SME
Nedeľa, 20. jún, 2021 | Meniny má ValériaKrížovkyKrížovky

Socialistický experiment v Paríži ukončil krvavý kúpeľ

Robotníckej triede sa sa po prvýkrát aspoň na krátky čas podarilo uchopiť moc.

Barikáda na parížskej ulici Rue Voltaire po jej obsadení pravidelnou armádou počas Krvavého týždňa.Barikáda na parížskej ulici Rue Voltaire po jej obsadení pravidelnou armádou počas Krvavého týždňa. (Zdroj: Zdroj: wikimedia.org)

Predohrou k vzniku Parížskej komúny boli napäté prusko-francúzske vzťahy. Prusko po víťaznej vojne s Rakúskom posilnilo svoju pozíciu a rozohralo partiu o ďalší nárast vplyvu, čo Francúzsko vnímalo ako svoje ohrozenie.

Uvoľnenie španielskeho trónu po zvrhnutí Bourbonovcov viedlo k medzinárodnej diplomatickej roztržke a pruský kancelár Otto von Bismarck vmanévroval Francúzov pomocou známej emžskej depeše do nelichotivej situácie. Francúzsko pod tlakom domácej verejnej mienky muselo 19. júla 1870 vyhlásiť Prusku vojnu.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prusko-francúzska vojna a národná garda

Prvá fáza prusko-francúzskej vojny sa skončila 2. septembra 1870, keď došlo k zajatiu Napoleona III. Následne došlo k zrúteniu druhého francúzskeho cisárstva a vyhláseniu Tretej republiky. Sformovala sa vláda národnej obrany, ktorá chcela pokračovať v boji.

Pruské vojská sa presunuli k Parížu a začalo sa jeho dlhé, štvormesačné obliehanie. V polovici januára 1871 utrpela francúzska armáda porážky na viacerých frontoch a situácia v Paríži, kde ľudia trpeli hladomorom, bola búrlivá.

Na poludnie 22. januára sa pred Hôtel de Ville zhromaždil dav tvorený národnou gardou a radikálmi, najmä blanquistami (nasledovníci revolučného socialistu Louisa Augusta Blanquiho).

Požadovali, aby armáda prešla pod civilnú kontrolu a došlo k vypísaniu nových volieb. Napätá atmosféra vyvrcholila streľbou, pri ktorej zahynulo šesť demonštrantov. O pár dní neskôr francúzska vláda sídliaca v Bordeaux vypísala parlamentné voľby na koniec januára.

Skryť Vypnúť reklamu

Ich výsledky potvrdili radikálne naladenie Parížanov, väčšinu poslaneckých miest získali radikálni republikáni a socialisti. Následne nový parlament zvolil do premiérskej funkcie Adolpha Thiersa, ktorý o pár dní podpísal prímerie s Pruskom.

V Paríži predstavovali najväčšiu ozbrojenú silu národné gardy. Nemali výcvik ako regulárna armáda a jej príslušníci boli verbovaní z jednotlivých mestských štvrtí. Od toho sa odvíjala ich politická orientácia. Mnohí jej príslušníci z robotníckych štvrtí boli naladení radikálne. Jednotky národnej gardy preto nevynikali v klasickej armádnej disciplíne, odmietali nosiť uniformy či žiadali právo na voľbu vlastných dôstojníkov.

Samotný Paríž bol na rozdiel od konzervatívneho francúzskeho vidieka orientovaný republikánsky a takmer polovicu z jeho dvojmiliónovej populácie tvorili robotníci. Korene ich radikalizácie siahajú do roku 1830, keď vypukli prvé revolty a známe sú aj povstania v robotníckych štvrtiach v čase revolučného roku 1848.

Skryť Vypnúť reklamu

Počas obliehania Paríža mesto opustili mnohí príslušníci buržoázie a súčasne dochádzalo k príchodu utečencov z území okupovaných Prusmi. Robotníci a prisťahovalci, ktorí najviac trpeli následkami vojny a obliehania, neskôr tvorili jadro ľudovej podpory Parížskej komúny. Významnú rolu zohral vplyv socialistických hnutí rôznych odtieňov vrátane I. internacionály, ktorá mala vo Francúzsku silnú pozíciu.

Po podpise prímeria zostalo problémom 400 parížskych kanónov, ktoré príslušníci národnej gardy rozmiestnili po robotníckych štvrtiach, aby boli mimo dosahu vládnych jednotiek a Prusov. Naopak, Thiers chcel delá dostať pod kontrolu armády.

Nepristúpil ani na kompromis, že by v Paríži zostala len časť diel. Navyše prímerie s Pruskom umožnilo vstup pruských vojsk do Paríža, čo sa Parížanom nepozdávalo. Obnova poriadku a vládnej autority mala nastať čo najskôr a delá v tomto zmysle poslúžili ako jej symbol.

Skryť Vypnúť reklamu

Povstanie v Paríži

Keďže sa pokus o zmocnenie sa parížskych diel skončil neúspechom, armáda sa stiahla a národná garda prevzala moc nad mestom. Zaistila sklad so strelným prachom v Latinskej štvrti, železničnú stanicu Orleans či vládne budovy.

Najväčší radikáli chceli okamžite tiahnuť na Versailles, kde sa medzitým presunula Thiersova vláda, s cieľom rozpustiť ju a prevziať moc v celom Francúzsku. Avšak väčšina chcela najskôr upevniť moc v Paríži a preto sa 26. marca uskutočnili voľby do rady Komúny, ktorá sa stala oficiálnym zákonodarným a výkonným orgánom.

Keďže zo zvolených 92 kandidátov boli niektorí v tom čase uväznení a okolo 25 zvolených členov nakoniec odmietlo prevziať mandát, výsledkom bolo, že rada Komúny mala len 60 členov. Nachádzali sa medzi nimi najradikálnejší blanquisti, ľavicoví republikáni a príslušníci rôznych socialistických skupín.

Skryť Vypnúť reklamu

Necelých 20 členov zároveň patrilo do I. internacionály. Zo sociálneho hľadiska prevažovali robotníci, po nich nasledovali úradníci, novinári, niekoľko pracovníkov v slobodných umeniach a zopár malých podnikateľov.

Komúna nemala žiadnych predsedov, jej členovia poberali robotnícke mzdy a fungovala na báze deviatich komisií, ktoré riadili jednotlivé záležitosti.

Opätovne začala používať francúzsky revolučný kalendár a namiesto republikánskej trikolóry používala socialistickú červenú vlajku. Dobový súčasník dianie opísal nasledovne: „Z legálnej stránky sme nemali žiadnu vládu; žiadnu políciu; žiadny magistrát či súdy; žiadnych čelných predstaviteľov či prefektov; prenajímatelia v panike utiekli a nechali svoje budovy nájomcom; žiadni vojaci ani generáli...“

Skryť Vypnúť reklamu

Napriek neľahkej situácii a istým vnútorným rozdielom dokázala rada Komúny organizovať verejné služby a prijať rozhodnutia, ktoré možno označiť ako progresívne, sekulárne a sociálno-demokratické. Okamžite boli prijaté opatrenia ako zrušenie trestu smrti či brannej povinnosti.

Celkovo, vzhľadom na krátku existenciu, sa prijalo iba niekoľko dekrétov, ktoré zaviedli právo na prebratie opustených podnikov robotníkmi, odluku cirkvi od štátu, zákaz detskej práce a nočnej práce v pekárňach, odklad splátok a zrušenie úrokov z dlhov, zákaz udeľovania pokút zamestnancom zamestnávateľmi či priznávanie vdovských dôchodkov aj nezosobášeným ženám členov národných gárd.

V súvislosti s odlukou cirkvi od štátu došlo k zrušeniu praktizovania náboženstva v školách. Kostoly sa stali verejným majetkom a mohli zostať otvorené len v prípade, že po večeroch slúžili ako verejné diskusné fóra. V jednotlivých parížskych okrskoch dochádzalo k zriaďovaniu verejných kantín, staníc prvej pomoci, školopovinné deti dostávali jedlo, oblečenie či školské pomôcky zdarma. Došlo k zavedeniu všeobecnej školskej dochádzky a vznikla sieť jaslí a škôlok.

Skryť Vypnúť reklamu

Začiatkom apríla bol v reakcii na popravy zajatcov francúzskou armádou prijatý dekrét o rukojemníkoch. Osoby obvinené zo spolupráce s vládou vo Versailles mohli byť okamžite uväznené. Každá poprava komunarda mala byť odplatená trojnásobnou popravou týchto „rukojemníkov Paríža“.

Predstavitelia komúny sa snažili o výmenu zajatcov, ale Thiers ich opakovane odmietol (14. mája nevyhovel požiadavke vymeniť 70 väzňov za Blanquiho). Ako sa približovala armáda k Parížu, narastala radikalizácia a dôraz na militarizáciu.

Vytvoril sa výbor pre verejnú bezpečnosť, proti ktorému však mnohí protestovali, keďže pripomínal obdobie vlády teroru počas francúzskej revolúcie v rokoch 1793 – 1794. Výbor mal veľkú právomoc, najmä pri zatýkaní odporcov, často z radov kňazov.

Skryť Vypnúť reklamu

Krvavý týždeň

Finálny útok francúzskej armády na Parížsku komúnu sa začal 21. mája 1871. Vojaci prenikli do útrob Paríža. Čoskoro sa ukázalo, že silná identifikácia a lojalita komunardov k jednotlivým štvrtiam, z ktorej dovtedy komúna ťažila, sa stali jej slabinou. Namiesto komplexného obranného plánu mesta prevažoval skôr boj každého za seba.

Francúzska armáda pod vedením maršala MacMahona bola voči bojaschopným jednotkám komúny v presile v pomere 5:1. Deň za dňom prekonávali barikády a dobýjali mestské štvrte, pričom dochádzalo k hromadným popravám. Na námestiach a v parkoch vznikali masové hroby. Zo strany niektorých komunardov dochádzalo k ničeniu historických pamiatok ako istý akt odplaty.

Skupina podpaľačov sa odhodlala zničiť symbol starých poriadkov, katedrálu Notre-Dame. Zastavil ich však ozbrojený prápor komunardských umelcov. Umelci tak zachránili v ich ponímaní katedrálu, ktorá predstavuje večné estetické hodnoty.

Skryť Vypnúť reklamu

Otázku symboliky predstavoval aj odstrel stĺpu Vendôme so sochou Napoleona I., vnímaného ako „pamätník barbarstva,“ ku ktorému došlo 12. apríla. Nešlo však len o deštrukciu. V časoch poslednej agónie Komúny začal Eugène Pottier písať text Internacionály, ktorá sa stala jednou z najprekladanejších hymien v histórii a osvojili si ju takmer všetky prúdy socialistického hnutia od revolučných až po reformné.

Finálne dejstvo nastalo 27. a 28. mája, keď došlo k masakru na cintoríne Père-Lachaise. Práve na tomto mieste sa bránili posledné dve stovky členov národných gárd. Po boji a obkľúčení preživších 147 obrancov komúny, mnohí z nich boli ťažko ranení, ich postavili k stene a zastrelili. Tento akt pripomína tzv. Stena komunardov.

O celkových odhadoch mŕtvych počas Krvavého týždňa vrátane zabitých v boji sa viedli mnohé spory už krátko po ukončení bojov. Spodná hranica sa začína na zhruba 5000, vrchná presahuje 20 000.

Skryť Vypnúť reklamu

Najnovšie výskumy sa zhodujú, že počet okolo 10 000 obetí je najpravdepodobnejší, čo bolo dobovo obrovské číslo. Ďalšie tisícky ľudí boli deportované na nútené práce do trestaneckých kolónií v Novej Kaledónii. Pre porovnanie, oficiálne údaje armádnych strát: v apríli a máji zahynulo 877 vojakov, 6454 bolo zranených a 183 nezvestných.

Dobové vnímanie

Socialistické hnutie v celom svojom širokom spektre vnímalo Parížsku komúnu (napriek istým výhradám) ako (ne)úspešný pokus o slobodnú spoločnosť charakterizovanú aspektom participatívnej a sociálnej demokracie. Na jej dianí sa podieľali predstavitelia anarchistických prúdov. Možno spomenúť bratov Reclusovcov či Eugèna Varlina, silný vplyv mali aj stúpenci Pierra-Josepha Proudhona.

Anarchisti pozitívne vnímali snahy o samosprávne riadenie podnikov čí víziu spoločnosti fungujúcej na federatívnych princípoch a delegátskom systéme naviazanom na imperatívny mandát voličov. Išlo o myšlienky, ktoré dlhodobo presadzoval popredný ruský anarchista Michail Bakunin.

Skryť Vypnúť reklamu

S tým súvisel aj internacionálny charakter komúny, ku ktorému prispeli početní prisťahovalci v Paríži. Situáciu vystihol maliar Gustave Courbet: „Paríž odmietol byť hlavným mestom Francúzska a deklaroval sa za autonómny kolektív v rámci univerzálnej federácie národov.

Dianie v Paríži intenzívne sledovali aj Marx s Engelsom ako čelní predstavitelia I. internacionály. Marx označil Parížsku komúnu za prvú diktatúru proletariátu. Tento pojem je nutné vnímať v jeho dobovom a teoretickom kontexte. Nešlo o špecifickú formu vlády, ale jej obsah.

V súvislosti s Parížskou komúnou malo ísť o kombináciu demokratickej transformácie politického života a preventívnych opatrení proti kontrarevolúcii porazenej vládnucej triedy. Diktatúra proletariátu tak mala tvoriť prechodnú fázu od revolúcie po zánik štátu ako politickej sily triednej spoločnosti. Túto fázu „odumierania“ štátu rozpracoval Engels (a neskôr Lenin), pričom argumentoval, že absencia armády či samospráva jednotlivých štvrtí znamenala, že komúna už nebola štátom v represívnom zmysle, ale došlo k začatiu procesu, ktorý mal viesť k prekonaniu štátu ako takého.

Skryť Vypnúť reklamu

Samozrejme, existovali aj doboví kritici. Patril k nim spisovateľ Émile Zola či americký ambasádor v Paríži Elihu Washburne, ktorý komunardov označil za vrahov a darebákov. Medzinárodná tlač opisovala Komúnu často ako hromadný masaker, zavádzanie komunizmu, vyvlastňovanie bohatých či chaos.

Strach elít z revolučného diania viedol okrem iného k vzniku Spolku troch cisárov, akejsi svätej aliancie zameranej proti európskemu radikalizmu. Parížska komúna prekonala dovtedajšie epizodické výbuchy hnevu.

Dobový establišment bol postupne ochotný akceptovať časť požiadaviek hnutia práce, avšak za predpokladu neohrozenia svojej pozície. To však nebol prípad komúny, v ktorej došlo k zásahu do samotného systému vlastníckych práv, čo vyvolalo oveľa brutálnejšiu reakciu.

Skryť Vypnúť reklamu

Dedičstvo Komúny

Vytvorili udalosti z jari 1871 čosi nové, „komúnu“ ako spôsob organizácie, sociálneho vzťahu, taktiky či politickej formy? Parížska komúna dokázala prekonať viaceré tradičné rozpory, napr. medzi anarchizmom (odmietnutie štátu a dôraz na priamu akciu) a marxizmom (prebratie štátnej moci triedne uvedomelým politickým hnutím).

Umožnilo to prepojenie „robotníckej vlády“ s komunitným spoločenstvom rôznych sociálnych frakcií. Komúna vo svojom dianí nezahŕňala len pracujúcich na strane produkcie, angažovali sa aj „neproduktívne“ skupiny ako ženy, deti, starí či nezamestnaní, čím došlo k rekultivácii politickej imaginácie a kultúry. Vyskytujú sa aj hodnotenia, že hoci došlo k dočasnému spojeniu rôznych skupín, väčšina republikánov nezdieľala radikálne ašpirácie a v skutočnosti išlo iba o „miernu revolúciu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Zánik komúny oslabil robotnícke hnutie a jeho revolučné taktiky. Aj rozdielne stanoviská voči komúne (otázka centralizácie, názor, že revolúcia potrebuje vodcu, resp. politickú avantgardu) nakoniec prispeli k rozkolu medzi marxistami a anarchistami na Haagskom kongrese I. internacionály v roku 1872, ktorý v konečnom dôsledku viedol k jej rozpadu.

Parížska komúna predstavovala vo svojej dobe zásadný posun od štandardov väčšinovej spoločnosti, a to na politickej a ekonomickej, ako aj na iných úrovniach. Ľudia v Paríži, fungujúc počas prebiehajúceho vojenského konfliktu, preukázali obrovské organizačné a administratívne úsilie. Význam Parížskej komúny spočíva v jej symbolike.

Išlo o prvú formu vlády, ktorú možno označiť v širokom zmysle slova ako socialistickú. Oproti viacerým režimom 20. storočia, ktoré sa takisto hlásili k socializmu, avšak už z autoritárskych pozícií, predstavuje nepochybne pozitívnejšie dedičstvo.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Inzercia - Tlačové správy

  1. Blíži sa leto a s ním aj zvýšené utrácanie peňazí našimi deťmi
  2. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  3. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  4. Crème de la crème po slovensky
  5. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový?
  6. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  7. Po Slovensku na motorke
  8. Jablone prinesú ovocie v podobe komfortného bývania
  9. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom
  10. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni?
  1. Posledné dni nešťastnej Anny Boleynovej
  2. Čo všetko je potrebné vedieť o ochrane očí počas leta
  3. Granátové jablko prekvapí vás chuťou i aktívnymi látkami
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  5. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  6. Driverama má strategické partnerstvo s nemeckým Stop + Go
  7. Správna strava po tréningu: Siahnite po 100 % smoothie a šťavách
  8. Zázračná škola so zelenou strechou
  9. Čučoriedky - dokážu ochrániť váš zrak?
  10. Crème de la crème po slovensky
  1. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 30 045
  2. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 12 438
  3. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 8 061
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku 7 427
  5. Po Slovensku na motorke 6 733
  6. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 5 329
  7. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 4 963
  8. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku 4 802
  9. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 3 918
  10. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 3 144
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Pred 400 rokmi sa na pražskom Staromestskom námestí odohralo morbídne predstavenie.


Ivana Čornejová 6 h

Po celý život ho prenasledovala hrôza, že sa vráti tam, odkiaľ vyšiel.


a 1 ďalší 15 h