Na bielohorskej pláni sa 8. novembra 1620 neodohrala veľká bitka, skôr len rozsiahlejšia šarvátka. České stavovské oddiely napriek tomu, že zaujali strategicky výhodnejšie postavenie, neodolali náporu spojenej cisársko-ligistickej armády.
Pohromu dovŕšil chvatný útek Fridricha Falckého z Pražského hradu a nechránené hlavné mesto Českého kráľovstva zostalo napospas víťazom.
Vrchný veliteľ oddielov Katolíckej ligy Maximilián Bavorský sa ujal organizovania pomerov bezprostredne po bitke. Podľa všetkého už 9. novembra napísal list pápežovi, v ktorom najprv parafrázoval slová Gaia Iulia Caesara: Aj ja som prišiel a videl a zúčastnil sa bitky.
Sebe ale hlavné zásluhy za víťazstvo nepripisuje, v tomto liste ďalej hovorí: Zvíťazil len Boh, ktorému patrí všetka česť a sláva.
Už v dopoludňajších hodinách 9. novembra sa tiež k vojvodovi Maximiliánovi dostavili českí krajinskí úradníci vedení Vilémom z Lobkovíc a žiadali o zachovanie dovtedajších krajinských práv a slobôd.
Aj keď sa Maximilián nechal počuť, že vodcov povstania nepostihnú hrdelné tresty, celkom logicky ponechal rozhodovanie na cisárovi Ferdinandovi II. a jeho vláde.
Maximilián Bavorský sa v Prahe dlho nezdržal, už v druhej polovici novembra odišiel do Mníchova v sprievode karmelitána Dominika a Jesu Maria, ktorý sa mal zaslúžiť o bielohorské víťazstvo, keď pred bitkou posilňoval katolícke vojská pozdvihovaním obrazu Panny Márie. Maximilián údajne opustil Čechy na koni Fridricha Falckého a okrem zbožného karmelitána ho sprevádzal aj rad povozov naplnených korisťou z dobytej Prahy.
Jedným z popravených bol aj Ján Jessenius - lekár, filozof a politik pôvodom zo Slovenska. (zdroj: wikimedia.org)Zatýkanie účastníkov povstania
Maximilián síce prisľúbil ušetriť vodcov povstania od najvyšších trestov, teda hrdelných, ale jeho sľub (ak bol skutočne vykonaný) mal pramalú platnosť.
Musíme si uvedomiť, že pražská defenestrácia, zosadenie riadne zvoleného panovníka z trónu a ďalšie udalosti nemožno podľa dobového práva hodnotiť inak, než ako akt vlastizrady a urážky panovníka – crimen laesae Maiestatis.
A práve za tieto previnenia nasledovali vždy najvyššie tresty. Trest smrti a prepadnutie majetku boli vtedy v podobných prípadoch úplne bežnými sankciami.
Nedlho po bielohorskej bitke sa Ferdinand II. a jeho úradníci chopili iniciatívy a onedlho sa malo prikročiť k stíhaniu rebelov. Snáď len neuveriteľnou naivitou a dôverou vo vágny Maximiliánov sľub, či snáď iluzórnou nádejou vo zvrat pomerov, môžeme odôvodniť fakt, že mnoho vodcov povstania sa hneď neodobralo do bezpečnej emigrácie a zotrvalo v krajine.
Následné procesy smerovali nielen k telesnému potrestaniu vrcholných predstaviteľov odboja, ale aj k fatálnym majetkovým trestom – teda konfiškáciám.
Oba procesy sa rozbehli takmer súčasne: už vo februári 1621 vznikol z Ferdinandovej iniciatívy zoznam ľudí, ktorí mali byť čo najskôr uvrhnutí do väzenia. O vytvorenie tohto zoznamu sa mal postarať panovníkov najvyšší zástupca v Čechách Karel z Lichtenštejna, ktorý si za svoje pobielohorské postoje vyslúžil neskôr nelichotivé prívlastky krvavý knieža či lichtenštejnský vrah.
Na podklade zoznamu bol vydaný cisársky patent, hneď vo februári prebehlo zatýkanie a bol ustanovený zvláštny súdny tribunál. Súd, ktorému predsedal Přibík Jeníšek z Újezdu ako kráľovský prokurátor, začal činnosť hneď na sklonku marca 1621. Udalosti dostali rýchly spád...
