Až sa budú ľudia modernej doby snažiť charakterizovať ruské 17. storočie, budú často a s obľubou voliť slová ako zmätok, chaos (rusky smuta) a celú epochu označovať ako „spurný vek“.
Už na sklonku predchádzajúceho 16. storočia Moskovské cárstvo postupne smerovalo do vleklej a hlbokej krízy, ktorá trvala takmer dve desaťročia. Počas nej krajina zažila hladomor, sociálne búrky, vystúpenie samozvancov, vpády nepriateľských vojsk, rýchle striedanie panovníkov a skazu hlavného mesta.
Tento obraz potvrdzujú súčasníci spomínaných udalostí, ktorí nám zanechali bezprostredné písomné svedectvo. V nich zdôrazňujú mimoriadnosť prežívanej krízy a tvrdia, že tragédia, ktorú okolo seba vidia, nemá v domácich dejinách obdobu.
