„Najväčšia podobnosť nachádza sa medzi Slovanmi a starými Grékmi – čiže Helénmi. “ Tieto slová Jána Kollára o jazykovej a zvykovej „podobnosti“, ako aj o vedomí pospolitosti, podsúva tvrdenie, že Slovania – a teda i Slováci – poznali grécke dejiny a kultúru a vykazujú výraznú podobnosť.
V skutočnosti však slovanskí vzdelanci dlhé stáročia preberali iba sprostredkovaný obraz Grékov a Grécka šírený príbehmi z mytológie a prekladmi starogréckych autorov. Kollárovo narábanie s gréckymi motívmi v jeho vlastnom diele obsahuje preberaný obraz doplnený v 20. rokoch 19. storočia o skúsenosť generácie, ktorá zažila vznik Gréckeho kráľovstva.
Európski humanisti v 15. storočí znovu „objavili“ hodnoty antického umenia, myslenia a kultúry a prekladmi pôvodných starogréckych autorov prispeli k utváraniu obrazu antiky, jej vládcov, hrdinov, umelcov a filozofov, ktorí stáli pri zrode európskej civilizácie.
Inšpirovali aj vzdelancov pochádzajúcich z dnešného Slovenska. V ich dielach nachádzame zmienky o dejinách a kultúre starého Grécka v podobe preberanej literárnej reflexie antických diel a zároveň prezentovania svojich znalostí gréčtiny ako prestížneho stupňa učenosti. Pohanská antika ich oslovovala i vďaka tomu, že nepreferovala výlučne náboženské témy.
Podľa Jána Kollára môže grécky starovek učiť Slovanov poznávať ich vlastnú prítomnosť. (zdroj: wikimedia.org)Obraz Grécka sprostredkovaný literatúrou
V Uhorsku patrí prvenstvo v preložení výberu gréckych autorov humanistovi Johannesovi Pannoniusovi (1439 – 1472), biskupovi v Pécsi. Siahol po diele Homéra, Demosthéna, povestného aténskeho rečníka, a po výbere Plutarchových Životopisov slávnych spisovateľov. Predbehol o takmer storočie uznávaného francúzskeho prekladateľa Jaquesa Amyota (1513 – 1593), ktorému sa pripisuje zásluha o vzbudenie záujmu o literatúru a dejiny starovekého Grécka u mnohých ďalších západoeurópskych autorov, pre ktorých však zostali Pannoniove preklady neznáme.
Ďalší prekladateľ, ktorý pochádzal z územia dnešného Slovenska, bol básnik a významný vzdelanec svojej doby Ján Sambucus (1531 – 1584). Dlhodobo pôsobil na zahraničných univerzitách v Padove, Antverpách, Bazileji, preto jeho dielo malo odozvu aj v kontexte európskych kultúrnych dejín. Gréckych autorov preložil do latinčiny a vydal Xenofónta, Sokratovho žiaka, a Diogénove Životopisy slávnych filozofov.
K učencom, ktorí rozšírili poznanie starogréckej literatúry, patrí nesporne aj Albert Husselius (1554 – 1596), rodom z Prievidze, rektor v Mošovciach, evanjelický farár v Bytči. Napriek pomerne krátkemu životu ho súčasníci považovali nielen za významného reformačného vzdelanca, ale hlavne za najlepšieho gréčtinára – prekladateľa do latinčiny v Uhorsku.
Ďalší vzdelanec, Pavel Rubigal, vlastným menom Rothan (? – 1577) obohatil povedomie o Grécku autentickým pozorovaním aktuálneho spôsobu života na gréckom území, v tom čase pod panstvom Osmanskej ríše. Svoje cestovateľské zážitky z cesty do Konštantínopolu v roku 1540 spísal a vydal v podobe latinsky písanej básne Hodoeporicon itineris Constantinopolitani. Slovenský preklad s názvom Opis cesty do Konštantínopolu a iné básne vyšiel až v roku 1985, ale odkazy na dielo v staršej literatúre dokazujú, že báseň nebola neznáma.
Rubigal pochádzal z bohatej meštianskej rodiny z banských miest. Bol absolventom univerzity vo Wittembergu, pohyboval sa v okruhu žiakov a stúpencov Filipa Melanchtona. Cieľom cesty bol síce Konštantínopol, Rubigal však nenechal bez povšimnutia grécke kraje. Jeho text obsahuje reálne geografické názvy. Uvádza mená panovníkov, vojvodcov, napr. aténskeho kráľa Kekropa, ktorý dal vybudovať Akropolu, Kadmosa – zakladateľa Téb, Priama, posledného trójskeho kráľa i sparťanskú Helenu. Zaznamenal aj zvyky miestneho obyvateľstva, teda nie v dávnych časoch, ale v jeho súčasnosti.
V texte opakovane vyjadril sympatie ku Grékom. Grécko nazýva matkou umení, ktorú „pohanil barbarsky ukrutný, podlý Turek svojou rukou a šabľou“. Turecké panstvo sužovalo v dobe po porážke v bitke pri Moháči aj Uhorsko, nazývané v básni Panóniou. V Rubigalovom texte sa prvýkrát v našej literatúre objavuje konštatovanie podobnosti osudov Panónčanov a Grékov.
Pre slovenských vzdelancov bol Homér ideálom národného básnika. (zdroj: Adobe Stock, Lefteris Papaulakis)Blízke svety starých Slovanov a starovekých Grékov?
V 18. storočí sa európski aj uhorskí vzdelanci – a teda i tí slovenského pôvodu – usilovali uvedomiť si, pomenovať a zadefinovať, kto sú, ako vymedziť svoje územie, jazyk a kultúrny prínos do európskej civilizácie. Otázku pôvodu Slovanov riešili vzdelanci špekulatívne. Vyhľadávali zmienky o Slovanoch v starých rukopisoch rôznej proveniencie, s primárnym cieľom dokázať ich dlhovekosť, prípadne „odvekú existenciu“ medzi známymi spoločenstvami.
V písomnostiach, ktoré vznikali pri rôznych príležitostiach, prezentovali svoje „vedecké“ teórie. Svet Slovanov sa opäť dostával do kontaktu so svetom starobylého Grécka. Viacerí vzdelanci sa usilovali nájsť stopu po Slovanoch už v časoch od stvorenia sveta alebo minimálne od potopy.
Ján Baltazár Magin zhromaždil a komentoval diela viacerých autorov a vydal ich v diele Obrana slávnej župy trenčianskej a mesta tohože mena, známejšie pod názvom Apológia (1722). Na jeho stránkach označil za praotca Slovanov Japeta, syna Noema, staviteľa biblickej archy. Japet mal štyroch synov a tí ďalších synov. Všetci sa rozišli na všetky strany a svojimi potomkami zaujali štvrtinu Európy.
Podľa iných špekulatívnych teórií boli starí Slovania o niečo mladší ako Japetovi vnuci. Ich prítomnosť sa snažili doložiť do čias Alexandra Veľkého, keď sa dopátrali až k bezprostrednému kontaktu Slovanov s Grékmi. Hlásiť sa k starobylému Grécku znamenalo mať podiel na jeho dlhej a vznešenej histórii.
Odvolávanie sa na toto súžitie, byť účastný dávnych skutkov gréckych hrdinov znamenalo posilňovať vlastný význam. Tieto skutky boli zahalené závojom nejasností a nánosom mnohých storočí, preto ich obraz nebol jasný a zniesol aj takéto príbehy v prospech zdôraznenia slovanskej hmlistej spomienky na pôvod a prvé zmienky o sebe.
Písomné pamiatky k tomu nemali, preto príbeh sprevádzal ďalší príbeh o zničení dokumentov. Pri argumentácii tohto druhu sa využívalo tzv. Alexandrovo privilégium slovanskému národu. Autori tejto teórie pripúšťali, že originál dokumentu zhorel, ale zachovali sa mladšie odpisy. Na ich základe vzdelanci odvodzovali oprávnený nárok Slovanov na územie, ktoré obývali v staroveku, pretože ho dostali ako odmenu za verné vojenské služby priamo od Alexandra Veľkého.
Odpisy údajného pôvodného privilégia, ktoré vznikli v neskorších dobách, zachytávajú akt obdarovania Slovanov za ich služby. V odpise, ktorý zaradil do svojej knihy J. B. Magin, zneli slová Alexandra Veľkého adresované slovanským spolubojovníkom takto: „Pretože ste nám boli vždy vo viere pevní, v zbraniach rázni, naši pomocníci bojovní a silní, dávame a zverujeme vám slobodne a na večné časy celú plochu zeme od severu po južné italské hranice, aby sa tam nikto neodvážil zotrvať, usadiť alebo umiestniť okrem vašich ľudí.“
Inou cestou sa vydal Ján Severíni (1716 – 1789). Neodvolával sa na neexistujúci dokument, ale vo svojej argumentácii z roku 1767 v prospech stáročnej prítomnosti Slovanov v Európe poukazoval na Homéra. Na základe štúdia jeho diela stotožňoval Slovanov s Homérovými Henétmi.
Homérovo dielo teda nebolo zabudnuté, naopak dostávalo sa do nových konotácií a významov. Severíni ho „povýšil“ z príbehov o dejinách na historicky relevantný a vierohodný zdroj pre dejiny Slovanov. Dobový obraz Grékov a Grécka tak zostával v tieni literárnych pamiatok staroveku, z ktorých čerpali učenci argumenty pre svoje teórie a koncepcie dejín Európy a vlastných etník a národov.
Básnik Ján Hollý. (zdroj: wikimedia.org)Klasicizmus – znovuoživenie odkazu antiky
Prelom 18. a 19. storočia sa niesol v znamení veľkých ideí bratstva, slobody a rovnosti. V tomto dobovom ovzduší nastalo prehodnocovanie antických vzorov. Európa zažívala ďalšie znovuoživenie antiky. V slovenskom kultúrnom prostredí mala latinská tradícia dlhodobú dominanciu a určovala estetický vkus. Dominovala latinská prekladová literatúra a to i v prípade prekladov gréckej literatúry, nie však z originálu, ale z mladších latinských prekladov. Vznikal tak preklad prekladu.
Na prelome storočí sa však situácia menila. Celá plejáda znalcov gréčtiny siahala po origináloch. V období počiatkov formovania národných spoločenstiev bolo začleňovanie gréckych mytologických postáv, názvov, odkazov na historické udalosti a početných citátov z gréckych originálov do vlastných diel chápané ako „ozdoba“ vzdelanca, svojím spôsobom „vizitka“ jeho učenosti, hoci často išlo až o prejavy jazykovej a tematickej ekvilibristiky.
Menil sa aj prístup k výberu prekladaných antických predlôh. Kým antika rímska a latinskí/rímski autori evokovali impérium, armádu, dobyvateľstvo, nadvládu, grécke dejiny zobrazované touto generáciou sa interpretovali ako dlhodobý boj za slobodu a Grécko za kolísku demokracie.
Slovenský nacionalizmus oprášil cyrilometodský kult, pričom zvlášť ocenil význam jazyka a písma staroslovienčiny, čím jeho nositelia zvýšili svoj vlastný kredit kodifikátorov spisovného jazyka. Prijatím solúnskych bratov sa do slovenského prostredia opäť dostávali grécke motívy.
Hodnotová premena spoločnosti priniesla aj prehodnotenie literárneho odkazu antiky a prikláňala sa k všetkému helénskemu. Do popredia sa dostal kult Homéra predstavovaného ako veľkého národného básnika a presadzoval sa ideál starogréckej poézie. Spolu s jeho textami si domáci prekladatelia a čitatelia, vychovaní v religióznom slovenskom prostredí na latinskej kresťanskej tradícii, museli osvojiť aj antický mytologický systém.
Ten akoby prijímali cez kresťanský „filter“, ktorý tlmil motívy evokujúce pohanský svet a dobu a zjemňoval jeho pôvodnú podobu. Príkladom je tvorba Jána Hollého (1785 – 1849). Prekladmi z gréčtiny „trénoval“ na vlastnú básnickú tvorbu. Vrcholom jeho tvorby sú hrdinský epos Svatopluk a Cirillo-Metodiada. Osvojil si žáner predlôh a vytvoril variant slovanského hrdinského eposu a slovansko-slovenskej mytológie, avšak v záverečnej časti vkladal do textu pasáže, v ktorých pohanské kulty podľahnú tlaku postupujúcej christianizácie.
Pavol Jozef Šafárik chápal prácu s gréčtinou ako prípravu na vlastnú básnickú tvorbu. (zdroj: wikimedia.org)Grécke témy v slovenskom prostredí
Boom prekladov z gréčtiny vrcholil práve v tomto období a obohacoval formujúci sa knižný trh národnej literatúry. Výber tém je u niektorých prekladateľov prekvapujúci, vzhľadom na pôvodné zamestnanie. Napríklad Pavol Jozef Šafárik si nevybral vedecké spisy, ale v mladosti prekladal Aristofana, autora špecializujúceho sa na komédie. Šafárik chápal prácu s gréčtinou ako prípravu na vlastnú básnickú tvorbu.
Prekvapujúca je i skutočnosť, že iní prekladatelia, prevažne kňazi oboch konfesií, sa sústredili na preklady anakreonských motívov a tém. Samuel Rožnay vydal Písně Anakreonovy (1812) – čím prerozprával do slovakizovanej češtiny jeho ľahkovážne verše, ďalej texty Sapfó, časti z Homérovej Iliady a upozornil na tvorbu ďalších starogréckych autorov.
V tvoriacom sa slovenskom literárnom svete bol priesečníkom všetkých aktivít Štefan Leška (1757 – 1818), učiteľ, evanjelický kňaz, prekladateľ z gréčtiny a inšpirátor svojich žiakov, aby prekladali širší okruh gréckych autorov. Leška nabádal Juraja Palkoviča (1769 – 1850), aby preložil časť Iliady (publikované v roku 1800) do dobového literárneho jazyka evanjelických Slovákov – tzv. bibličtiny. Podporoval aj spomínaného Samuela Rožnaya, ktorý neskôr odovzdal štafetu záujmu o Grékov a ich kultúru Jánovi Kollárovi a ďalším svojim žiakom.
Klasicistická a preromantická generácia vzdelancov a spisovateľov sa nadchýnala témami gréckych dejín, kopírovala žánre sformované pred takmer dvoma tisícročiami. Nedá sa im uprieť snaha o antikizovanie, ale oveľa výraznejšia bola snaha využiť grécke literárne a kultúrne dedičstvo pre potreby vlastného národného hnutia.
V publicistike prebleskujú sympatie a solidarita s Grékmi bojujúcimi s Osmanskou ríšou. Hlbšie filhelénske kontexty sme však nezaznamenali. Preklady tvorili vzdelanci v domácom prostredí. Nepoznali ospevovanú krajinu. Velebili minulosť a gréckych rekov/hrdinov. Postoj k aktuálnemu dianiu v Grécku bol u spisovateľov a publicistov viac-menej platonický.
Podobný záver by sme mohli urobiť i v prípade romantickej generácie. Jej slovenskí predstavitelia už poznali výsledok gréckeho zápasu o slobodu, v novinách mohli sledovať vyhlásenie a etablovanie sa Gréckeho kráľovstva na mape Európy a napriek tomu nerecenzovali diela súčasných gréckych spisovateľov, ale stále sa vracali k ich antickým predchodcom.
Lipnutie na tradícii pestovania a udržiavania pri živote starogréckej literatúry, čerpanie z tých istých zdrojov, prejavilo značnú vitalitu. Je teda namieste spochybnenie reálneho poznania novodobých gréckych dejín a umenia u našich romantikoch. Bolo zapríčinené opatrnosťou ľudí žijúcich v atmosfére metternichovského Rakúska? Alebo bolo lipnutie na literárnej tradícii silnejšie než hľadanie nových impulzov pre preklady či politické komentáre?
Kollárove cesty na juh
Oveľa výraznejšie než prekladová literatúra reflektoval grécku súčasnosť žáner cestopisných čŕt, fíčrov a besedníc. Po štvrťstoročí vojen s Francúzskom a sa stabilizovala situácia v západnej a strednej Európe. Po vyhlásení Gréckeho kráľovstva nastal relatívny pokoj i v južnej Európe.
To boli podmienky, v ktorých sa oživil záujem cestovateľov o Orient. Cesty na juh, za umením, krásou prírody, prímorské pobyty sa začínali rozmáhať medzi elitou i v okruhu umelcov, ktorí vnímali pobyt v talianskej a gréckej oblasti ako súčasť umeleckého štúdia. Umenie a archeologické vykopávky boli lákavou cestovateľskou výzvou.
V polovici 19. storočia, vrcholiacej fáze európskych nacionalizmov, sa záujem poznávať prostredníctvom cestovania výrazne koncentroval na vlastné alebo susedné krajiny. Konkurencia ponuky cestopisov tohto vlasteneckého charakteru bola veľmi silná, ale i tak si Stredomorie a tým i Grécko udržali vysokú návštevnosť.
Ak aj cestovateľ nemal primárny cieľ spoznávať Grécko, cestou do Orientu sa tu určite zastavil. Iba výnimočne táto krajina cestovateľa nenadchla. Takúto skúsenosť prezentoval známy francúzsky básnik Alphonse de Lamartine v knihe Spomienky, dojmy, myšlienky a krajiny behom cesty do Orientu (1835). Nezdieľal nadšenie obdivovateľov antiky. Pomníky a pamätníky odmietal navštíviť.
Začudoval sa, že v druhom decéniu existencie nového Grécka cestovatelia stále prichádzajú hľadať staré Grécko. Vyjadril sa v tom duchu, že mu nezáleží na Agamemnónovi a jeho ríši. Očarila ho príroda, ale pohľad na hory a lúky s ruinami chrámov okomentoval v tom duchu, že toto už skončilo.
Bolo to preňho starým a prázdnym náhrobkom, kde všetko vyhaslo a zrútilo sa do podoby ruín. Turkami zničené pamiatky mohli vyvolávať i takýto dojem, ale skúsený a vzdelaný cestovateľ dokázal z ruín vyčítať slávne deje. A napríklad Ján Kollár dokázal z ruín vyčítať ešte odvážnejšie závery.
V knihe Pamäti z mladších rokov života Kollár zaznamenal, ako u svojho učiteľa prvýkrát listoval v českom preklade Homérovej Iliady, ktorá vyšla v Prahe (1802). Zobral knihu, vybral sa do poľa a čítal, čítal neslýchané výrazy. Táto kniha údajne rozhodla o tom, že si predsavzal stať sa spisovateľom. Homér bol teda láskou na prvé prečítanie. Vzťah a zanietenie pre Homérov štýl, témy a jazyk v ňom kultivoval i jeho učiteľ Samuel Rožnay.
V Kollárových Pamätiach z mladších rokov života nachádzame pasáže o jeho školskej príprave, snahe zvládnuť gréčtinu, o priateľoch, ktorí sa nadchli myšlienkou prekladať z gréčtiny do slovenčiny na dôkaz schopnosti vyjadriť v tomto novom jazyku všetky pojmy a pocity. On sám mal obľúbený okruh gréckych autorov, ktorých čítal a často citoval.
V súvislosti s jeho mladosťou sa zachovala milá spomienka, naznačujúca, ako sa dá v starých textoch nájsť inšpirácia pre vlastné konanie v úplne inej dobe. V detstve totiž račkoval. Keď si v životopisoch slávnych spisovateľov prečítal, že vychýrený rečník a filozof Demostenes odstraňoval svoju rečovú chybu tak, že si vkladal kameň do úst a na brehu hučiaceho mora trénoval výslovnosť, začal aj on chodiť k potoku a vodopádu a donekonečna opakoval vety a slová s hláskou r. Časom sa jeho výslovnosť výrazne zlepšila.
Kollár realizoval dve cesty do talianskej oblasti, v rokoch 1841 a 1844. Z týchto ciest vznikol jeho cestopis Staroitalia slavianska (kniha bola vydaná až po jeho smrti v 1853). Podivnými cestami osudu sa nenadchýnal samotným Talianskom, ale tým, že v severnej časti krajiny nachádzal stopy po Slovanoch, konkrétne Vendoslávoch, z čoho rezumoval, že „strom života vlašského [t. j. talianskeho] má svoj koreň v pôde Slávy [t. j. Slávie, Slovanstva]“.
Slovanský základ slov nachádzal v geografických názvoch. Český bádateľ Martin C. Putna analyzoval iné Kollárovo dielo, Slávy dcéru a dospel k záveru (viď znelka č. 308/309), že Kollár plánoval realizovať ešte jednu cestu na juh, tentoraz do Grécka, pretože veril, že sa tam stretne s potomkami Slovanov, ktorí sa tam usadili v ranom stredoveku. Túto cestu už nerealizoval, ale grécka téma ho zamestnávala celé roky a reflektoval ju vo svojich dielach.
Pre Jána Kollára boli Gréci príkladom húževnatého národa, ktorý dokázal vysoký stupeň spolupatričnosti. Pomenoval ju vzájomnosťou. Ostrovný charakter krajiny, množstvo jazykových variácií jej obyvateľov ani postavenie prenasledovaného národa nenarušilo vedomie Grékov, že sú jedným národom.
Snažil sa poukázať na to, že „medzi Slovanmi a starými Grékmi – čiže Helénmi je prekvapujúca podobnosť“ v otázke uvedomovania si vzájomnosti. Pritom samotní Gréci hovorili a písali v štyroch nárečiach – iónskom, aiolskom, dórskom, atickom, žili pod rozličnými panovníkmi a žezlami, bývali v rozličných krajoch, roztrhnutí a vzájomne oddelení morami a ostrovmi: a predsa celý národ zjednotila zlatá stuha vzájomnosti jazyka, umení a vied.
Čo teda bolo možné u Grékov, prečo by to isté nemohlo byť u nás, Slovanov? – položil rečnícku otázku na stránkach spisu O literárnej vzájomnosti (1836, 2. vydanie 1844). Upozornil na schopnosť Grékov využívať svoje nárečia. Podľa neho každý Grék poznal tieto nárečia a podľa potreby ich používal pri komunikácii. Čo bolo z hľadiska Kollárovej koncepcie slovanskej vzájomnosti dôležité, bolo konštatovanie, že napriek tomu nedošlo k zmiešaniu dialektov, každý kraj si udržal svoj miestny jazyk.
Kollár tým zdôvodňoval, že i pri realizovaní jeho konceptu vzájomnosti slovanské národy nestratia svoje národné jazyky. Zhodu medzi Slovanmi a Grékmi nachádzal nielen podľa nárečia, ale i v hudbe ľudových piesní, v menách, čo zovšeobecnil tvrdením používaným v starých prekladoch. „Duch Slovanov má v sebe čosi gréckeho,“ tvrdil. Podľa neho „hodnota staroveku, predovšetkým gréckeho, je v tom, že nás, Slovanov, učí poznávať našu vlastnú prítomnosť a národný život.“ Pre Kollárovho priateľa Jána Herkeľa (1786 – 1853) boli Gréci príkladom národa, ktorý nezanikol s pádom Byzancie. Tento záver aktualizoval pre potreby slovenského národného hnutia ako východisko pre národnú agitáciu – zánikom Veľkej Moravy nezanikli Slováci ako národ.
Ľudovít Štúr spracoval poznatky z dejín a umenia Grécka v prednáškach venovaných vývoju slovanskej poézie. (zdroj: wikimedia.org)Grécke múzy Ľudovíta Štúra
Od Kollára o generáciu mladší Ľudovít Štúr ovládal gréčtinu na takej úrovni, že ju vyučoval na evanjelickom lýceu. Aj jeho brat Karol Štúr prekladal z gréčtiny. V kruhoch národovcov sa teda znalosť gréckeho jazyka nepovažovala za výnimočnú. Gréčtina bola súčasťou učebného programu evanjelických lýceí, preto mohli siahať po origináloch starogréckej i súčasnej literatúry.
Štúr spracoval poznatky z dejín a umenia Grécka v prednáškach venovaných vývoju slovanskej poézie, ktoré odzneli v rámci mimoškolskej prípravy žiakov. Prednášky si v odpisoch rozširovali medzi sebou, považujúc ich za nóvum vo výklade vývoja literatúry a estetiky. Zachovali sa v pozostalosti viacerých štúrovcov. Neskôr ich editori zjednotili práve z toho dôvodu, že študenti sa o prednáškach vyjadrovali ako o breviári ich náhľadov na umenie, život, poetiku i politiku. Tak vznikol súbor Štúrových textov s názvom O poézii slovanskej.
Štúr analyzoval všetky druhy umenia, pričom zvláštnu pozornosť venoval poézii. Označil ju za najdokonalejší prejav umenia. Básnické prejavy ľudstva rozčlenil na poéziu symbolickú, klasickú, romantickú a slovanskú, ktorá ovládne v blízkej budúcnosti umeleckú tvorbu. Grécku poéziu označil za klasickú a vo vývoji písaného kultúrneho dedičstva ľudstva ju považoval za nenahraditeľnú a neprekonateľnú.
Prejavil nielen znalosť predmetu, ale i pohotovosť prirovnaní a príkladov z gréckej literatúry. Za najvýraznejší prínos gréckej poézie klasického obdobia určil jednotu prírody a ducha, preto je „život grécky všetok pekný, niet v ňom nutnosti, všetko je slobodné, samo sebou nadchnuté“. Grécka poézia podľa neho približuje grécky život, v ktorom je všetko prirodzené, dobrovoľné, i hrdinstvo je u nich vecou osobného slobodného rozhodnutia každého muža.
Štúr bol nesporne obdivovateľom majstrovskej klasickej gréckej poézie, ale skvelú budúcnosť jednoznačne pripisoval poézii slovanskej. Konštatoval síce, že „z nás teraz nikto nenapíše Homérovu Ilyadu“, ale prostredníctvom slovanských jazykov sa Slovania dokážu ešte lepšie poeticky vyjadrovať.
Opakované zdôrazňovanie skutkov gréckych hrdinov ukazuje, že ani Štúr sa nevyhol prejavom obdivu gréckeho boja za slobodu. Všetky príklady, ktoré uviedol, sú však z literatúry starej takmer dve tisícročia. Vedel po grécky, preto prekvapuje, že neuvádzal odkazy na dobovú literatúru, na príklady obdivovaného boja Grékov za slobodu aktuálnej doby.
S udržiavaným obrazom starovekého Grécka ako kolísky európskej civilizácie sa čiastočne stretáme dodnes. S tým rozdielom, že literatúra stráca dominantné postavenie a nahrádza ju film a cestovný ruch. Pevnými bodmi obrazu dejín Grécka boli a sú Homér, solúnski bratia, lord Byron, olympijské hry, Grék Zorba, tučná grécka svadba, možno aj Mária Callas, ktorá je však prezentovaná viac z dôvodu jej komplikovaného nemanželského vzťahu s Aristidom Onassisom než ako umelkyňa. Čo je však najpevnejší pilier slovenského poznávania dejín a kultúry Grécka a má pôvod na Slovensku, je dielo spisovateľa Vojtecha Zamarovského. Dlhý zoznam jeho kníh, opakovane vydávaných, urobil pre poznanie dejín gréckeho staroveku neskutočne veľa.
Znalci starogréckej literatúry vykazujú obdivuhodnú vytrvalosť venovať sa udalostiam a hrdinom spred 2000 rokov s väčšou frekvenciou ako reflektovať posledných dvesto rokov. To zároveň ukazuje, že téma Grécka ešte nie je pre Slovensko vyčerpaná
