V americkom politickom živote mladý prezident JFK (1917 – 1963) stelesňoval nový vietor, jeho nový prístup preto dostal názov politika „nových hraníc“. Išlo o komplex hospodárskych, obchodných, sociálnych a vojenských opatrení a postupov, vnútorných i vonkajších, podelených do navzájom prepojených podsystémov.
Samozrejme, politika „nových hraníc“ si razila cestu pomaly, okrem iného aj preto, lebo narážala na bariéry vnútorného rozloženia politických síl. V neposlednom rade išlo aj o to, že filozofia tejto politiky ponúkala pre Američana opačné garde – nepýtaj sa, čo pre teba môže urobiť tvoja krajina, ale pýtaj sa, čo pre ňu urobíš ty.
Najväčším medzinárodným ohniskom napätia od konca 2. svetovej vojny bola karibská (kubánska) kríza, ktorá vypukla na začiatku 60. rokov. Režim proamerického kubánskeho diktátora Batistu zvrhla v roku 1959 skupina revolucionárov okolo Fidela Castra a v krajine nastolila komunistickú vládu.
Už v marci 1960 Eisenhower schválil návrh centrály CIA, podľa ktorého proti Kube mali byť použité jednotky kubánskych emigrantov. Tí boli Američanmi vycvičení v Guatemale. Kennedy vedel o tomto projekte, upozorňovali ho na jeho nereálnosť v navrhnutej podobe, no v apríli 1961 nepochopiteľne odsúhlasil celý plán, ktorého uskutočnenie 17. apríla 1961 v Zátoke svíň sa skončilo fiaskom.
„Aká škoda, že Boh nadelil človeku obmedzenú inteligenciu, ale aj neobmedzenú hlúposť,“ komentoval vtedy túto hanebnú porážku nemecký kancelár Konrad Adenauer. JFK musel prehltnúť medzinárodnú blamáž. Nedošlo k zvrhnutiu Castrovho režimu, naopak, upevnil si pozície a priam ho katapultoval do náručia Moskvy.

Kubánska kríza
Ďalší vývoj okolo Kuby zakrátko nabral bipolárny rozmer, pričom hlavným aktérom a hazardérom bol sovietsky vodca Nikita S. Chruščov. Sovietsky zväz využil príležitosť dostať sa vojensky k americkým brehom, a tak rapídne zmeniť rovnováhu síl a na Kube začal tajne montovať odpaľovacie rampy pre rakety stredného doletu.