"Dubček je neschopný politický organizátor. Označuje sám seba za národného hrdinu a čaká, až zomrie súdruh Svoboda, aby sa stal prezidentom. Od samého začiatku som mal neveľké ilúzie o Dubčekovi, on už nemôže byť dlhšie na čele strany. Treba ho izolovať a zamerať kritiku nie na neho osobne, ale na jeho politiku. Navyše treba hovoriť o kulte osobnosti. Ľavé sily sú osamotené a neorganizované, v čom tkvie ich slabosť. Boja sa a potrebujú koncepciu a vedieť, o čo a akým spôsobom sa majú usilovať. Avšak Husák! Nikto taký druhý tam nie je. Jeho spolupracovníci sú pravičiari, ale vystupuje dobre. Treba sa orientovať na nové vhodné sily," zapisoval si začiatkom roka 1969 sovietsky líder Leonid Iľjič Brežnev do svojich súkromných záznamov k osobe vtedajšieho vodcu československých komunistov Alexandra Dubčeka.
Ešte rok predtým vzťahy dotyčných mužov rozhodne neboli také zlé, ba naopak. V sovietskych očiach sa Dubček dlho zračil ako takmer ich človek. „Náš Saša."
Detstvo a vysokoškolské štúdiá prežil na sovietskej pôde a aj ako komunistický funkcionár stúpal v hierarchii bez straty jedinej hviezdičky.
