V dejinách hudby sa Johann Sebastian Bach (1685 – 1750) zapísal ako geniálny syntetik a transformátor všetkých štýlov a techník baroka do vlastnej hudobnej reči tonálnej harmónie.
Už za života bol uznávaný ako majster fúgy a prvoradý polyfonik. Povšimli si ho už jeho súčasníci – skladateľ Reincken, Telemann a teoretik Mizler. Beethoven sa o ňom vyjadril ako o praotcovi harmónie a navrhol, aby sa Bach nazýval morom a nie potokom (Bach znamená v nemčine potok).
Inšpiroval celý rad skladateľov od klasicizmu a romantizmu, ako Haydna, Glucka, Mozarta, Beethovena, Mendelssohna, Schumanna, Brahmsa, Regera, po Duka Ellingtona, hudobné skupiny The Beatles (kompozícia Paula McCartneyho podľa Bachovho francúzskeho tanca Bourrée), Deep Purple a ďalších súčasných skladateľov Nemecka a iných krajín.
Na Slovensku podnietil ku skomponovaniu radu skladieb Eugena Suchoňa, Romana Bergera, Miroslava Bázlika a ďalších.
Potok, ktorý je morom
Len zoznam jeho diel pre organ pokrýva tri a pol strany, zoznam duchovných a svetských kantát päť a pol strany, koncerty a orchestrálne suity (ouvertúry) jednu stranu, rovnaký rozsah klavírne (čembalové) diela, menej už motetá, pašie, oratóriá, omše, Magnificat či duchovné piesne.
Johann Nikolaus Forkel, prvý Bachov životopisec a vrstovník Mozarta, píše, že ak sa ho niekto opýtal, ako mohol ovládnuť umenie na takom vysokom stupni, Bach obyčajne odpovedal: „Musel som byť usilovný. Kto bude rovnako usilovný, môže sa dostať rovnako ďaleko.“
Z 300 duchovných a svetských kantát sa zachovalo len 220 pre protestantské durínske a saské kostoly. Písal ich aj pre hudbymilovné nemecké kniežatá, saskú kráľovnú, lipskú mestskú radu, pre rôzne príležitosti, výročia, narodeniny a úmrtia.
V Lipsku, kde pracoval najdlhšie, 27 rokov, mal povinnosť skomponovať novú kantátu na každý týždeň pre nedeľnú evanjelickú bohoslužbu a sviatky. Na konci partitúr vždy pripisoval tri slová: Soli Deo Gloria (Na slávu Božiu).
Odvážne cesty za hudbou
Od útlej mladosti študoval a opisoval partitúry severonemeckých luteránskych skladateľov (Schütz, Telemann, Reincken, Pachelbel). Telemann a Pachelbel pôsobili v dvornej kapele Eisenachu, keď bol Bach ešte v detskom veku.
V noci opisoval z nôt najstaršieho brata, neskôr organistu v Ohrdrufe a vychovávateľa po smrti matky a otca. Zomreli, keď mal 9 a 10 rokov. Len si predstavme, ako sa cítil malý Sebastian, najmladší zo siedmich detí Ambrosiusa Bacha, mestského hudobníka, keď spieval v zbore na pohrebe svojich rodičov.
Ako 18-ročný po úspešnom ukončení štúdií v Lüneburgu nemal peniaze na ďalšie univerzitné štúdium, prijal preto miesto huslistu a lokaja vo Weimare.
Podľa nekrológu, vydanom po smrti v roku 1754, sa ešte ako 15-ročný študent vydal peši z Lüneburgu do Hamburgu, aby počul hru vtedy známeho organistu a skladateľa Johanna Adama Reinckena. Máme doklad o Bachovom opise jeho organovej chorálovej fantázie Na riekach Babylonu.
Musel to byť silný zážitok, lebo sa tam rád vracal. Na Lüneburskom zámku sídlila aj kapela zložená prevažne z francúzskych hudobníkov. Hrávali skladby v módnom francúzskom štýle. Bach si ho osvojil a neskôr skomponoval Francúzske suity pre čembalo (BWV 812–817), ktoré sa hrávajú aj na klavíri
Ako 20-ročný vandroval znova, tentoraz do Lübecku, aby si vypočul hru najslávnejšieho organistu tej doby Dietricha Buxtehudeho, rodeného Dána. V tom čase bol už však zamestnaný v Arnstadte ako organista.
Je možné, že sa chcel aj uchádzať o miesto nástupcu po zmienenom 70-ročnom organistovi. Ale podmienku, ktorú mu maestro udelil, nesplnil.
