Studená vojna sa prebúdzala v čase, keď ešte doznievali posledné výstrely 2. svetovej vojny. Víťazné mocnosti – Spojené štáty americké a Sovietsky zväz – začali súperiť medzi sebou o mocenské sféry vplyvu, zloženie koaličných vlád v Poľsku a Juhoslávii, o spôsob vytvorenia systému medzinárodnej bezpečnosti prostredníctvom OSN či spravovanie okupačných zón Nemecka a podobne.
Tieto nezhody, v tom čase ešte nie veľmi zreteľné, boli pred širokou verejnosťou utajované v nádeji, že sa dajú prekonať a že vojnová spolupráca koaličnej „trojky“ (ZSSR, USA a Veľkej Británie) sa prenesie aj do povojnového obdobia.
Rooseveltovská myšlienka, že s dobrým strýčkom „Joeom“ (Stalinom) je možné sa dohodnúť, lebo Sovietsky zväz má právo naplniť svoje bezpečnostné nároky v Európe a Ázii, sa však s nástupom prezidenta Harryho Trumana a jeho administratívy rýchlo vytrácala.
Kritizovanie rooseveltovskej politiky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu Georgom F. Kennanom, uznávaným znalcom sovietskych pomerov a dlhoročným vynikajúcim expertom americkej diplomacie, už v roku 1945 poodhalilo podstatu sovietskej politiky a ideológie ako hrozby pre svet. Podľa tohto architekta definície studenej vojny Moskva potrebovala pocit neistoty, aby ospravedlnila svoje agresívne postupy a rozumela len argumentom sily. Tento analytický Kennanov pohľad sa premietol do americkej zahraničnej politiky na celé obdobie studenej vojny.
Prvé rozpory a dvojfarebný svet
Formovanie dvoch protikladných blokov na čele so Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom sa od samého začiatku prejavilo nezhodami a konfrontáciami v politickej, vojenskej, hospodárskej a ideologickej oblasti. Tento vývoj urýchlilo niekoľko podstatných skutočností – Trumanova doktrína, Marshallov plán, vznik NSR a vojenskej aliancie NATO na jednej strane a sovietska ideologická a politická expanzia do strednej Európy, vznik komunistického Informbyra, rozkol s Titovou Juhosláviou a uchopenie moci komunistami v štátoch ľudovej demokracie na strane druhej.
Prvá berlínska kríza v rokoch 1948 – 1949, ale najmä vojna v Kórei na začiatku 50. rokov, zmilitarizovali studenú vojnu a vojenskej sile sa pripisoval hlavný význam pri rozhodovaní a vo vzťahoch medzi veľmocami a ich satelitmi. Militarizáciu sprevádzali obojstranný prudký rast zbrojných výdavkov a budovanie veľkých a moderných armád s jadrovými zbraňami.
