Na jednej strane ho poznáme ako cára osloboditeľa a reformátora, na druhej strane stojí pred nami muž plný pochybností, nerozhodnosti, polovičatosti a nakoniec obeť zrodu terorizmu vo vlastnej krajine.
Alexander II. nastúpil na cársky trón v čase, keď si celá krajina bolestne uvedomila svoje zaostávanie za zvyškom Európy. Práve z porážky a poníženia v krymskej vojne sa zrodil odvážny plán reforiem ruskej spoločnosti.
No ako to už býva v ruskom prostredí pravidlom, aj teraz sa ambiciózny politický program zastavil na polceste, až sa napokon úprimne mienená snaha o zásadnú zmenu obrátila vo výsledku proti jej tvorcovi.
Epocha Alexandra II. bola zároveň prelomovým obdobím. Petrohradské Rusko aristokratov hovoriacich po francúzsky, Rusko salónov, ale aj módnych literárnych žurnálov a študentských krúžkov s nerealistickými víziami budúcnosti sa stretlo zoči-voči so starým moskovským Ruskom, podozrievavým a uzavretým, v ktorom mali hlavné slovo bezohľadní a obohacujúci sa gubernátori, skorumpovaní úradníci a takmer všemocná armáda. Až na samom okraji toho všetkého prežívalo zbedačené obyvateľstvo.
Skrátka, európske Rusko narazilo na staré a slovami amerického historika Richarda Pipesa patrimoniálne Rusko. Toto stretnutie a vzájomné neporozumenie sa pritom odohrávalo nielen naprieč celou krajinou a spoločnosťou, ale v istom zmysle aj v hlave samotného cára.
Ten akoby dokonca života lavíroval medzi dvoma pólmi – osvietenským kurzom, ktorý nastolili Peter I. a Katarína II. a konzervatívnou reakciou, ktorú vari najlepšie reprezentoval jeho otec, tvrdý a nekompromisný muž Mikuláš I.
Obliehanie Sevastopoľu - obraz od ruského maliara Franza Boubauda. (zdroj: wikimedia.org)Krymská vojna a nové časy na obzore
Keď v marci 1855 Mikuláš I. zomieral na skromnom poľnom lôžku vo svojej pracovni v Zimnom paláci v Petrohrade, nad obliehaným Sevastopoľom v tom čase hrmeli delá.
Táto ruská pevnosť na Krymskom polostrove už piaty mesiac čelila obkľúčeniu spojeneckých britsko-francúzskych vojsk a s postupujúcim časom začínalo byť jasnejšie, že Ruskú ríšu čaká trpká porážka.
Ruský cár, ktorý ešte v roku 1849 vyslal svoje vojská do Uhorska, aby tam potlačil revolúciu, teraz čelil izolácii a nepriateľstvu celej Európy. Príčinou sa stalo neuvážené vojenské dobrodružstvo odchádzajúceho imperátora, ktorý sa rozhodol na sklonku života naplniť svoj sen – v mene oslobodenia slovanských národov na Balkáne spod osmanskej nadvlády a pod zámienkou ochrany kresťanov sa čo najviac priblížiť k Istanbulu, či skôr k niekdajšiemu byzantskému Konštantínopolu.
Ruský úspech by však zásadným spôsobom narušil pomer síl nielen na Balkáne, ale aj v celom východnom Stredomorí. Po počiatočných úspechoch ruskej armády proti Osmanom tak musel Mikuláš I. čeliť omnoho silnejšiemu súperovi.
