Systém politických strán, diametrálne odlišný od väčšiny európskych krajín, a proces volieb amerického prezidenta ako najsilnejšej osoby na svete sú definované americkým pragmatizmom, federalizmom a istým spôsobom aj nedôverou voči ľudským démonom spočívajúcich v nezdravých politických ambíciách, individuálnej nerozvážnosti a absencii odbornej uvážlivosti.
Politické spektrum Spojených štátov je v súčasnosti definované dominantným postavením dvoch hlavných politických strán – Republikánskou stranou a Demokratickou stranou, avšak v pozadí týchto dvoch strán existujú aj mnohé ďalšie strany (Libertariáni, Zelení, Tea Party a mnohé iné), ktorých rozhodný vplyv na politické dianie je však možné označiť za nanajvýš marginálny, aj keď je potrebné zdôrazniť, že aj tieto strany majú svojich zástupcov v zákonodarných orgánoch.
Systém dvoch strán
Systém dvoch politických strán nevychádza z Ústavy USA, federálnych ani štátnych zákonov, ale je výsledkom pragmatického chápania politiky historického vývoja amerických elít tvoriacich zá-klady americkej republiky, ktoré sa postupne dostali do vzájomnej rivality.
Prvými ktívnymi a vplyvnými stranami bola Federalistická strana a Demokraticko-Republikánska strana. Kým zámerom Federalistickej strany na čele s Alexandrom Hamiltonom bolo prijatie Ústavy USA ako dokumentu konštituujúceho relatívne silnú centrálnu vládu s taxatívne vymedzenými právomocami priamo v Ústave USA, Demokraticko-Republikánska strana na čele s Thomasom Jeffersonom preferovala voľnejší zväzok so silnejším postavením jednotlivých štátov.
Protiplurálnym politickým sentimentom oplývali nielen mnohé politické či právne elity tej doby ako James Madison a Alexander Hamilton, ale odporcom trieštenia politických síl do viacerých strán bol aj prvý prezident Spojených štátov George Washington, ktorý vo svojom rozlúčkovom prejave uviedol:
„Striedavá nadvláda jednej frakcie nad druhou, zvýraznená duchom pomsty, prirodzeným straníckym rozporom, ktorá v rôznych vekoch a krajinách spôsobila najstrašnejšie zločiny, je sama o sebe desivým despotizmom. To však nakoniec vedie k formálnejšiemu a trvalejšiemu despotizmu. Zmätky a utrpenia, ktoré vedú k postupným sklonom mužov k hľadaniu bezpečia a opory v absolútnej moci jednotlivca; a skôr alebo neskôr vodca niektorej prevládajúcej frakcie, schopnejší alebo úspešnejší ako jeho konkurenti, obráti túto dispozíciu na účely svojho vlastného povýšenia na úkor verejnej slobody.“
