Posledný marcový deň roka 1814 sa do duše ruského cára Alexandra I. zrejme zapísal zlatými písmenami. Na čele svojej armády totiž triumfálne vstúpil do Paríža a definitívne (aspoň sa to tak javilo) pokoril Napoleona.
Cár si splnil sen, ktorý ho prenasledoval poslednú dekádu, či už ako vytúžený cieľ, alebo ako strašná nočná mora. V tej chvíli si zrejme už nik nespomenul na Alexandra, ktorého našla jeho suita plačúceho sedieť pod stromom počas úteku z bojiska pri Slavkove.
O pár mesiacov neskôr na Viedenskom kongrese podporil vznik Svätej aliancie a zahnal aj poslednú spomienku na mladého, energického panovníka, ktorý tužil reformovať skostnatenú – a pre väčšinu poddaných aj pomerne krutú – monarchiu.
Nemnoho panovníkov v dejinách dokázalo za svoj život tak ovplyvniť celoeurópske dianie, či prejsť si takou radikálnou cestou osobnej premeny ako cár Alexander I. V mnohých ohľadoch je jeho prípad skutočným unikátom.
