Keď sa americký prezident Woodrow Wilson v januári 1919 objavil na mierovej konferencii v Paríži, zdalo sa, že prináša do európskej politiky nový vietor. Po zničujúcej veľkej vojne sa ním deklarovaný cieľ – nastolenie záruk trvalého mieru – mohol zdať byť bližšie k realizácii než kedykoľvek predtým.
Už nasledujúci vývoj však ukázal, že Wilsonov idealizmus neobstojí nielen na európskej, ale dokonca ani na domácej americkej pôde. Napriek tomu nikto z jeho predchodcov nezasiahol do globálnych záležitostí tak ako práve on.
Keď Woodrow Wilson v roku 1913 nastupoval po prvý raz do prezidentského úradu, nič nenasvedčovalo tomu, že sa jeho najväčšou doménou stane zahraničná, či lepšie povedané svetová politika. Dokonca vyhlásil, že „by bolo iróniou osudu, keby sa moja administratíva musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami“. Na toto tvrdenie mal pritom pádny dôvod.
Wilsonovo víťazstvo v prezidentských voľbách na jeseň 1912 ukončilo dlhú, viac ako tri desaťročia trvajúcu éru dominancie republikánskej strany nielen v Bielom dome (prerušenú na dve funkčné obdobia len demokratom Groverom Clevelandom), ale napokon aj v Kongrese. Americkí diplomati tak prirodzene pochádzali predovšetkým z republikánskeho prostredia a aj samotný Wilson od začiatku deklaroval, že sa jeho nová reformná politika bude orientovať predovšetkým na domáce záležitosti.
Syn presbyteriánskeho pastora
Hoci sa môže zdať, že k prvému víťazstvu Woodrowa Wilsona v roku 1912 dopomohol predovšetkým rozkol v Republikánskej strane, keď sa mu podarilo uspieť proti dovtedajšiemu prezidentovi W. H. Taftovi a ďalšiemu výraznému mužovi americkej politiky Theodorovi Rooseveltovi, k úspechu ho priviedol predovšetkým jeho program Novej slobody (New Liberty).
Volal po silnejšej federálnej vláde, ktorá zatočí s obchodnými trustami, dostane pod kontrolu bankový systém v krajine a postaví sa za sociálne záujmy väčšiny obyvateľstva.
Inými slovami, vo svojej kampani sa profiloval ako muž, ktorý nestojí na strane obchodných a priemyselných kruhov, ale na strane obyčajných ľudí a je odhodlaný presadiť celý rad reforiem – rozviazať colnú politiku, zaviesť protitrustové zákony a dostať pod kontrolu bankový systém.
