Začiatok 20. storočia bol poznamenaný genocídou, ktorá je pomerne málo známa a akademická pozornosť sa k nej intenzívnejšie obracia najmä v posledných dvoch desaťročiach. Genocída etník Hererov a Namov sa stala v kolónii Nemecká juhozápadná Afrika.
Nemecko 28. mája 2021 formálne uznalo za genocídu zločiny spáchané jeho koloniálnymi jednotkami proti pôvodným obyvateľom dnešnej Namíbie. Je to prvýkrát, čo Berlín priznal zodpovednosť za spáchané zločiny, pričom vyhlásenie prichádza po piatich rokoch rokovaní.
Minister zahraničia Heiko Maas vo vyhlásení uviedol, že ako „gesto uznania nesmierneho utrpenia, ktoré Nemecko spôsobilo“, zriadi fond v hodnote 1,1 miliardy eur. Čo sa teda vlastne v rokoch 1904 – 1907 odohralo?
Jedným z prvkov, na ktoré sa výskum viac než storočie starých udalostí zameriava, je myšlienka tzv. životného priestoru, Lebensraumu, ktorá bola obsiahnutá v dobovej obhajobe udalostí. Inými sú napríklad existencia táborov smrti alebo dôvodenie nemeckou rasovou nadradenosťou.
Nemecká koloniálna minulosť je v porovnaní s dejinami „tradičných“ koloniálnych veľmocí ako Veľká Británia alebo Francúzsko o niečo menej známa. Na tomto stave sa podpísal aj fakt, že Nemecko vstúpilo do boja o kolónie pomerne neskoro, približne desaťročie po svojom zjednotení v roku 1871. V 80. rokoch 19. storočia však Nemecké cisárstvo predsa len vstúpilo na svetovú koloniálnu scénu.
V tomto období bol už novovzniknutý štát dostatočne konsolidovaný a zároveň sa začal vyostrovať tzv. boj o Afriku (Scramble for Africa), čiže koloniálne delenie kontinentu medzi európske mocnosti. Kancelár Otto von Bismarck (1815 – 1898) spolu s cisárom Wilhelmom I. (1797 – 1888) vnímali toto obdobie ako vhodné pre vyvinutie zaangažovanosti v africkom priestore.
Pôvodná sféra nemeckého vplyvu v juhozápadnej Afrike kopírovala územie nadobudnuté nemeckou obchodnou spoločnosťou Lüderitz. Toto územie bolo Nemecku v roku 1885 potvrdené na tzv. Berlínskej konferencii ako Nemecká juhozápadná Afrika (dnes Namíbia).
Namíbia je krajina púšte a piesočných dún. (zdroj: pixabay.com)Nespokojnosť rastie
V meste Okahandža vypuklo 12. januára 1904 povstanie vedené Samuelom Mahererom, náčelníkom Hererov. Neskôr sa k povstaniu pripojilo aj etnikum Namov pod vedením Hendrika Witbooia.
Potláčanie tohto povstania prerástlo do genocídy, v ktorej cisárske vojenské jednotky prenasledovali v púšti sa ukrývajúce zvyšky miestneho obyvateľstva, ktoré bolo neskôr umiestňované do koncentračných táborov. Pôvodná nemecká politika v juhozápadnej Afrike nebola voči miestnemu obyvateľstvu obzvlášť tvrdá a nič nenasvedčovalo, že by mohlo dôjsť k takémuto vývoju.
