Rok 1913 bol výnimočným rokom pre celé cárske Rusko. S veľkým ohlasom, pompou a majestátnosťou sa oslavovala tristoročnica dynastie Romanovovcov – dynastie, ktorej tradícia bola už o štyri roky neskôr tragicky prerušená. Mikuláš II. ako organizátor tohto veľkého jubilea sa ani v najmenšom nenazdával, že jeho život sa už zakrátko tragicky skončí a že to bude práve on, kto sa zapíše do histórie ako posledný cár Ruského impéria.
V roku 1913 predsa Ruská ríša bola jeden z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich a bohatnúcich štátov, celá krajina bola jedným veľkým staveniskom. Európa ochotne kupovala ruské obilie, drevo a suroviny. Rozvíjal sa nielen ruský priemysel, ale tiež ruská kultúra a umenie.
Turné predstavení pod vedením impresária Sergeja Ďagileva po vtedajšej Európe bolo veľkou spoločenskou udalosťou, v dejinách svetovej kultúry výnimočné, obzvlášť ak hovoríme o klasickej hudbe, umení a balete.
Život bez starostí
Osudy ľudí, ktorí sa narodili na prelome dvoch storočí, často bývajú veľmi zaujímavé a neobyčajné. Presne tak sa nám javí aj životný príbeh Mikuláša II. Mikuláš Romanov sa narodil 6. mája 1868 v Cárskom Sele neďaleko Petrohradu. Meno dostal po svojom pradedovi Mikulášovi – autokratickom vládcovi, ktorý potlačil povstanie dekabristov v decembri 1825. Obdobie, do ktorého sa narodil budúci následník trónu, bolo pre Rusko veľmi priaznivé.
Krajina, v ktorej len niekoľko rokov predtým bolo zrušené nevoľníctvo, sa rýchlo rozvíjala a stávala sa čoraz obávanejšou silou aj na medzinárodnom poli. Detstvo budúceho cára bolo veľmi pokojné, strávil ho v okruhu svojich vychovávateľov a úplne odtrhnutý od politických udalostí v Rusku i v Európe.
Denný program cárskych potomkov bol rozpísaný do poslednej minúty – výučba jazykov, etiketa, tance, vojenské umenie, jazda na koni, šerm a podobne. Rodičia len zriedka trávili svoj čas s deťmi, cár Alexander III. nebol o nič citlivejší a jemnejší než jeho chladná manželka cárovná Mária Fiodorovna.
