Zatiaľ čo pokorený Napoleon čakal v júli 1815 na rozhodnutie o svojom osude, britský kabinet zamestnávala snaha rozlúsknuť neľahká hádanku. Kam umiestniť stále nebezpečného protivníka? Po necelom týždni rokovaní, keď sa ako miesto internácie spomínala Malta či Gibraltár, si vzal napokon hlavné slovo premiér Robert Jenkinson, 2. gróf z Liverpoolu. Napoleon bude umiestnený na maličký ostrov uprostred Atlantiku. Gróf z Liverpoolu bol presvedčený, že Svätá Helena bola dostatočne ďaleko na to, aby zosadený cisár nemohol utiecť, dostatočne ďaleko, aby nemohol intrigovať s lojálnymi prívržencami a dostatočne ďaleko na to, aby naňho Európa zabudla. V poslednej časti svojho úsudku sa však britský premiér nemohol väčšmi mýliť.
Paríž v centre politického i skutočného boja
Písal sa symbolicky 14. júl 1815, od dobytia Bastily uplynulo presne dvadsaťšesť rokov a kruh revolučných a napoleonských vojen sa osudovo uzatváral. Muž, ktorý ovplyvnil posledné dve dekády viac než akýkoľvek iný smrteľník, sa rozhodol dobrovoľne vydať do rúk svojho najväčšieho nepriateľa. Nasledujúce ráno vkročil Napoleon Bonaparte, veriac v autoritu britských zákonov a márne dúfajúc v mierny rozsudok, na palubu HMS Bellerophon a naposledy sa zahľadel k brehom milovaného Francúzska.
Neubehol pritom ani mesiac od momentu, čo stál Napoleon v čele svojej armády neďaleko belgického Waterloo a viedol urputný boj s vojvodom Wellingtonom a neskôr aj s pruskými jednotkami maršala Blüchera. Napoleonova porážka napokon vstúpila do dejín, avšak dlhý čas bol boj vyrovnaný a ani jedna zo strán si nemohla byť istá svojím víťazstvom.
Porazený a deprimovaný cisár pricestoval do Paríža 21. júna a v kuloároch hlavného mesta sa začal politický boj o ďalšie smerovanie krajiny. Napoleonovi verní mu radili, aby rozpustil obe zákonodarné snemovne a získal tak priestor na rýchle a energické kroky. Brat Lucien sa dokonca takmer dostal do potýčky s markízom La Fayette, ktorý šípiac možné kroky zúfalého monarchu navrhol v Snemovni reprezentantov ustanovenie, na základe ktorého mala byť snaha rozpustiť snemovňu aktom vlastizrady. Návrh, ktorý bol vo svojej podstate protiústavný, napokon unavení a vystrašení poslanci prijali.
V uliciach Paríža sa medzitým zhromažďovali davy ľudí. Bývalý minister polície Joseph Fouché, ktorý sa mal čoskoro stať hlavou dočasnej vlády, bol presvedčený o nutnosti Napoleonovej abdikácie, ale zároveň robil všetko preto, aby zabránil ľudovému besneniu. Spomienka na revolučné roky bola stále príliš čerstvá.
Louis-Nicolas Davout, minister vojny a jediný z Napoleonových maršalov, ktorý sa dokázal vojenským umom cisárovi vyrovnať, ba dokonca ho i prevýšiť, sa osobne postavil do čela obrancov Paríža a horlivým pruským jednotkám dokázal rýchlo pripomenúť, že Napoleon možno je na kolenách, ale francúzska armáda má stále dostatok síl a talentu. Vo chvíli, keď aj tvrdohlavý Blücher napokon súhlasil s prímerím, však Davout okamžite ukončil bojové operácie. Ako neskôr spomínal, bitku by dokázal vyhrať, ale vojna bola dávno stratená.
Zosadený cisár dúfal v anglickú farmu
Napoleon, ktorého myšlienky neustále lavírovali medzi všemožnými alternatívami, sa napokon 22. júna 1815 definitívne zriekol trónu v prospech svojho malého syna. O tri dni nato opustil Elyzejský palác a vydal sa smerom do neznáma. Nešlo len o politický odchod, cisár si v podstate zachraňoval život. Pruský vrchný veliteľ vyhlasoval, že ak mu Napoleon padne do rúk, tak ho nechá obesiť a hoci sa všetci francúzski predstavitelia zhodli, že excisár nesmie byť zajatý postupujúcimi armádami, nikto nevedel, ako presne zakročiť.
Obava, že si to Napoleon rozmyslí a znovu si oblečie uniformu, bola stále silná a jeho protichodné vyjadrenia situáciu nijako neupokojovali. Obklopený poslednými vernými dôstojníkmi sa však rozhodol pre cestu na juh a vážne uvažoval nad útekom do Spojených štátov, kam sa chystal vyplávať jeho starší brat Joseph.
Nič z vyššie uvedeného sa však neudialo. Unavený a deprimovaný Napoleon sa napokon rozhodol pod ťarchou okolností vzdať Britom. Kapitánovi lode HMS Bellerophon Frederickovi Lewis Maitlandovi oznámil, že sa dobrovoľne vydáva pod ochranu britských zákonov. Podľa všetkého bol v danej chvíli naivne presvedčený, že mu bude umožnené dožiť pokojný život v anonymite kdesi na anglickom vidieku.
O to väčší šok musel zažiť, keď mu počas kotvenia v Plymouthe doručili 31. júla rozhodnutie o internovaní na Ostrove svätej Heleny. Údajne vyhlásil, že smrť by bola milostivejším rozsudkom. Maličký ostrov uprostred ničoho sa mal stať poslednou zastávkou na jeho pozemskej púti.
Nenávidený i milovaný
Rozhodnutie uväzniť Napoleona na tisíce kilometrov vzdialenom kúsku zeme vzbudilo medzi britskými politickými predstaviteľmi vášnivé reakcie. Možno prekvapujúco sa tak však nedialo z dôvodu, že by to bolo považované za príliš mierny trest, práve naopak. Tento krok bol kritizovaný najmä opozičnými poslancami strany whigov, obzvlášť kritický bol Henry Fox, 3. barón z Hollandu. Fox a jeho manželka boli otvorenými Napoleonovými obdivovateľmi, vo vlastnej záhrade mali dokonca umiestnenú cisárovu bustu, ktorú si dali vyrobiť na objednávku.
Lady z Hollandu neskôr vytrvalo posielala excisárovi na Svätú Helenu zásielky jedla, kníh a novín, vďaka čomu si mohol Napoleon udržiavať aspoň aký-taký politický prehľad. Objem týchto darov najlepšie ilustruje fakt, že Napoleonova knižnica obsahovala v čase jeho smrti približne päťtisíc zväzkov, z ktorých mu mnohé poslala práve lady z Hollandu. Zosadený monarcha na svoju britskú obdivovateľku nezabudol a vo svojom závete jej odkázal zlatú tabatierku.
Obdiv k už zosadenému cisárovi však nebol len vrtochom niekoľkých aristokratov. Napriek tomu, že bol takmer dve dekády britským nepriateľom číslo jeden a aj on sám označoval Spojené kráľovstvo za svojho najväčšieho protivníka, pre mnohých bežných Britov predstavoval ešte aj v roku 1815 symbol nádeje. Nádeje na lepší život, nádeje na úspech, ktorý nie je závislý od aristokratického pôvodu a materiálneho bohatstva, ale bol dosiahnutý vlastnými silami a talentom. Jeden z poručíkov HMS Bellerophon spomínal, aké fascinujúce bolo na vlastné oči vidieť muža, ktorý bol živým dôkazom, že tvrdá práca a šikovnosť môžu sláviť úspech. Napoleon bezpochyby neprestával inšpirovať ani v čase, keď už nemal svoj osud vo vlastných rukách.
Nehostinný Longwood House
Loď s mužom, ktorý v istom momente vládol takmer celej Európe, sa vydala na plavbu smerom k Svätej Helene 9. augusta 1815 a samotná plavba trvala šesťdesiatsedem dní. Napoleon prvýkrát vkročil na Svätú Helenu 15., resp. 16. októbra, keď prenocoval aj s celým sprievodom v meste Jamestown. Svoje budúce obydlie – tzv. Longwood House – uvidel excisár prvýkrát 17. októbra, ale k sťahovaniu došlo až začiatkom decembra.
Longwood House, ktorý pôvodne patril Britskej východoindickej spoločnosti, bol vlastne farmou, ktorá nebola na Napoleonov príchod nijako pripravená. V priebehu niekoľkých týždňov preto britskí a francúzski predstavitelia navštevovali jednotlivé obydlia na ostrove a konfiškovali kusy nábytku, ktorými bola postupne zariaďovaná Napoleonova nová rezidencia.
Nedostatok nábytku však nebol zďaleka takým problémom ako kondícia samotnej stavby. V priebehu prvých troch rokov začala pretekať strecha. Na stenách museli visieť bavlnené plachty, ktoré zachytávali vlhkosť a ktoré sa vymieňali niekoľkokrát ročne po tom, čo predchádzajúce zhnili následkom konštantného vlhnutia. Podlaha sa postupne prepadávala, vznikali v nej diery, ktoré umožnili hlodavcom ľahký prienik dnu a obyvateľom zas takmer neriešiteľný problém, ako ich dostať naspäť von.
Britskí predstavitelia si boli tohto stavu vedomí a na nariadenie princa-regenta, neskoršieho kráľa Juraja IV., bola započatá výstavba tzv. New Longwood House. Táto rezidencia však bola dokončená len pár týždňov pred Napoleonovou smrťou.
Longwood House: v tomto dome strávil francúzsky cisár posledné roky svojho života. (zdroj: wikimedia.org)Zápas o vlastnú legendu
Napoleon si uvedomoval, akú verziu jeho života začnú po roku 1815 šíriť tí, proti ktorým roky bojoval. Svoju hlavnú pozornosť po príchode na Svätú Helenu preto venoval zápasu, ktorý napriek všetkým okolnostiam ešte stále mohol vyhrať – boju o vlastnú legendu.
Takmer dvanásť hodín denne trávil diktovaním svojich pamätí Emmanuelovi Las Casesovi, ktorý ich prvýkrát vydal v roku 1823, teda až po Napoleonovej smrti, pod titulom Le Mémorial de Sainte-Hélène. Text sa okamžite dočkal veľkej čitateľskej pozornosti a úspechu, bol považovaný za akúsi Napoleonovu osobnú spoveď a preložený do niekoľkých jazykov. Bez preháňania ho možno označiť za uholný kameň napoleonskej legendy, ktorá sa stala jedným z dominujúcich fenoménov francúzskej ľudovej pamäti 19. storočia.
Samotného Las Casesa však už v novembri 1816 britské úrady zatkli za pašovanie podozrivej korešpondencie a následne ho vykázali z ostrova. Nebol jediný, kto Svätú Helenu opustil skôr, než nastala Napoleonova posledná hodina. Suita, ktorú pri príchode na ostrov tvorilo približne pätnásť ľudí, sa v priebehu rokov zmenšovala. Pre nezhody s okolím opustil v januári 1818 ostrov aj Gaspard Gourgaud či manželka generála Charlesa Montholona, Albine, s ktorou mal Napoleon údajne milostný pomer.
Okrem diktovania memoárov trávil Napoleon niekoľko hodín denne v kúpeli, hoci niekedy sa tieto dve aktivity aj prekrývali. Teplý kúpeľ patril medzi excisárove obľúbené pôžitky po celý život, ale obzvlášť na Svätej Helene umocnili túto potrebu aj kožné problémy, ktorými trpel. Zároveň veľa čítal, učil sa popritom anglicky, keďže veľká časť dostupnej literatúry a najmä novín bola práve v angličtine a chvíle sentimentu trávil pozorovaním ručne maľovaných krabičiek, ktoré zobrazovali veľké víťazstvá jeho života.
Známy je aj jeho priateľský vzťah k trinásťročnej Betsy Balcombovej, ktorý priam vytáčal guvernéra ostrova Hudsona Lowa, keďže ten bol presvedčený, že Napoleon využíval mladú Betsy na pašovanie korešpondencie. Rivalita či neznášanlivosť medzi guvernérom a excisárom je rovnako vzťahom, ktorý vstúpil do legiend. Faktom je, že obaja sa stretli asi len šesťkrát, ale vládla medzi nimi silná animozita zreteľná z vyjadrení oboch mužov.
Zavrhnutie pokusu o útek
Istým rúškom tajomstva sú dodnes zahalené údajné pokusy o Napoleonovo vyslobodenie. Už v roku 1816 zachytili britskí predstavitelia list adresovaný generálovi Henrimu-Gatienovi Bertrandovi, v texte ktorého bola zmienka o plánovaní úteku. Podľa spomienok generála Montholona bola otázka plánov na útek diskutovaná aj v roku 1820. Cieľom cesty mali byť Spojené štáty americké, kde by sa mohol Napoleon eventuálne pripojiť k bratovi Josephovi.
Akýkoľvek pokus o útek zo Svätej Heleny však narážal na obrovské množstvo komplikácií. Ostrov bol príliš ďaleko od najbližšej pevniny a okoliu dominovali lode britského námorníctva, ktoré by poľahky zastavili aj potopili akékoľvek väčšie plavidlo. Malá loďka by sa teoreticky mohla vyhnúť pozornosti britských námorníkov, ale brehy ostrova výborne bránila sieť pobrežných pevností. Z hľadiska náročnosti pokusu o útek vybral britský kabinet skutočne to najlepšie (a z Napoleonovho pohľadu to najhoršie) možné miesto.
Pozoruhodný plán úteku prezentoval írsky dobrodruh Thomas Johnson, ktorý tvrdil, že mu bol ponúknutý obrovský obnos peňazí, približne 40 000 frankov, aby excisára dokázal dostať z ostrova pomocou vlastnoručne zostrojenej paraponorky.
Napokon však všetky potenciálne plány odmietol sám Napoleon, ktorý – ako uvádza Montholon – nechcel dožiť život ako anonymný občan v Spojených štátoch amerických, ale radšej ako martýr v rukách svojho osudového nepriateľa.
Veľký cisár na smrteľnej posteli na obraze Charlesa de Steubena. (zdroj: wikimedia.org)Trpký a bolestivý koniec
Napoleonov zdravotný stav nebol dobrý už pri Waterloo a na Svätej Helene sa už len zhoršoval. Od leta 1818 sa na ňom už otvorene prejavovali príznaky ako opuchy nôh a ukrutná bolesť brucha, ktorú opisoval ako rany nožom. Na jar 1819 sa guvernér Lowe dokonca naľakal, keďže šesť týždňov o Napoleonovi nikto z Britov nechyroval, až im napokon situáciu objasnil Montholon.
Začiatok roka 1820 sa niesol v znamení prekvapujúceho zlepšenia, avšak s odstupom času a vedomím, čo nasledovalo, možno toto obdobie označiť ako posledné vzopätie. Napoleon v tomto čase veľa jazdil na koni, záhradkárčil a zároveň riadil stavebné práce, ktoré mali rozšíriť aleje stromov a záhony kvetov navôkol. Už v druhej polovici roka sa jeho stav markantne zhoršil a podľa Montholonových spomienok už excisár takmer nezažíval dni bez urputnej bolesti.
V apríli 1821 bolesťami gniavený Napoleon prakticky nevstával z postele. O subjektívnom vnímaní vlastného stavu vypovedá skutočnosť, že 13. apríla začal pripravovať závet a v posledný aprílový týždeň nadiktoval Montholonovi list pre guvernéra Lowa, v ktorom mu oznamoval svoju smrť. V tieto dni Napoleon často silno dávil, neprijímal takmer žiadnu tuhú stravu, viac-menej dokázal jedine vypiť dúšok vína či cukrovej vody. Podľa zachovaných spomienok 30. apríla údajne inštruoval doktora Antommarchiho, aby počas pitvy dôkladne analyzoval žalúdok a varoval Napoleonovho syna pred chorobou, ktorá priviedla do hrobu excisára aj jeho otca. Žalúdočný tumor napokon o päť rokov neskôr ukončil aj pozemskú púť Napoleonovej sestry Pauline.
Napoleonovo okolie sa snažilo všemožne uľahčiť umierajúcemu jeho posledné dni. Montholon mu pravidelne zvlhčoval pery, vo chvíľach, keď už excisár nedokázal ani sám piť, manželka generála Bertranda zas neúnavne sedela pri jeho lôžku, tak ako ju na slávnom obraze zvečnil Charles de Steuben. V noci zo 4. na 5. mája upadol Napoleon, ako už niekoľkokrát predtým, do delíria, avšak tentoraz už nebolo návratu. Umierajúceho postupne obkolesili všetci, ktorí s ním strávili posledné dni života, dokonca aj služobníctvo, ktoré inak nemalo do cisárskych komnát prístup, v týchto chvíľach postávalo navôkol a žialilo.
Muž, ktorý dokázal, že vlastným umom a talentom možno prekonať aj prvotnú nepriazeň osudu, muž, ktorý vzišiel z kráľovražednej revolúcie, aby sa napokon vyšvihol vyššie než akýkoľvek francúzsky kráľ pred ním, muž, ktorý bol už vo svojej dobe, rovnako ako i dnes, predmetom fascinácie aj kontroverzie, tento muž, Napoleon Bonaparte, naposledy vydýchol desať minút pred šiestou hodinou večer 5. mája 1821. Skončila sa jedna z najfascinujúcejších epoch ľudských dejín.
