SME
Nedeľa, 20. jún, 2021 | Meniny má ValériaKrížovkyKrížovky

Grécka cesta k slobode viedla cez potoky krvi

Obrat nastal aj pod vplyvom európskej verejnej mienky.

Dobový výjav z grécko-tureckých bojov.Dobový výjav z grécko-tureckých bojov. (Zdroj: wikimedia.org)

Keď potomkovia antických Grékov a stredovekých Byzantíncov pred dvoma storočiami povstali, bola proti ich snahe oslobodiť sa spod dusivej nadvlády osmanských Turkov prakticky celá vtedajšia európska vládnuca vrstva. Zanedlho však prišiel obrat v podobe podpory mnohých politicky vplyvných filhelénov a na mape sa objavil zárodok dnešného moderného Grécka.

Na začiatku tohto procesu stálo presvedčenie zrodené z ideálov osvietenstva a francúzskej revolúcie, že každý národ má právo na sebaurčenie a v dôsledku toho aj na život vo vlastnom nezávislom štáte. Začiatkom 19. storočia bol však tento ideálny obraz pre mnohé európske národy len nedosiahnuteľným snom.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predkovia dnešných Grékov žili už od konca stredoveku pod nadvládou Osmanskej ríše, delili sa podľa svojho spoločenského postavenia, majetku, vzdelania a geografického pôvodu na rôzne spoločenské a záujmové skupiny (fanarioti, členovia diaspory, kodžabašiovia, roľníci, kupci, armatoli, klefti) a len veľmi pomaly si prostredníctvom nových myšlienkových prúdov prenikajúcich z európskeho Západu začínali uvedomovať, že vlastne všetci spoločne patria k jednému národu.

Ďalším problémom pri definovaní gréckej národnej identity bola príslušnosť k ortodoxii, v rámci ktorej bola otázka národného jazyka, alebo kultúry druhoradá. Niektorí predstavitelia gréckej diaspory (napr. Adamantios Korais) preto vedome v duchu osvieteneckých ideí zastávali antiklerikálne stanoviská a tvrdili, že pravými koreňmi gréckej národnej identity je jazyk a dedičstvo gréckej antickej histórie. Iní zase verili v postupné pretvorenie Osmanskej ríše na akúsi republiku ortodoxných balkánskych národov pod gréckym vedením (Rigas Ferraios).

Skryť Vypnúť reklamu

Filiki eteria a vidina ruskej podpory

Hoci základné otázky okolo národnej identity a jej hlavných charakteristík ešte ani zďaleka neboli vyriešené, vznikla v roku 1814 v Odese tajná spoločnosť známa pod názvom Filiki eteria (spoločnosť priateľov). Jej zakladateľmi boli traja stredne zámožní kupci Nikolaos Skoufas, Athanasios Tsakalof a Emmanouil Ksanthas.

Štruktúra spoločnosti bola inšpirovaná vtedajšími slobodomurárskymi lóžami ako aj hnutím talianskych karbonárov, pričom jej hlavným cieľom bolo získanie čo najväčšieho počtu členov vo všetkých oblastiach Osmanskej ríše s prevahou gréckeho živlu a následne vyvolanie celonárodného ozbrojeného povstania. Napriek počiatočnému nadšeniu bol počet členov do roku 1817 obmedzený len asi na 30 osôb žijúcich prevažne na území Ruska alebo podunajských kniežatstiev Moldavska a Valašska. Prielom nastal až po roku 1818, kedy sa vedenie spoločnosti presídlilo do Istanbulu, takže o dva roky neskôr už mala pobočky takmer vo všetkých oblastiach budúceho Grécka a asi 3000 členov.

Skryť Vypnúť reklamu

Rýchlemu nárastu členskej základne napomáhal aj fakt, že Skoufas, Tsakalof a Ksanthas vzbudzovali pomocou tajnej korešpondencie s nižšie postavenými členmi optimistický dojem, že nad nimi stojí vysoko postavená osobnosť istej európskej mocnosti, ktorá povstanie Gréckov v pravej chvíli vojensky podporí. Vzhľadom k rôznym povestiam a proroctvám kolujúcim v gréckom prostredí už od konca stredoveku si preto mnohí členovia spoločnosti mysleli, že ich úsilie podporuje priamo Rusko.

Približne v tomto období sa Tsakalof pokúsil do vedenia spoločnosti naverbovať rodáka z ostrova Korfu Joannisa Kapodistriasa, ktorý v tomto čase pôsobil ako druhý minister zahraničia ruského cára Alexandra I. (1801-1825). Ten sa však obával, že členstvo v tajnej spoločnosti je nezlučiteľné s jeho postavením a navyše sa domnieval, že povstanie proti Osmanom bude neúspešné, takže ho odmietol. Napokon sa hlavným predstaviteľom spoločnosti stal iný Grék v ruských službách, fanariotské knieža a súčasne generál cárskej armády Alexandros Ypsilantis.

Skryť Vypnúť reklamu

Neisté vyhliadky a balkánsky scenár

Je zjavné, že eteristi stáli od počiatku pred prakticky nesplniteľnou úlohou. Gréci ako kresťanskí poddaní osmanského sultána nesmeli slúžiť v armáde a nemali teda (až na kleftov a armatolov), žiadne bojové skúsenosti. Naproti tomu osmanská armáda, aj napriek svojmu dlhodobému úpadku, ešte stále predstavovala neprekonateľného súpera, nielen čo do počtu mužov, ale aj svojou výzbrojou. Možnosti členov spoločnosti na nákup potrebných zbraní, ako aj zásob munície a potravín boli silne obmedzené, hoci mnohí z nich plán na povstanie v rámci svojich možností podporovali aj finančne.

Zjavná vojenská slabosť aj napriek vágnemu dojmu tajnej podpory Ruska odrádzala mnohých vplyvnejších Grékov (kupcov, fanariotov, statkárov, či vyššie postavených príslušníkov ortodoxnej cirkvi) od aktívnejšej podpory revolučných plánov. Navyše existovala oprávnená obava, že v prípade neúspechu Turci prikročia ku krvavým odvetným opatreniam, ktoré by vo svojich dôsledkoch mohli viesť k zániku gréckeho národa ešte pred jeho vyslobodením spod osmanskej nadvlády.

Skryť Vypnúť reklamu

Spomienky na v krvi utopené protiturecké povstanie na Peloponéze z roku 1770 boli ešte stále v živej pamäti. Preto sa vo vedení spoločnosti presadila napokon myšlienka vyvolania spoločného povstania všetkých kresťanských národov Balkánu pod gréckym vedením proti Osmanom, ktoré by po zapojení Ruska za určitej konštelácie síl dávalo nádej, že k vzniku národného gréckeho štátu napokon predsa len dôjde. Napriek moslimskému charakteru Osmanskej ríše totiž na Balkáne žilo viacej kresťanského ako moslimského obyvateľstva (5 a pol, respektíve 3 milióny).

Za východisko povstania bolo zvolené územie Moldavska a Valašska, pretože sa tam jednak nenachádzali žiadne vojenské sily Osmanskej ríše, a navyše priamo susedili s územím Ruska, s ktorého pomocou eteristi tak zbožne rátali. Po úspešnom priebehu povstania na severe Balkánu mali následne povstať aj samotní Gréci na juhu, hlavne na Peloponéze, kde existovali pre jeho úspešné rozšírenie najvhodnejšie podmienky. Zostávalo teda vykonať čo najdôkladnejšie prípravy a vyčkať na priaznivé okolnosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Grécky boj v karpatských horách

Chaotické pomery v rámci spoločnosti, avanturizmus niektorých jej členov, a doslova masívne prijímanie nových členov však spôsobili, že v priebehu prvých mesiacov roku 1821 začalo akútne hroziť, že sa o prípravách na povstanie dozvedia Turci.

Preto aj napriek nepriaznivej medzinárodnej situácii (konferencia Svätej aliancie v Ľubľane, ktorá deklarovala podporu stability existujúcich politických pomerov v Európe) a nedokončeným prípravám (všade vládol citeľný nedostatok zbraní, zásob a hlavne finančných prostriedkov) vedenie spoločnosti vsadilo všetko na jednu kartu a odhodlalo sa k činu. Začiatok povstania stanovilo vo Valašsku a Moldavsku na 24. februára a na Peloponéze na 25. marca 1821 (oba dátumy sú podľa vtedy platného juliánskeho kalendára).

Skryť Vypnúť reklamu

Na čelo povstania vo Valašsku a Moldavsku sa postavil sám Ypsilantis a už koncom marca 1821 vtiahol na čele asi 3000 mužov a 4 poľných kanónov do Bukurešti. Tento úspech bol možný najmä vďaka faktu, že Osmani nemali na území podunajských kniežatstiev žiadne vojsko, a že tam už od januára prebiehalo povstanie ľudových vrstiev, ktoré viedol Tudor Vladimirescu. Avšak Vladimirescu sa odmietol ku Grékom pripojiť, a proti Osmanom nepovstali ani Bulhari a Srbi. Naopak v apríli začali prvé osmanské oddiely s výpadmi na územie Valašska. Alexander I. sa od povstania verejne dištancoval, takže bolo jasné, že jeho oddiely eteristom nepomôžu.

Ranu z milosti povstaleckej morálke zasadila správa, že na ruské územie zbabelo ušiel 13. apríla jeden z vodcov povstania Michail Soutsos. V boji vytrvával už len neochvejný Ypsilantis s asi 300 mužmi Posvätnej roty (Ieros lochos) zloženej hlavne z idealisticky zmýšľajúcich gréckych študentov. Definitívnu bodku za povstaním na území Valašska predstavovala prehratá bitka pri obci Dragašani ležiacej na úpätí Karpát 19. júna, kde povstalci utrpeli veľké straty a museli sa zachraňovať útekom na územie Habsburskej monarchie. Niektorí z nich sa dokázali cez jej územie a prístav Terst dostať na Peloponéz a tam pokračovať v boji proti Turkom. Ypsilantis bol ale rakúskou políciou zatknutý a uväznený od roku 1823 v Terezíne.

Skryť Vypnúť reklamu

Sultánov hnev

Sultán Mahmud II. (1808-1839) reagoval na správy o povstaní vo Valašsku a Moldavsku, ktoré sa do Istanbulu dostali 1. marca, okamžitým vyhlásením svätej vojny proti neveriacim. Keďže veril, že povstalcom pomáha Rusko, začal zhromažďovať vojenské oddiely na ochranu hlavného mesta pred ruským vpádom. Potrestanie kresťanských obyvateľov Istanbulu a okolia, ako aj gréckych fanariotov na čele s patriarchom Gregoriom V. (1818-1821) zatiaľ ponechal na neskôr.

Časť fanariotov tento odklad využila a na niekoľkých lodiach odplávali z Istanbulu aj so svojimi blízkymi do Odesy. Avšak po osobnom uistení ruského vyslanca grófa Grigorija Alexejeviča Stroganova, že cárska vláda grécke povstanie nepodporuje, vydal 17. marca sultán pokyn k rozpútaniu prenasledovania kresťanov v hlavnom meste.

Skryť Vypnúť reklamu

Násilnosti sa potom stupňovali až do začiatku apríla, kedy do Istanbulu dorazili správy o novom gréckom povstaní na Peloponéze. Sultán preto 10. apríla (na Veľkonočný pondelok) nariadil janičiarom popravu patriarchu. V priebehu nasledujúcich dní boli usmrtení alebo zlynčovaní ďalší traja biskupi ako aj významní fanariotskí úradníci Vysokej porty (napr. veľký dragoman, dragoman loďstva, atď.).

Pogromy na kresťanov dosiahli také rozmery, že ruský vyslanec 27. júna predal sultánovi dôrazné varovanie, že ich pokračovanie bude napriek predošlej neutralite v tejto záležitosti znamenať vojnu. Následne Rusko prerušilo s Osmanskou ríšou diplomatické styky.

Rastúce napätie na Peloponéze

Hoci povstanie v podunajských kniežatstvách nepodnietilo odboj všetkých balkánskych kresťanov proti Osmanom, predsa len Vysokú portu zmiatlo, pretože sa stala prakticky slepou voči všetkému ostatnému dianiu na Balkáne.

Skryť Vypnúť reklamu

Navyše už od decembra 1820 prebiehal boj proti odbojnému albánskemu Ali pašovi z Joanniny, do ktorého čela sultán ustanovil osmanského správcu Peloponézu Mehmeda Chursída pašu. Po jeho odchode osmanská správa tejto najodľahlejšej osmanskej provincie na Balkáne upadla do úplnej letargie, čo nahrávalo zámerom povstalcov.

Napriek tomu prebiehali prípravy na povstanie najprv len veľmi pomaly, pretože rozhodujúce slovo mali najmä kresťanskí peloponézski statkári – kodžabašiovia (Mavromichalisovci, Deligiannisovci, Notarasovci, Zaimisovci, a pod.), ktorí boli prirodzene veľmi opatrní.

Situácia sa zmenila po tajnom stretnutí v januári 1821 v Kalavryte, na ktorom spojka vedenia spoločnosti Georgios Papaflesas oznámil vyššie zmieňované rozhodnutie, že k povstaniu dôjde 25. marca. Tá istá správa sa prostredníctvom ďalších členov spoločnosti rozšírila vo zvyšných oblastiach Balkánu obývaných Grékmi.

Skryť Vypnúť reklamu

Od tejto chvíle to pod povrchom začalo pomaly vrieť a všade rástlo napätie do takej miery, že k prvým útokom proti Turkom došlo v okolí Kalavryty už 21. marca. O tri dni neskôr Petrobej Mavromichalis z Mani na Peloponéze na čele asi 2000 mužov obsadil Kalamatu, pričom bol vyhlásený za veliteľa povstania a politické záležitosti mal mať na starosti jemu podriadený 12-členný výbor z miestnych eteristov.

Povstalci tiež v súlade s Ypsilantisovým prehlásením učineným pred mesiacom v Moldavsku deklarovali ciele povstania (oslobodenie všetkých Grékov spod osmanskej nadvlády). Napokon 25. marca povstanie už definitívne vyhlásil aj metropolita mesta Patras Germanos, ktorý sa v tej chvíli nachádzal v kláštore Hagia Lavra pri Kalavryte. V priebehu nasledujúcich pár dní sa k povstaniu pridali aj ďalšie oblasti v strednom a severnom Grécku, ako aj obyvatelia ostrovov v Egejskom mori, a dokonca aj Kréty a Cypru.

Skryť Vypnúť reklamu

Smrť Turkom!

Živelný po dlhé desaťročia potláčaný odpor proti Osmanom následne prepukol naplno. Všetci moslimovia na Peloponéze sa stiahli do opevnených lokalít (Akrokorint, Navplio, Methoni, Koroni, Monemvasia, atď.), pričom najviac ich hľadalo útočisko za hradbami hlavného centra osmanskej správy v oblasti v meste Tripolitsa (dnes Tripolis).

Povstalci vedení Petrobejom a bývalým kleftom Theodorom Kolokotronisom síce nemali ani dostatok zbraní, ani pevnú disciplínu, avšak keď v priebehu leta prišli prvé osmanské útoky, dokázali obyvateľov týchto lokalít postupne vyhladovať. Tripolitsa napokon padla 23. septembra a v duchu hesla povstalcov „Smrť Turkom!“ (Thanatos stous Tourkous) boli jej obyvatelia a osmanskí utečenci z ostatných častí Peloponézu pobití do jedného.

Skryť Vypnúť reklamu

Obdobne sa situácia vyvíjala aj v Attike a v strednom Grécku, avšak na sever od týchto oblastí si Osmani s povstaním gréckeho obyvateľstva poradili pomerne rýchlo (napr. v Epire, Tesálii, Makedónii alebo v Trákii), pretože tam už nepredstavovalo väčšinu ako na juhu.

Len prísun osmanských vojenských oddielov a zásob na Peloponéz viazol, pretože ho zastavili v máji vzbúrení kupci a námorníci z egejských ostrovov, hlavne z ostrovov Hydry, Spetses a Psara, ktorí s flotilou približne 250 lodí zablokovali osmanské loďstvo v úžinách Bospor a Dardanely. To napokon umožnilo povstaniu prežiť prvé kritické mesiace. Frustrácia Vysokej porty rástla, čo vo svojich dôsledkoch viedlo k pokračovaniu ukrutností voči gréckemu obyvateľstvu a k známemu masakru na ostrove Chios v apríli 1822.

Skryť Vypnúť reklamu

Prvé grécke národné zhromaždenie

Napriek prvotným vojenským úspechom bola problémom povstania lokálna anarchia medzi jeho jednotlivými vodcami a jednoduchými príslušníkmi, pretože každý z nich si ideály slobody a národnej suverenity Grécka a Grékov predstavoval po svojom.

Roľníci dúfali, že nebudú musieť obrábať turecké veľkostatky a vyplácať dávky. Kodžabašiovia si predstavovali, že budú aj naďalej spravovať záležitosti svojich majetkov už bez osmanskej kontroly, a že zaberú majetky svojich moslimských susedov. Armatoli a klefti sa domnievali, že keď porazia Turkov, budú si môcť naďalej žiť voľným a nezávislým životom v gréckych horách pod velením svojich predákov (kapetaniovia).

Fanarioti a grécki kupci, ktorí na Peloponéz prichádzali zo zahraničia alebo z Istanbulu, a ktorých miestni pohrdlivo prezývali perohryzovia (kalamarades), mali naproti tomu v úmysle založiť národný štát založený na liberálnych ideáloch francúzskej revolúcie. Tento ich prístup znamenal radikálny rozchod s minulosťou, čo sa u kodžabašiov a kapetaniov nestretávalo s obecným pochopením.

Skryť Vypnúť reklamu

Predstaviteľom vzdelaných príslušníkov gréckej diaspory bol napríklad vzdelaný fanariot Alexandros Mavrokordatos alebo Demetrios Ypsilantis, brat Alexandra Ypsilantisa, ktorý sa na Peloponéz dostavil v priebehu jesene 1821. Výsledkom ich energického snaženia bolo v decembri 1821 ustanovenie prvého národného zhromaždenia (vouleftiko), ktoré zasadlo v Epidaure.

Malo celkovo 59 členov a okrem vyhlásenia nezávislosti sa zhodlo aj na dočasnej ústave inšpirovanej francúzskou ústavou z roku 1795, na základe ktorej bol 22. januára 1822 zvolený 5-členný výkonný výbor (ektelestiko), ktorý kontroloval osem nových ministerstiev podľa európskeho vzoru. Jeho prvým predsedom sa stal práve Mavrokordatos.

Európa mení svoj postoj

Správy o gréckom povstaní prijímali v krajinách západnej Európy s veľkým nadšením. Svoj podiel na tom iste malo už pomerne silné filhelénske hnutie, ako aj skutočnosť, že antická grécka kultúra a vzdelanosť boli všade vnímané ako základné stavebné kamene európskej kultúry.

Správy o úspešnom povstaní moderných potomkov antických Grékov a následné drastické opatrenia zo strany Vysokej porty vzbudzovali nielen vášnivé reakcie, ale u mnohých európskych mladíkov aj túžbu osobne pomôcť v boji proti tyranskému osmanskému režimu.

Kruté protiopatrenia, prenasledovanie kresťanov a pogromy len ďalej narušovali vôľu väčšiny európskych štátov dodržiavať princípy Svätej aliancie až postupne dostali neústupčivého Mahmuda II. a jeho režim do diplomatickej izolácie. Keď potom z Grécka prišli žiadosti o finančnú pomoc, západoeurópske štáty Anglicko a Francúzsko ju aj začali neodkladne poskytovať, a to nielen na úrovni majetných jednotlivcov (napríklad lord Byron), ale aj na úrovni svojich vlád.

Hoci tak po roku 1825 osmanská vojenská prevaha začala sláviť nad nepripravenými a zle vyzbrojenými povstalcami podporovanými niekoľkými stovkami filhelénov z celej Európy drvivé víťazstvá (najmä po príchode masívnej vojenskej pomoci od egyptského miestodržiteľa Muhammada Alího pašu pod velením jeho syna Ibrahima pašu), zapojenie európskych mocností na strane povstania už bolo nezvratné a bolo zjavné, že povedie k vzniku nového štátu na európskej pôde.

Jasný signál o tom poskytli už roku 1823 samotní Angličania, keď gréckych povstalcov uznali sa bojujúcu stranu a o rok neskôr sa ujali diplomatického sprostredkovania medzi nimi a Vysokou portou. V tom istom roku sa na stranu Grékov postavilo aj predtým odmietavé Rusko a napokon aj Francúzsko. S nutnosťou riešiť grécku otázku súhlasila aj Habsburská monarchia.

Nové Grécko a nové problémy

Grécky štát a grécky národ tak konečne získali vstupenku na mapu modernej Európy, ale trvalo to až do roku 1830, kým v dôsledku komplikovaných procesov dostali svoju prvú ucelenejšiu podobu. Je príznačné pre dovtedajší priebeh povstania, že medzitým došlo k dvom plnokrvným občianskym vojnám medzi jednotlivými spoločenskými a politickými povstaleckými skupinami (začiatkom roka 1824 a potom na prelome rokov 1824 a 1825), a že úvodná nepripravenosť na zápas o národnú slobodu viedla k desivo vysokému zadlženiu vznikajúceho štátu u jeho zahraničných spojencov.

To spolu s nezhodami medzi jednotlivými predstaviteľmi povstania a predovšetkým atentátom na prvého domáceho ministerského predsedu (kyvernitis) Joannisa Kapodistriasa 9. októbra 1831 v Naupliu nakoniec viedlo tomu, že európskym mocnostiam došla s bezbrehou anarchiou medzi gréckou politickou reprezentáciou trpezlivosť.

Bez ohľadu na obdiv vlastných filhelénov, ktorí v gréckom povstaní videli dokonalý príklad boja za národnú a osobnú slobodu, a často aj bez ohľadu aj na vlastné liberálne štátne zriadenie, vnútili európske mocnosti novému štátu ako jedinú možnú formu politického usporiadania monarchiu.

Do jeho čela preto dosadili panovníka, ktorému v žilách nekolovala ani kvapka gréckej krvi. Dôsledky komplikovaných okolností vzniku moderného gréckeho štátu a národa plného náhlych zvratov a obrovských obetí rezonujú medzi Grékmi dodnes.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Inzercia - Tlačové správy

  1. Blíži sa leto a s ním aj zvýšené utrácanie peňazí našimi deťmi
  2. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  3. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  4. Crème de la crème po slovensky
  5. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový?
  6. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  7. Po Slovensku na motorke
  8. Jablone prinesú ovocie v podobe komfortného bývania
  9. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom
  10. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni?
  1. Posledné dni nešťastnej Anny Boleynovej
  2. Čo všetko je potrebné vedieť o ochrane očí počas leta
  3. Granátové jablko prekvapí vás chuťou i aktívnymi látkami
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  5. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  6. Driverama má strategické partnerstvo s nemeckým Stop + Go
  7. Správna strava po tréningu: Siahnite po 100 % smoothie a šťavách
  8. Zázračná škola so zelenou strechou
  9. Čučoriedky - dokážu ochrániť váš zrak?
  10. Crème de la crème po slovensky
  1. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 29 977
  2. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 12 417
  3. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 8 050
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku 7 331
  5. Po Slovensku na motorke 6 713
  6. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 5 329
  7. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 5 032
  8. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku 4 765
  9. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 4 073
  10. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 3 195
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Pred 400 rokmi sa na pražskom Staromestskom námestí odohralo morbídne predstavenie.


Ivana Čornejová 5 h

Po celý život ho prenasledovala hrôza, že sa vráti tam, odkiaľ vyšiel.


a 1 ďalší 14 h