Nemci oddávna, často už od stredoveku, žili v pozícii menšiny mimo svojho materského územia na mnohých miestach strednej a východnej Európy. Dotvárali nesmiernu národnostnú pestrosť tejto časti starého kontinentu, ktorej žiadna časť nebola etnicky homogénna. Všetko ale zmenila 2. svetová vojna.
Na postavenie nemeckých menšín po jej skončení mal hlavný vplyv nacistický teror počas vojny.
Ako reakcia naň sa už od roku 1941 u poľskej exilovej vlády začali objavovať úvahy o odsune Nemcov. V ďalších rokoch o tom začali rozmýšľať aj predstavitelia iných exilových vlád a veľmocí.
Útek pred červenou armádou
V roku 1944, vzhľadom na postup sovietskej Červenej armády na západ, začalo dochádzať k prvému pohybu nemeckého obyvateľstva, ktoré žilo vo východnej Európe.
Ustupujúca nemecká armáda zabezpečila evakuáciu nemeckého civilného obyvateľstva smerom na západ, keďže tu panovala obava, že sovietski vojaci sa budú na tomto obyvateľstve mstiť za predošlé nacistické príkoria.
Na mnohých ďalších miestach zároveň nemecké obyvateľstvo neorganizovane utekalo pred postupujúcim sovietskym vojskom. Po prechode frontu sa potom viacerí vracali späť do svojich domovov. Krátko po príchode sovietskej armády sa v jednotlivých krajinách východnej Európy začalo s takzvaným divokým odsunom Nemcov.
