Už dávno pred ohlásením výsledkov volieb amerického prezidenta v roku 1960 bolo jasné, že nastáva nová éra politiky. Bez ohľadu na to, či zvíťazí úradujúci viceprezident Richard Nixon alebo jeho vyzývateľ John Fitzgerald Kennedy, Američania prvýkrát budú mať prezidenta, narodeného v 20. storočí. Na scénu vstúpil aj úplne nový politický hráč – televízia.
V tom istom čase zo scény, naopak, odchádzal iný veľký hráč – vojnový hrdina a dvojnásobný prezident generál Dwight Eisenhower (1890 – 1969). Hoci pohľady na jeho prezidentské pôsobenie sa rôznia, Eisenhowerova prestíž, daná nielen pôsobením počas 2. svetovej vojny, ale aj dvoma jednoznačnými víťazstvami nad demokratom Adlaiom Stevensonom v rokoch 1952 a 1956, bola nespochybniteľná.
Republikánska strana pri výbere jeho nástupcu hrala takpovediac na istotu. Viceprezident Richard Nixon v straníckych primárkach nemal žiadneho skutočne silného súpera, a tak si robil nádeje, že sa posunie ešte o stupienok vyššie.
V Demokratickej strane to také jednoznačné nebolo a senátor zo štátu Massachusetts John Fitzgerald Kennedy na nominačnom sneme strany získal necelých 53 percent hlasov, i keď s pomerne bezpečným odstupom od Lyndona Johnsona, ktorého si následne vybral za kandidáta na viceprezidenta. Tento výsledok ukázal, že Kennedy ani zďaleka nemal v strane dominantnú pozíciu. Niektorí historici a analytici to pripisujú nechuti časti protestantských voličov podporiť katolíka Kennedyho. Aj medzi nimi totiž pretrvávala povera, akú paradoxne šírili aj komunisti, že katolík je v prvom rade oddaný pápežovi a Vatikánu, a teda nemôže byť dobrým vlastencom.
Jeden z Kennedyho volebných plagátov počas prezidentskej kampane v roku 1960. (zdroj: wikimedia.org/JFK Library )Dva protiklady idú do boja
Životné príbehy Richarda Nixona a Johna Fitzgeralda Kennedyho azda ani nemohli byť v amerických pomeroch odlišnejšie.
Nixon pochádzal zo skromných kalifornských pomerov. V mladosti dlhé hodiny pomáhal svojmu otcovi, ktorý si po krachu svojej farmy otvoril obchod so zmiešaným tovarom a benzínovú pumpu. Silný vplyv naňho malo kvakerské náboženstvo jeho matky, ktoré sa vyznačuje nielen pacifizmom, ale v evanjelikálnej podobe, ktorú vyznávala, aj odopieraním si pôžitkov, ako sú alkohol či tanec.
Kennedyho rodinný profil bol úplne iný. Nielenže sa narodil na opačnom konci USA na predmestí Bostonu, ale jeho pôvodom írska rodina bola bohatá a vplyvná. Obaja jeho starí otcovia sa venovali politike, rovnako aj jeho otec Joseph, ktorý bol okrem iného prvým predsedom Komisie pre kontrolu cenných papierov a neskôr aj veľvyslancom v Spojenom kráľovstve (1938 – 1940).
Obaja prezidentskí kandidáti mali priamu skúsenosť s 2. svetovou vojnou. Zhodou okolností, Nixon aj Kennedy slúžili vo vojenskom námorníctve.
Z mladosti obidvoch mužov by sa zdalo, že politiku by mal mať viac v krvi Kennedy, lenže nebolo to celkom tak, hoci ani on v roku 1960 nebol žiadnym nováčikom. Do celoštátnej politiky vstúpili naraz. Vo voľbách v roku 1946 zvolili Nixona aj Kennedyho do Snemovne reprezentantov. Nixon zastupoval 12. okrsok štátu Kalifornia, kým Kennedy 11. okrsok štátu Massachusetts. Keď Kennedy nastúpil do Kongresu, nemal ešte ani 30 rokov. Nixon bol len o štyri roky starší a tiež patril k najmladším členom snemovne.
Mladý kalifornský politik sa v Snemovni reprezentantov dlho neohrial a už v roku 1950 úspešne kandidoval do senátu, kde, prirodzene, opäť reprezentoval rodnú Kaliforniu. Svoje pôsobenie tam ukončil predčasne, lebo Dwight Eisenhower si ho vybral za viceprezidenta. Bola to raketová kariéra muža, ktorý len 11 dní pred inauguráciou oslávil štyridsiatku.
Kennedyho politický vzostup bol o niečo pomalší. V Snemovni reprezentantov zotrval šesť rokov a presun na miesto senátora za Massachusetts vo voľbách v roku 1952 bol úplne prirodzený krok. Počas druhého funkčného obdobia v senáte sa Kennedy rozhodol naplniť svoje politické ambície bojom o Biely dom.
J. F. Kennedy a R. Nixon pred prezidentskou debatou. Kým Kennedyho tmavý oblek a kravata na záberoch vynikali, Nixonovo bledé sako splývalo s pozadím. (zdroj: wikimedia.org)Premiérová televízna debata
Keď si obaja kandidáti zabezpečili nomináciu svojich strán, rozbehol sa klasický kolotoč mítingov a stretnutí s voličmi. Nixon aj Kennedy však museli počítať aj s novinkou, s akou predchádzajúci kandidáti nemali žiadne skúsenosti. Čakali ich štyri televízne debaty, ktoré v priamom prenose vysielali televízie ABC, CBS a NBC a ktoré okrem toho bolo možné počúvať aj v rozhlase.
