FOTO - ARCHÍV
Český kráľ Václav II. bol posledným významným panovníkom domáceho českého rodu Přemyslovcov. Už to by mu zabezpečilo významné miesto v histórii našich susedov. Navyše sa v ňom v jednej osobe spája krátky život plný tragédií s veľkým mocenským rozmachom českého štátu, ktorý práve za neho dosiahol najväčší územný rozsah. Príbeh kráľa Václava tak vošiel do povedomia ako farbistý romantický príbeh o láske a zrade, hrdosti, cti, veľkosti a páde. Václav II. zomrel 21. júna 1305, pred 700 rokmi.
Detstvo a dospievanie kráľa Václava naozaj nebolo šťastné. Mal iba sedem rokov, keď v roku 1278 v bitke na Moravskom poli padol jeho otec, obávaný a uctievaný Přemysl Otakar II. Po jeho náhlej smrti sa České kráľovstvo prakticky rozpadlo. Krajina bola vydrancovaná a zničená hladomorom. Vládu v Čechách prevzal Václavov strýko a poručník Oto Braniborský. Ten sa krátko na to rozhádal s Václavovou matkou, uhorskou princeznou Kunhutou a českou šľachtou.
Kunhutu a malého Václava držal Oto v zajatí ako rukojemníkov. Kunhute sa síce podarilo z väzenia na hrade Bezděz utiecť, svojho syna tam však musela nechať. Václav žil roky sám medzi chladnými stenami opusteného hradu iba v spoločnosti strážcov. Podľa dobových kroník často mrzol a hladoval. Neskôr ho jeho väzniteľ dokonca odvliekol do cudziny, do Braniborska.
Traumy z detstva sa podpísali aj na jeho neskoršom správaní. Bol neurotický, bál sa búrky, pri ktorej sa dokonca schovával do skrine. Bol chorľavý a pritom žil neviazaným milostným životom. Keď v mladom veku umieral, vyzeral vraj už ako starec.
Do Čiech sa Václav vrátil až v roku 1283, po zaplatení obrovského výkupného. Kráľom bol ešte iba formálne, vládu držal pevne v rukách jeho nový vychovávateľ a Kunhutin milenec Záviš z Falkenštejna. Až smrť milovanej matky o dva roky neskôr kráľovi umožnila osamostatnenie, ktoré sa skončilo Závišovým obvinením zo zrady, zajatím a popravou pred očami obrancov jedného z jeho hradov, ktorí sa odmietli vzdať kráľovskému vojsku.
Vďaka šikovnej diplomacii voči zahraničiu i domácej šľachte sa Václavovi postupne podarilo upevniť svoju moc a stabilizovať pomery v krajine. Podporoval rozvoj hospodárstva, baníctva a miest. Ako novú mincu zaviedol takzvaný pražský groš, ktorý sa stal jednou z najstabilnejších mien Európy. Ako prejav vďaky Bohu za to, že unikol hroziacim nebezpečenstvám, založil slávny cistercitský kláštor v Zbraslavi neďaleko Prahy.
Václav uzavrel manželstvo s dcérou Rudolfa Habsburského, hlavného protivníka svojho otca, a keď si takto zabezpečil chrbát, začal svoju moc rozširovať mimo Čiech. V roku 1289 získal dynastickými dohodami časť Poľska, o dva roky neskôr už ovládol Krakov a po niekoľkých vojenských výpravách, ktoré mali podporiť jeho nároky, ho v roku 1300 v tradičnom sídle poľských panovníkov a arcibiskupov Hniezdne korunovali za poľského kráľa.
V roku 1301 v Uhrách vymrel domáci panovnícky rod Árpádovcov a časť uhorskej šľachty na čele s Matúšom Čákom ponúkla uhorskú korunu synovi Václava II., ktorý bol zasnúbený s dcérou posledného Árpádovca Ondreja III.
Václav sa tejto šance chopil, spojenie Čiech, Poľska a Uhorska pod jednu vládu by umožnilo naplnenie toho, o čo sa v inej forme usiloval už jeho otec: vznik veľkej stredoeurópskej ríše.
Okolnosti mu však nepriali. Rastúca moc Přemyslovcov už vtedy vyvolávala obavy a zapríčinila vznik novej rôznorodej koalície Habsburgovcov, pápeža a časti uhorskej šľachty, ktorá nakoniec na trón presadila Karla Roberta z rodu Anjuovcov.
Václavov syn bol síce za uhorského kráľa korunovaný tiež, otec ho však musel po reálnom zvážení jeho šancí odviezť domov. Do Čiech medzitým vtrhli habsburské vojská. Než mohol Václav II. prejsť do protiútoku, náhle zomrel, pravdepodobne na tuberkulózu.
Jeho syn panoval ako Václav III. iba rok. Za dodnes nevyjasnených okolností ho zavraždili. Jeho smrťou v roku 1306 rod Přemyslovcov vymrel.
