V roku 1913 oslávilo Rusko 300. Výročie nástupu Romanovovcov na trón. V porovnaní s ostatnými európskymi vladárskymi dynastiami nepatrili k starobylému panovníckemu rodu, ale za ich vlády prekonalo Rusko zložitú premenu na modernizujúcu sa veľmoc.
Koncepcia pompéznych osláv zdôrazňovala práve túto zásluhu a Romanovovci vystupovali ako záruka ďalšieho napredovania Ruskej ríše.
Mnohotisícové davy lemovali cestu, po ktorej kráčal slávnostný sprievod a zdravili svojho báťušku cára. Cárska rodina bola zasypaná darmi, pozdravmi a prejavmi lojality a oddanosti svojho ľudu.
Nik vtedy nepredpokladal, ako rýchlo a neslávne dynastia o necelé štyri roky skončí. Tak ako bol nečakaný pád Romanovovcov, tak bol nečakaný aj ich nástup na ruský trón v roku 1613.
V druhej polovici 16. storočia sa Rusko zmietalo vo vnútorných nepokojoch už za života Ivana IV. Hrozného. A nebolo to lepšie ani po jeho smrti v roku 1584. Krajina bola zo všetkých strán zovretá medzi nepriateľov, s ktorými viedla dlhodobé vojny.
Pokoj zbraní, zaistený prímerím, bol viac želaním ako realitou. Po smrti vladára sa starí nepriatelia opäť pokúšali rozšíriť svoje hranice na úkor Ruska. Cárstvo bolo rozvrátené aj vnútorne.
Ivan IV. sa usiloval posilniť centralizáciu, čo sa mu čiastočne podarilo, ale zlomenie moci bojarov dosiahol za cenu nastolenia krutovlády. Zložitá bola aj následnícka situácia. Ani sedem manželstiev nestačilo cárovi, aby po mocnom otcovi nasledovala vláda mocného syna.
Cárska rodina - Mikuláš II. a jeho syn Alexej - počas osláv 300. výročia nástupu Romanovovcov na cársky trón. (zdroj: wikimedia.org)Poslední Rurikovci
Sedemstoročná vláda Rurikovcov sa skončila tzv. obdobím smuty, čiže chaosu a rozvratu. Počas tridsiatich rokov od smrti Ivana IV. zažilo Rusko „vládu“ posledného Rurikovca, dvojročného detského cára
