Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Začiatok 20. storočia bol poznamenaný genocídou, ktorá je pomerne málo známa a akademická pozornosť sa k nej intenzívnejšie obracia najmä v posledných dvoch desaťročiach. Genocída etník Hererov a Namov sa stala v kolónii Nemecká juhozápadná Afrika.
Nemecko 28. mája 2021 formálne uznalo za genocídu zločiny spáchané jeho koloniálnymi jednotkami proti pôvodným obyvateľom dnešnej Namíbie. Je to prvýkrát, čo Berlín priznal zodpovednosť za spáchané zločiny, pričom vyhlásenie prichádza po piatich rokoch rokovaní.
Minister zahraničia Heiko Maas vo vyhlásení uviedol, že ako „gesto uznania nesmierneho utrpenia, ktoré Nemecko spôsobilo“, zriadi fond v hodnote 1,1 miliardy eur. Čo sa teda vlastne v rokoch 1904 – 1907 odohralo?
Jedným z prvkov, na ktoré sa výskum viac než storočie starých udalostí zameriava, je myšlienka tzv. životného priestoru, Lebensraumu, ktorá bola obsiahnutá v dobovej obhajobe udalostí. Inými sú napríklad existencia táborov smrti alebo dôvodenie nemeckou rasovou nadradenosťou.
Nemecká koloniálna minulosť je v porovnaní s dejinami „tradičných“ koloniálnych veľmocí ako Veľká Británia alebo Francúzsko o niečo menej známa. Na tomto stave sa podpísal aj fakt, že Nemecko vstúpilo do boja o kolónie pomerne neskoro, približne desaťročie po svojom zjednotení v roku 1871. V 80. rokoch 19. storočia však Nemecké cisárstvo predsa len vstúpilo na svetovú koloniálnu scénu.
V tomto období bol už novovzniknutý štát dostatočne konsolidovaný a zároveň sa začal vyostrovať tzv. boj o Afriku (Scramble for Africa), čiže koloniálne delenie kontinentu medzi európske mocnosti. Kancelár Otto von Bismarck (1815 – 1898) spolu s cisárom Wilhelmom I. (1797 – 1888) vnímali toto obdobie ako vhodné pre vyvinutie zaangažovanosti v africkom priestore.
Pôvodná sféra nemeckého vplyvu v juhozápadnej Afrike kopírovala územie nadobudnuté nemeckou obchodnou spoločnosťou Lüderitz. Toto územie bolo Nemecku v roku 1885 potvrdené na tzv. Berlínskej konferencii ako Nemecká juhozápadná Afrika (dnes Namíbia).
Namíbia je krajina púšte a piesočných dún. (zdroj: pixabay.com)Nespokojnosť rastie
V meste Okahandža vypuklo 12. januára 1904 povstanie vedené Samuelom Mahererom, náčelníkom Hererov. Neskôr sa k povstaniu pripojilo aj etnikum Namov pod vedením Hendrika Witbooia.
Potláčanie tohto povstania prerástlo do genocídy, v ktorej cisárske vojenské jednotky prenasledovali v púšti sa ukrývajúce zvyšky miestneho obyvateľstva, ktoré bolo neskôr umiestňované do koncentračných táborov. Pôvodná nemecká politika v juhozápadnej Afrike nebola voči miestnemu obyvateľstvu obzvlášť tvrdá a nič nenasvedčovalo, že by mohlo dôjsť k takémuto vývoju.
Udalosti z rokov 1904 – 1907 poukazujú na významný posun v myslení, ktorý nastal v západnom svete. Aby sme pochopili príčiny genocídy, musíme si uvedomiť zmenu nemeckej spoločnosti, v ktorej v poslednej tretine 19. storočia, podobne ako v prípade iných európskych štátov, čoraz väčšmi rezonovali myšlienky o rase, rasovom boji alebo hľadaní Lebensraumu. Aj pôvodné obyvateľstvo kolónie však v priebehu desaťročí prešlo zmenami a práve v týchto zmenách môžeme hľadať motivácie k povstaniu.
Afrika oddávna predstavovala oblasť známu i neznámu. O jej existencii sa vedelo, zároveň však pre svoju neprebádanosť ostávala terra incognita, miestom, ktoré už rímski a neskôr stredovekí kartografi označovali symbolickým pojmom pre neznámo: „hic sunt leones“ („tu žijú levy“).
V čase zintenzívnenia európskych kontaktov s týmto územím prichádzali prví európski bádatelia a cestovatelia s predstavami, ktoré nie vždy zodpovedali skutočnosti. Aj po príchode si ďalej budovali vlastnú mytológiu vzťahujúcu sa k jednotlivým miestnym etnikám.
V tomto období sa formuje pojem rasy v zmysle populácie vymedzenej určitými charakteristikami. Práve etnikum Hererov zastávalo v dobovej rasovej imaginácii prvých bádateľov významnú úlohu.
Bádateľ Josaphat Hahn (1844 – 1925) vo svojej práci Ovahererovia (Die Ovaherero) z roku 1869 formoval stereotyp pre neskoršie interpretácie Hererov. Tento kmeň mal byť charakteristický krásou, rasovou hrdosťou a dominanciou. Hahn tak fakticky umiestnil Hererov do rámca staršej sentimentálnej predstavy tzv. vznešeného divocha, ktorý je protipólom industrializujúceho sa západného sveta a poskytuje útočisko pred modernitou.
Netreba zdôrazňovať, že hoci takýto stereotyp pôsobí prvoplánovo pozitívne, silne determinuje svojho nositeľa – prideľuje mu totiž rolu mimo modernej spoločnosti, mimo pokroku a „konzervuje“ ho v stereotype jednoduchosti.
Veľkým okruhom príčin, ktoré neskôr podnecovali nespokojnosť, bolo práve problematické postavenie miestneho obyvateľstva. Správy tohto druhu sa zachovali od misionárov, ale aj od guvernéra Theodora Leutweina (1849 – 1921, na čele kolónie stál v rokoch 1894 – 1905).
Miestne obyvateľstvo sa dostávalo do sporov s prichádzajúcimi nemeckými farmármi a obchodníkmi. Tieto spory súviseli z veľ kej časti so vzájomným neporozumením a pocitom nadradenosti novoprisťahovaných obyvateľov kolónie. Súdy v sporoch typicky nebrali do úvahy výpovede miestneho obyvateľstva, rovnako podľa Leutweinovej správy z roku 1904 nevenovali pozornosť napríklad ani znásilneniam miestnych žien.
V dobovom myslení osvietenský ideál „vznešeného divocha“ nezohrával ďalej významnú rolu, zostal len pojem „divocha“. Realita miestneho obyvateľstva však bola v tomto čase odlišná.
Keď bola v roku 1896 na Koloniálnu výstavu do Berlína dovezená stovka Afričanov z kolónií, organizátori sa ocitli pred nečakanou ťažkosťou – černošská dedina (Negerdorf) v Treptowskom parku mala zobrazovať tradičný spôsob života, čo sa však ukázalo byť problematické. Dovezené živé exponáty totiž odmietali vystupovať v tradičných odevoch, ktoré boli podľa ich kritérií príliš odhaľujúce.
Medzi živými exponátmi bol aj syn hererského náčelníka Friedrich Maherero (cca medzi 1870 až 1880 – 1952), ktorého antropológ Felix von Luschan (1854 – 1924) pri tejto príležitosti prekvapene opísal ako človeka vzbudzujúceho dojem džentlmena. Pôvodné obyvateľstvo Nemeckej juhozápadnej Afriky aj za takýchto okolností prešlo značným procesom sebauvedomenia a začalo čoraz väčšmi chápať nespravodlivosť svojho postavenia.
Iný okruh príčin nespokojnosti sa vzťahoval k hospodárskym a mocenským obmedzeniam, ktorým muselo čeliť miestne obyvateľstvo a obzvlášť dominantní Hererovia. Druhá polovica 19. storočia bola pre Hererov veľmi rušným obdobím, počas ktorého prešli významným procesom spoločenskej a ekonomickej transformácie – ešte v roku 1850 bol švédsky cestovateľ Charles John Andersson (1827 – 1867) prekvapený silnou decentralizáciou ich spoločnosti. Andersson sa domnieval, že Hererovia sú pozostatkom dávnej mocnej rasy, ktorá stratila vedenie a národnú jednotu a tieto okolnosti ich odsudzujú k zániku.
Počas poslednej tretiny 19. storočia sa spoločnosť u Hererov zmenila na centralizovanú. Začali sa zoskupovať v mestách, ktoré boli takmer nezávislé od vonkajšieho prostredia.
Nasledujúce roky bývajú označované za zlaté časy Hererov. Stúpa ich mocenský vplyv a zároveň sa pod vedením náčelníka Maherera (cca 1820 – 1890) a jeho syna Samuela Maherera (1856 – 1923) zbližujú s nemeckou koloniálnou správou.
Podstatne rezervovanejší postoj si voči koloniálnej správe udržiavali Namovia, ktorí boli spomedzi miestnych etník pravdepodobne najvýznamnejšími konkurentmi vzrastajúcej moci Hererov. Náčelník Namov Hendrik Witbooi (1830 – 1905) v liste adresovanom Hererom v roku 1890 varoval, že zbližovanie sa s koloniálnou mocou je nebezpečné a bude len dočasné.
Prelom storočí teda Hererov zastihol v plnom rozvoji a procese transformácie. Vlastnili rozsiahle pastviny, veľké množstvá dobytka a vyberali na svojich územiach mýto. V tomto čase však došlo k stretu viacerých príčin, v dôsledku ktorých sa ich pozícia začala prudko zhoršovať.
V minulosti sa historici domnievali, že príčinou hererskej nespokojnosti bolo zmenšovanie plochy pasienkov v dôsledku prílevu európskeho (prevažne nemeckého) obyvateľstva.
Výskum však ukázal, že počty Európanov v Nemeckej juhozápadnej Afrike neboli na prelome storočí významné. Oveľa problematickejším sa ukázal byť nemecký plán regulovať pohyb miestneho obyvateľstva a sústrediť ho do rezervácie.
Takýto plán, predložený v roku 1902, spustil okamžitú vlnu nespokojnosti. Guvernér Theodor Leutwein varoval Berlín, že plán rezervácie sa stretol s nevôľou a spôsobí v budúcnosti mnohé problémy. Jeho hlas však nebol vypočutý.
Nespokojnosť sa zvýšila aj po zábere pôdy v súvislosti so stavbou tzv. Otavibahn, železnice z Walvis Bay cez Otavi do Tsumebu.
Hliadka nemeckých vojakov na ťavách. Nemecká juhozápadná Afrika, fotografia niekedy z rokov 1906 – 1918 (zdroj: wikimedia.org, Bundesarchiv, Bild 105-DSWA0095 / Walther Dobbertin / CC-BY-SA 3.0)Búrlivý rok 1904
Už v roku 1903 sa zaktivizovali Namovia pod vedením Hendrika Witbooia, ktorý sa vyznačoval odbojným duchom a jeho interakcia s koloniálnou správou bola často konfliktná. Udalosti z roku 1903 však neprerástli do väčšieho povstania. Kľúčovým sa stal začiatok roka 1904, keď Hererovia na čele so Samuelom Mahererom obsadili mesto Okahandža a odrezali mestu spojenie s centrom kolónie Windhoukom.
Existujú úvahy o tom, či to bola spontánna, alebo pripravovaná akcia. Ako potvrdenie vopred pripraveného povstania by mohol byť chápaný list Samuela Maherera, ktorým sa obracia k Hererom:
„Všetkým náčelníkom mojej krajiny. Som Samuel Maherero, najvyšší náčelník Hererov. Udelil som všetkým svojim ľuďom príkaz, že nemajú viac vztiahnuť ruku na nasledujúcich: Angličania, Basteri, Bergdamarovia, Namovia, Búri. Týchto všetkých sa nedotkneme. Nečiňte tak! Zložil som prísahu, že toto uznesenie nebude dané na známosť a to ani misionárom.“
Tento list bol datovaný na 11. januára 1904, čiže deň pred vypuknutím samotného povstania, a zvykol byť tradične interpretovaný ako výzva na povstanie. Novšia historiografia však spochybňuje datovanie a kladie ho na neskorší dátum – už po začatí povstania. Datovanie pred povstaním totiž bolo určené na základe svedectva misionárov, ktorí sa po vypuknutí povstania ocitli v zložitom postavení.
S miestnym obyvateľstvom mali prevažne dobré vzťahy, žili s ním v úzkom kontakte a po začiatku povstania boli obviňovaní, že vedeli o jeho prípravách. Vo februári 1904 sa následne práve u misionárov objavil tento list, kde sa explicitne uvádzalo, že misionári o akcii nevedeli. Takýto list im prišiel doslova na pomoc a aj preto je možné, že Samuel Maherero ho napísal neskôr s úmyslom postaviť misionárov mimo celej záležitosti a o spontánnosti či prepracovanosti povstania nemá list veľkú výpovednú hodnotu.
V prvých dňoch povstania bolo zabitých približne sto nemeckých vojakov a kolonistov a Hererovia ovládli až na výnimky celé územie svojho tradičného panstva, tzv. Hererolandu.
Na viacerých miestach bola obsadená trať železnice medzi Windhoukom a prístavným mestom Swakopmund. Bolo prerušené telegrafické spojenie, obsadené mosty a významné budovy.
Najrýchlejšia reakcia prišla od jednotky pod vedením Victora Frankeho (1866 – 1936), ktorý pôsobil ako vyšší úradník v meste Outjo a jeho popularita medzi kolonistami bola v kontraste s postavením guvernéra Leutweina.
Franke predstavoval populisticko-nacionalistické krídlo koloniálnej správy a so svojím názorom o „tvrdej ruke“ voči miestnemu obyvateľstvu mal medzi kolonistami úspech. Z priebehu vojenských operácií si zapisoval denníky, v ktorých zdôrazňoval neudržateľnosť predošlého stavu v kolónii a nevyhnutnosť vojny. Patril medzi vojenských veliteľov, ktorí vnímali prebiehajúce udalosti vo fatalistickom duchu neodvratného medzirasového boja.
Samotné povstanie bolo takmer utlmené už v apríli 1904. Z Berlína sa už od jeho začiatku ozývali smerom ku kolónii hlasy o tvrdom potrestaní povstalcov. Na guvernéra Leutweina sa vznášala čoraz väčšia kritika pre jeho mierny postup a v máji 1904 bolo napokon rozhodnuté o vyslaní generála Lothara von Trothu (1848 – 1920). Generál bol známy svojou tvrdosťou a rasistickými postojmi.
Zmena vojenského velenia v kolónii znamenala aj úplnú zmenu vedenia vojny a začal byť väčšmi zdôrazňovaný jej rasový podtext.
Je však zaujímavé, že konflikt vnímal ako konkurenčné súperenie rás aj guvernér Theodor Leutwein, ktorý mal vo všeobecnosti často miernejší postoj než jeho súčasníci. Nepatril medzi rasistov typu von Trothu, ktorí volali po anihilácii rasových súperov. Práve to, že aj napriek tomu sa u neho objavuje silné rasové dôvodenie, ukazuje spätosť ideí rasizmu, prípadne myšlienok o rase s vedomím dobovej spoločnosti.
V správe, ktorú napísal v septembri 1904, tvrdí, že už pred vypuknutím povstania predpokladal pravdepodobnosť konfliktu, ktorý vnímal ako konflikt rasový: „...bolo závažnou otázkou, či v rámci takýchto vzťahov, t. j. bez úplného podriadenia jednej rasy, bude možné mierové spolunažívanie medzi bielymi a čiernymi.“
Skupina Hererov, fotografia okolo roku 1900. (zdroj: wikimedia.org)Od koloniálnej vojny ku genocíde
Od konca júla 1904 prešli vojenské záležitosti na generála von Trothu. Hoci z vojenského hľadiska už bol odpor Hererov málo významný, generál von Trotha sa v auguste rozhodol pre rázny zásah, ktorý mal mať zrejme účinok exemplárneho trestu.
Približne 40- až 60-tisíc Hererov sa v tomto období zdržiavalo spolu so svojimi rodinami a stádami pri masíve Waterberg, ktorý sa von Trotha rozhodol obkľúčiť. Strategicky umiestnil najslabší z oddielov na juhovýchod. V prípade, že by sa Hererom podarilo obkľúčenie prelomiť, jediná možnosť úteku smerom na juhovýchod bola do západnej časti púšte Kalahari.
Po dvoch dňoch sa naozaj situácia vyvinula takto a tí Hererovia, ktorí neboli pri úteku zastrelení, unikli do púšte. Nemecké jednotky obsadili vodné zdroje a začalo prenasledovanie Hererov – mužov aj žien s deťmi.
V októbri podal von Trotha hlásenie o výpovedi dcéry jedného z nižšie postavených náčelníkov, podľa ktorej boli Hererovia zoslabnutí a veľké množstvo z nich zomrelo od smädu. Z pôvodného počtu 40- až 60-tisíc Hererov zdržiavajúcich sa na Waterbergu prežila len malá časť.
Britské úrady ohlásili na svojom území vyše tisíc utečencov a do iných častí krajiny sa z púšte podarilo prejsť približne dvetisíc osobám.
Napriek zlému stavu nemeckých jednotiek, ktoré tiež trpeli nedostatkom vody a chorobami, a napriek minimálnemu odporu Hererov došlo v októbri 1904 k ďalšiemu radikálnemu kroku. Lothar von Trotha oznámil Vernichtungsbefehl, plán úplnej exterminácie Hererov. Obvinil ich z rabovania a krutostí voči nemeckým vojakom a z toho, že zo zbabelosti nechcú už viac bojovať.
Najdôležitejšou časťou proklamácie boli samotné slová o likvidácii Hererov: „V rámci hraníc nemeckého územia bude každý z Hererov, či ozbrojený alebo neozbrojený, či s dobytkom alebo bez neho, zastrelený. Neberiem viac ženy a deti, zaženiem ich späť k ich národu alebo na nich nechám strieľať.“
Inštrukcie pre vojenské oddiely spresnil tak, že prikázal, aby sa v prípade žien a detí strieľalo do vzduchu. V Berlíne sa vedelo o násilných krokoch generála von Trothu, o čom napokon svedčí aj znepokojenie časti Ríšskeho snemu koncom roka 1904 a kritika zo strany kancelára von Bülowa, ktorý sa obával o kolonizátorský obraz Nemecka. Cisár a generálny štáb však von Trothu podporovali.
Po počiatočnom váhaní sa na jeseň 1904 najaktívnejšie zapojili do bojov na hererskej strane dlhodobí nepriatelia Hererov – Namovia. Náčelník Namov Hendrik Witbooi mal v tomto čase už 74 rokov a napriek odbojnej povahe, ktorú neraz v minulosti prejavil, tentoraz zvažoval, či sa má zapojiť.
Witbooi bol silno nábožensky založený a vo svojej korešpondencii často argumentoval výňatkami z Biblie. Dobové svedectvá tvrdia, že aj jeho účasť na povstaní bola napokon výsledkom presvedčenia, ktoré považoval za Božie vnuknutie.
Namovia sa rozhodli pre partizánsky spôsob vedenia vojny. Aj pre nich sa však stal osudným nedostatok vody. Nemeckí vojaci odmietli sprístupniť vodné zdroje aj v prípade, keď sa partizáni z oblasti stiahli a zostali v nej prítomní len civilisti.
Rok po pripojení sa k povstaniu Hendrik Witbooi zomrel na zranenie z boja. Jeho smrť oslabila odbojné hnutie, keďže Witbooi predstavoval pre Namov výrazný symbol.
V priebehu roku 1906 bolo aj povstanie Namov z vojenského hľadiska už bezvýznamné. V tomto čase však už naplno prebiehala druhá fáza genocídy – Hererovia a Namovia boli umiestňovaní v koncentračných táboroch.
Hererskí rebeli v reťaziach, rok 1904. (zdroj: wikimedia.org)Smrť v táboroch
Už v októbri 1904 začali vznikať tábory, do ktorých boli umiestňovaní tí, čo prežili prenasledovanie. V rôznych častiach krajiny existovalo niekoľko táborov, najhoršie podmienky však vládli v Swakopmunde a na Shark Islande, kde priemerná ročná úmrtnosť dosahovala vyše 70 %, oproti približne 37 – 50 % v iných táboroch (Okahandža, Windhouk).
K veľkej úmrtnosti popri nehostinnom podnebí a nútenej práci prispieval nedostatok potravy, bitky a zlé zaobchádzanie. Podmienky viedli k oslabeniu väzňov a v táboroch prepukali epidémie.
Na situáciu v táboroch opakovane upozorňovali misionári. Koloniálne oddelenie, ktoré v rámci ministerstva zahraničných vecí zodpovedalo za správu kolónií, začalo klásť otázky koloniálnej správe.
Oficiálne stanovisko k vysokej úmrtnosti znelo, že väzni prichádzajú vyčerpaní po čase strávenom v púšti. Takéto vysvetlenie však neobstojí, pretože mnohí z Namov boli do táborov deportovaní bez toho, aby vôbec pobudli v púšti. Napriek tomu bola ich úmrtnosť vysoká.
Naopak, väzni pridelení z tábora Karibib na stavbu Otavibahn mali napriek ťažkej práci úmrtnosť len 11 % – železnici totiž išlo o ekonomický úžitok a namiesto potrestania potrebovala živých robotníkov. Železnica preto väzňom poskytla lepšie podmienky a šanca na prežitie bola v tábore Karibib výrazne lepšia ako inde.
Počas genocídy bolo do Európy privezené množstvo pozostatkov, z ktorých sa časť stále nachádza v depozitároch múzeí. Najväčšie množstvo preparovaných ľudských hláv a lebiek pochádzalo zo Swakopmundu.
Obchod s ľudskými pozostatkami sa stal veľmi výnosným a mnohí vojaci sa takto obohacovali, využívajúc dopyt po biologickom materiáli na výskum alebo snahu európskych múzeí získať „exotické exponáty“. Príprava lebiek bola úlohou väznených žien – zbavovali ich mäsa za pomoci sklenených črepín.
V marci 1907 bolo ohlásené oficiálne ukončenie vojnového stavu a od apríla sa tábory dostali pod civilnú správu a neskôr boli rozpustené.
Genocída má aj po 114 rokoch vplyv na život zasiahnutých etník, pretože patria medzi horšie prosperujúcu časť namíbijského obyvateľstva. Ich politická reprezentácia je veľmi slabá a odráža nedostatok prostriedkov a ich nízky počet v rámci obyvateľstva Namíbie. Tradície a kultúra týchto etník sú genocídou dodnes ovplyvnené.
