FOTO - ČTK
Vedel očariť. Svojimi názormi, životným príbehom, ale aj správaním. Uprostred 20. storočia stál v epicentre diania - komentoval politiku, písal filozofické knihy, romány, drámy, prednášal, ale zúčastnil sa aj odboja proti nacizmu, kritizoval kapitalizmus a zaplietol sa s marxizmom. Jean-Paul Sartre, muž mnohých tvárí, búrlivých scén, mnohých postojov a veľkých omylov, narodil sa pred 100 rokmi - v roku 1905.
Rodený Parížan, ktorý považoval Paríž za centrum kultúrneho života, navštevoval elitné školy a stal sa stredoškolským profesorom. Jeho publicistická a spisovateľská činnosť šokovala hneď od začiatku. V roku 1938 vyšiel jeho román Hnus a hneď o rok základné filozofické dielo Bytie a ničota.
Vo filozofii sa jasne priklonil k existencializmu a poprel ontológiu ako filozofický problém, disciplínu. Filozofia je podľa neho "svet človeka - jedinca" a "svet človeka v spoločnosti". Ostatné problémy patria do oblasti prírodných vied.
Základnou tézou jeho filozofie je "vrhnutie" človeka do bytia bez toho, aby vlastne už bol človekom. Proces tvorby ľudskej bytosti, ktorá sa na svet nepýtala a ani nevie, prečo na ňom je, počas jej bytia považuje Sartre za absurdný. Jedinou možnosťou človeka je žiť tam, kam bol vrhnutý, alebo nežiť - teda odísť.
Voľba smrti a bytie k smrti. Vo filozofii nemohol Sartre dosť dobre vysvetliť svoje postoje a literatúra bola preňho prostriedkom, ako dopovedať svoj názor, že "existencia predbieha esenciu".
Sartre je vynikajúcim literátom - Porážka, Múr, rozsiahly román Cesty slobody, drámy Muchy, S vylúčením verejnosti, Počestná pobehlica, Nepochovaní mŕtvi, Diabol a pánboh, Väzni z Altony - patria k najčítanejším a najprekladanejším dielam svetovej literatúry. Sartrova optika "absurdity bytia" je v literatúre dotiahnutá do dokonalosti. Svoju predstavu ľudského komediantstva, ktorým ľudstvo, človek zastierajú nezmyselnosť svojho bytia, v diele zdokonalil a takmer vyčerpal.
Vo svojich konkrétnych životných postojoch bol však Sartre úplne iný. V partnerskom vzťahu so spisovateľkou a filozofkou Simone de Beauvoir vydržal celý život. Je pravda, že v súlade s teóriou sexuálnej revolúcie a voľnosti žil so svojím háremom obdivovateliek, ale priateľstvo a partnerstvo tým neodhodil.
Jeho chápanie politiky ako boja proti nacizmu a zlému konzumnému kapitalizmu mu zas nebránilo žiť životom bohéma a parížskeho "príživníckeho" intelektuála.
Komplikovaný vzťah mal so svojím spolupútnikom Albertom Camusom. Citlivejší a vnímavejší Camus mu vyčítal obdiv k Stalinovi a ospravedlňovanie jeho gulagov i sympatie k marxizmu. Filozofická kniha Marxizmus a existencializmus mala vo svete, ale najmä za železnou oponou veľký ohlas, lebo "veľký" Sartre "pochopil" komunizmus. Pozornejšie čítanie diela však jasne hovorí len o akejsi koketérii - Sartre nikdy filozofiu jedinca nepredal za socialistický kolektivizmus. Neskoršie chápanie "individualizmu" mu od sovietskych "filozofov" prinieslo veľkú kritiku.
V roku 1964 Sartra navrhli na Nobelovu cenu za literatúru. Jeho bohémsky neskrotný duch však ohodnotenie odmietol a cenu neprijal. Zomrel v roku 1980 v Paríži.
Jean-Paul Sartre si vynútil aj kritiku od náboženských kruhov za svoju tézu, že "Boh opustil svet" alebo človek svojím konaním "zabil Boha". Zaujímavé je, že kritika za jeho postoje prišla aj od Paula Johnsona, ktorý tvrdo napadol jeho "ľavicový intelektualizmus".
Známy je aj Sartrov denník, ktorý písal "aby som do seba videl jasne", a jeho posledná kniha - autobiografia "Slová" - kde tvrdo a nemilosrdne definuje pochmúrne vízie o človeku a odhaľuje ľudské ilúzie.
Napriek všetkému Sartrovo konanie a život neboli tragické, naopak, bol aktívny v hľadaní odpovede na otázku "prečo" človek koná tak, ako koná, a či je možné prekonať onen múr osamelosti, a veril, že pasivita nie je postoj, ktorý je v živote potrebný.
