Aké je ocitnúť sa v ohnisku veľkých udalostí? Bizarné, absurdné, rovnako ako sledovať divadlo, ktorého obsahu a významu v prvej chvíli nerozumieme. Skôr než o vlastnom bezpečí premýšľal 21. augusta 1968 vtedy len 18 ročný chlapec Ján Lörincz jedine o tom, ako zachytiť čo najviac z toho, čo sa mu práve odohrávalo pred očami.
„Bol som veľmi mladý, naivný a streštený. Nepremýšľal som o riziku. Moje fotografie vznikli len vďaka tomu, že som nemal doma rodičov a v Bratislave som sa tak ocitol počas invázie bez kontroly, sám a akoby bezprizorný.“
Prenesme sa k 21. augustu 1968 – teda do chvíle, keď ste si uvedomili, že sa niečo vážne deje. Kým ste bol v tom čase a ako si spomínate na noc z 20. na 21. augusta?
V tom čase som bol čerstvý maturant a tieto augustové dni som zhodou okolností trávil v Bratislave sám, bez dozoru svojich rodičov. 20. augusta som sťahoval spolužiaka v dnes už neexistujúcej štvrti Vydrica.
Unavení po tejto sťahovačke sme, prirodzene, v noci tvrdo spali a nočnú streľbu sme v polospánku považovali za nejaký ohňostroj. Prebrali sme sa až na to, ako nás budí spolužiakov otec so slovami: „Rusi sú tu!“.
V prvej chvíli nám jednoducho ani nedochádzalo, čo sa deje a ani sme nevedeli dekódovať onú vetu - „Rusi sú tu“. Čo vlastne mala znamenať? Veď svojim spôsobom sme žili pod Rusmi celý čas.
Pamätám si ako kamarát otvoril okno a vyklonil sa z neho. Nad nami mal v tom čase jeden výtvarník ateliér aj s menším okrúhlym balkónom, na ktorom práve stál malý šikmooký vojačik so samopalom. Nuž a tento blázon (spolužiak) začal robiť na neho opičky so slovami „Karnavál! Karnavál!“. Vzápätí nás oboch stiahli dnu a to nás možno zachránilo.
Rozhorčený dav ľudí na Šafárikovom námestí v Bratislave, 21. august 1968 (zdroj: © Ján Lörincz)Ako ste vôbec vnímali obraz bratislavských ulíc obsadených sovietskymi vojskami? Kedy vznikli Vaše fotografie a čo vlastne zachytávajú?
Ešte v to ráno som sa od kamaráta pobral domov (bývali sme na Medenej ulici, vtedajšej Fučíkovej). Pred obchodmi stáli v tom čase už dlhočizné rady. Ľudia v krátkom čase z prvotného šoku a v hystérii vykúpili všetko, čo bolo možné dostať. Nuž a mne, keďže som bol doma sám a nemal ma kto zamknúť do pivnice, ako prvé prišlo na myseľ vytiahnuť fotoaparát. Zistil som, že mám v ňom ešte negatív a v zásobe mi zostali ďalšie dva kotúče, tak som vyrazil do ulíc.
Všetko to, čo sa dialo okolo mňa, som spočiatku nevnímal ako tragédiu. Skôr sme to vtedy považovali za akúsi frašku, absurdné divadlo, skrátka, vôbec nám to nedochádzalo. Viete, oni iba sedeli na tankoch a ľudia, najmä tí starší, ktorí už vedeli o čo ide, ich presviedčali, že tu predsa nie je žiadna kontrarevolúcia.
Samozrejme, mali sme už zapnuté rádiá, kde sa opakovala výzva: „Občania, zachovajte rozvahu a pokoj!“, čo bolo v tej chvíli asi to najlepšie, čo sa dalo robiť. Nemali sme jednoducho čím a ako vzdorovať.
Na sovietskych vojakoch bolo vidno, že sú veľmi dezorientovaní a aj my sme v prvých hodinách k celej situácii pristupovali naozaj naivne, v duchu presvedčenia – tak ako prišli, tak aj odídu. Ja sám som bol presvedčený, že to bude trvať pár dní, maximálne pár týždňov kým sa to celé nejako vysvetlí, politicky vyrieši, vojaci sa stiahnu a život jednoducho pôjde ďalej. Že tá chvíľa bude trvať 20 rokov, to nikto netušil.
V tejto situácii ste zareagovali, zrejme bez toho, aby ste si to uvedomovali, ako pohotový fotoreportér. Ako ste sa vlastne dostali k fotografii, vedeli ste čo a ako chcete fotografovať?
Môj otec mal dávno predtým fotoateliér, po vojne mu ho zoštátnili, no stihol si ešte vziať dve lampy, zväčšovák, misky a zopár ďalší vecí. Hoci neskôr na toto remeslo zanevrel, stále nás od malička fotografoval. Preto bola fotografia od začiatku prirodzená súčasť môjho života, prostriedok na zachytenie nejakej konkrétnej chvíle či spomienky, nič viac.
V tom čase som si ešte neuvedomoval, čo všetko fotografia dokáže, čo všetko môže obsahovať. Vôbec som neuvažoval fotograficky, nevedel som, čo je kompozícia, a preto musíte tak aj pristupovať k týmto mojím záberom.
Všimnete si to najmä, keď ich porovnáte s prácou Laca Bielika, za ktorou už bolo jasne vidno jeho osobný autorský prístup a jeho veľký talent. Napokon bol o desať rokov starší, vyzretý, vedel čo je v danom momente dôležité, kým ja som sa len niekde ocitol, cvakol a šiel som ďalej.
Napriek tomu má fotografia jednu pozoruhodnú vlastnosť – aj keď je technicky či kompozične zlá, nedokonalá a amatérska, pokiaľ zachytáva niečo dôležité, zásadné, s plynúcim časom akoby dozrieva a stáva sa vzácnou. Tak je to napríklad s fotografiami starej, už neexistujúcej Bratislavy.
Situácia na Námestí SNP v Bratislave v prvý deň okupácie. (zdroj: © Ján Lörincz)Vaše fotografie zachytávajú zväčša postávajúcich, bezradných ľudí, ale aj dezorientovaných vojakov. Kam ste sa v to ráno 21. augusta 1968 vybrali a čo všetko ste v prvých hodinách okupácie nielen ako fotograf prežili?
Najskôr som sa z domu vybral po Gorkého ulici smerom na Štúrovu a Šafárikovo námestie. Na fasáde Auly Univerzity Komenského (v tom čase z časti prekrytej lešením) bol stavebný výťah, odstavený zhruba na prvom poschodí. Aby som mal lepší záber, tak som vyliezol na jeho plošinu a odtiaľ som pozoroval a fotografoval scénu pred sebou. Práve v tej chvíli to začalo byť na Šafárikovom námestí veľmi horúce.
Napokon, vznikla tam aj vari najslávnejšia fotografia Laca Bielika (Muž s odhalenou hruďou). Sovietske tanky a transportéry sa zrejme chceli pohnúť smerom na Starý most a prejsť do Petržalky, cestu im ale zahradila veľká cisterna (viditeľná na fotografii). Vznikol tam chaos a keďže ľudia boli už naozaj napálení, miestami dochádzalo takmer až k pästným bojom.
Zľakol som sa, zliezol a vo chvíli, keď som zahol za roh, ozvala sa streľba. Práve vtedy tam zastrelili aj mladučkú študentku Danku Košanovú. Stalo sa tak v tesnej blízkosti výťahu, na ktorom som chvíľu pred tým stál. Až o pár mesiacov som si plne uvedomil, že nechýbalo veľa, a mohol som tam vtedy ležať mŕtvy aj ja.
Túlal som sa však po meste ďalej a všade tam, kde sa mi zdalo niečo zaujímavé, som urobil ďalší záber. Takto som sa dostal na Námestie SNP. Po niekdajšom Stalinovom pomníku tam už roky zotrvával podstavec, veľká kamenná kocka, na ktorú sa postavil hlúčik ľudí.
Jedným z nich bol aj Dominik Tatarka, v rukách spolu s ďalšími držal nejaký plagát či transparent. Nuž a táto skupina z podstavca burcovala dav na námestí, ostatní buď pokojne stáli alebo debatovali s Rusmi na tankoch. A práve tu som sa aj ja ocitol v streľbe, ktorá mierila na blízku kostolnú vežu.
Keď sa ozvala paľba, Námestie SNP sa vyprázdnilo v priebehu asi tridsiatich sekúnd. Ja sám mám v súvislosti s touto udalosťou, ako sa ľudovo hovorí „okno“. Pamätám si, že som v jednej chvíli ešte bol na námestí a zrazu som tam nebol, našiel som sa v nejakej chodbe, natlačený spolu s ďalšími ľuďmi. Ako som sa tam dostal, neviem. Bol to strašný šok a na túto krátku chvíľu mám úplnú amnéziu.
Medzičasom mi už ale dochádzal film. Zamieril som preto do fotoobchodu na Poštovej ulici. Od svojej mamy, ktorá vtom čase bola v Budapešti a pre uzávery na hraniciach sa nemohla dostať späť, mi vo vrecku zostalo ešte nejaké vreckové. Nič som ale nekúpil, všetko bolo vypredané a našiel som iba prázdne výklady. Možno práve to bolo nakoniec moje veľké šťastie.
Predpokladám, že aj tieto fotografie už majú svoju vlastnú históriu. Koľko času vôbec prešlo, kým sa po prvý raz objavili na verejnosti? Zmienili ste sa ako chlapec pred niekým o svojom počine?
Nafotené filmy som spočiatku iba vyvolal, nastrihal a založil do svojho archívu. Nerobil som samotné fotografie, keďže som nemal vývojku a ani papier, nebolo ich možné vtedy dostať, našťastie. Nuž a keď domov prišli rodičia, čušal som ako pena. Až po dvoch rokoch som raz v smetníku náhodou našiel svoje negatívy. Mama ich zrejme objavila a vyhodila. Zachránil som ich a skryl na bezpečnejšom mieste.
Prešlo veľa rokov, ja som sa venoval celkom inej profesii (psychológii) a k fotografii som sa naplno opäť dostal až pred Nežnou revolúciou (najskôr v redakcii Új Szó) a najmä počas nej.
Prišiel som vtedy takpovediac priamo z ulice, povedal som, že som fotograf a začal som spolupracovať s Verejnosťou proti násiliu. Prinášal som zábery z námestí a počnúc 1. januárom som sa stal fotoreportérom denníka Verejnosť.
Avšak ani potom som svoje zábery z augusta 68 nikde nepublikoval. Jednoducho som na ne zabudol. Prišli prvé slobodné voľby a, prirodzene, od toho sa všetko ďalšie odvíjalo, aj moja práca. Po prvý raz boli tieto fotografie zverejnené až v oživenej Národnej obrode, v ktorej sa v tom čase zhodou okolností zišla celá jedna novinárska generácia, odstavená práve po auguste ´68. Písal sa rok 1995, prišiel august a spolu s ním potreba pripomenúť si tieto už historické udalosti. Vtedy som siahol do svojho archívu.
Skupina mladých sovietskych vojakov na Námestí SNP. (zdroj: © Ján Lörincz)Ak vezmeme do úvahy uplynulých 53 rokov a pozriete sa na svoje fotografie, ktorá z nich vo Vás dodnes najviac rezonuje?
Z tohto súboru mám dve fotografie, ktoré považujem za silné. Jedná z nich je skôr symbolická a zachytáva dav na Námestí SNP, pričom v pozadí vidno pútač na vtedy veľmi populárny film skupiny Beatles „Pomoc!“ (Help!).
Tá druhá zachytáva vojakov, či skôr chlapcov na nákladnom aute aj spolu s oným hanlivým nápisom. Keď sa dnes na ňu pozerám, tak si uvedomujem, že to boli naozaj len chudáci, ktorých vzali a zneužili. Samozrejme, nechcem z nich snímať vinu, boli tam aj elitní vojaci a velenie, to boli skutoční profesionáli, ktorí sa nerozpakovali pred nikým a pred ničím, keď na to prišlo.
Týmto spôsobom napríklad dokázali obsadiť pražské letisko za pár minút. Títo však boli naozaj vystrašení zo situácie, v ktorej sa ocitli. Bolo z nich cítiť únavu a na fotografii vidno, že vôbec netušia, o čo ide a čo ich čaká, v očiach majú len nechápavosť.
Rozhovor spracoval Jaroslav Valent
(zdroj: © Ján Lörincz)Ján Lörincz ( *1950) v roku 1968 dovŕšil 18 rokov a práve zmaturoval na gymnáziu na Dunajskej ulici v Bratislave. Fotoaparát ho sprevádzal po celý čas, hoci sa spočiatku venoval inej profesii. V 70. a 80. rokoch pracoval ako psychológ, no v roku 1986 sa začal naplno venovať fotografovaniu. V novembri 1989 bol jeho objektív znova všade tam, kde sa odohrávali kľúčové udalosti Nežnej revolúcie. Bol fotoreportérom v denníkoch Új szó, Verejnosť, Národná obroda, Práca, fotografoval pre agentúru SITA alebo v slobodnom povolaní. Jeho fotografie sa pravidelne objavujú v knižných publikáciách, na individuálnych či kolektívnych výstavách.
