Prvý zákon o systematickej distribúcii obilia občanom Ríma presadil ľudu Gaius Gracchus. (zdroj: Wikimedia.org)Sociálna politika antického Ríma sa často povrchne obmedzuje na známe heslo „chlieb a hry“. Zároveň sa prezentuje ako negatívna stratégia, ktorá prispela k ekonomickému kolapsu Rímskej ríše a demoralizácii širokých más. Podobne ako všetky zjednodušené výklady dejín i tento pohľad prináša veľmi skreslený obraz.
Po skončení púnskych a macedónskych vojen v 3. a 2. storočí pred Kristom sa mnohí Rimania vracali domov, no po príchode sa dostávali do ťažkých životných situácií. Už len dlhšia neprítomnosť, choroba alebo ťažké zranenie znamenali pre nich stratu pôdy, ktorá bola ich základným zdrojom obživy. Nestrácali však občianske práva a vďaka tomu mali aspoň nejaké možnosti na prežitie. Väčšinou sa zhromažďovali v Ríme, kde rozširovali rady mestskej chudoby.
Možnosti uplatnenia pre tieto skupiny obyvateľstva boli spočiatku obmedzené. Časť mohla odísť do nových kolónií, ďalší sa mohli uplatniť v novozaloženej žoldnierskej armáde Gaia Maria. Väčšina však dávala prednosť nerušenému životu v Ríme. Ich šťastné chvíle prichádzali pred každoročnými voľbami desiatok mestských úradníkov. Keďže ako občania mali hlasovacie právo, s ich prítomnosťou musel počítať každý rímsky politik.
Pri týchto významných príležitostiach sa bohatí Rimania nezastavili ani pred priamym či nepriamym kupovaním hlasov. Predvolebný boj tak bol pre chudobných príležitosťou na krátkodobé zlepšenie životných podmienok. Rozdávanie darov, volebné sľuby či organizovanie hostín a rôznych hier boli hlavnými prostriedkami na získanie čo najväčšieho počtu prívržencov. Po voľbách sa ich život vrátil do starých koľají. Z toho dôvodu bolo istejšie stať sa klientom mocnejšieho patróna.
V praxi znamenal patronát výhodné spojenectvo. Patrón sa musel postarať o zaopatrenie klienta a ten sa mu odvďačil rôznymi službami (napr. aj pravidelným odovzdaním hlasu vo voľbách). Už nešlo o jednorazové „spojenectvo“, ale dlhotrvajúci vzťah.
Zo starej povinnosti patrónov zabezpečiť klienta po materiálnej stránke a prevziať zodpovednosť za jeho bezpečnosť a existenciu sa mohla vyvinúť aj tradícia či dokonca čestná povinnosť bohatých Rimanov pomáhať chudobným. Možno ju však považovať aj za individuálnu odpoveď na prosby chudobnejších o pomoc. Nešlo ešte o záležitosť všeobecnej sociálnej politiky, ale skôr o súkromné prejavy solidarity. Zhoršovanie životných podmienok mnohých Rimanov a pravidelné problémy so zásobovaním v záverečnej fáze rímskej republiky predznamenávali, že zásah štátu bude nevyhnutný.
Distribúcia štátneho obilia
Svoju úlohu zohrali určite aj obavy vládnucich vrstiev pred hnevom týchto početných skupín obyvateľstva. Rímsky štát tak zaviedol niekoľko opatrení na podporu chudobnejších vrstiev obyvateľstva, pričom najvýznamnejšou z nich bola distribúcia štátneho obilia.
Prideľovanie štátneho obilia za zvýhodnenú cenu bolo spočiatku nepravidelné a príležitostné. Od čias bratov Gracchovcov sa však transformovalo na trvalú štátnu akciu. Príjemcami mohli byť iba mužskí obyvatelia mesta Rím. Ich okruh sa ešte zúžil vytvorením menných zoznamov vyrytých na bronzových tabuliach. Základnou podmienkou na prídel obilia bolo rímske občianstvo, bližšie kritériá nie sú známe.
