudba a akým životným príbehom si prešiel tento hudobný virtuóz?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s klaviristkou a pedagogičkou na VŠMU Jordanou Palovičovou. Tento podcast vychádza vďaka podpore Veľvyslanectva Poľskej republiky v Bratislave.