Keď v roku 1840 vstupoval známy učiteľ tanca z Prahy Raab na javisko vtedy vychýreného parížskeho divadla Odeon, bol si istý, že ho publikum vysmeje. Myslel si, že s českým dedinským tancom polka nemôže mať pred miestnou smotánkou úspech. No riskol to. Chcel priniesť niečo nové, šokujúce. Šokovaný nakoniec zostal iba on sám. Diváci vstávali a tlieskali. Parížski učitelia tanca ňou boli nadšení, hneď ju priniesli do svojich tančiarní a salónov. Polka sa stala hitom. Česká slúžka, ktorá polku vymyslela, však zostala v zabudnutí. Anna Chadimová sa narodila 11. júna 1805. Odvtedy uplynulo 200 rokov.
Anna Chadimová sa narodila v Petroviciach pri Sedlčanoch ako najstaršia z troch sestier a troch bratov. Rodina prežívala v skromných pomeroch a tak, ako to bývalo zvykom, Anna musela pre nedostatok peňazí odísť do služby. V roku 1830 prišla do Kostelca nad Labem. Malé stredočeské mestečko sa ešte dnes pýši tým, že polka pochádza práve odtiaľto. O tom, ako vznikla, kolujú legendy.
Anna sa v Kostelci zamestnala ako slúžka v rodine Klášterských. Vraj to bola milá a veselá dievčina, stále si pospevovala a rada sa zabávala. Chodila na tancovačky mestskej mládeže, ktorá sa u rodiny schádzala. Na jednej z nich Annu vyzvali, aby zatancovala a zaspievala. Poslúchla a za spevu ľudovej piesne "Strýček Nimra kúpil šimla" zatancovala spôsobom, ktorý nikto nepoznal.
Iná legenda však hovorí, že polka vznikla úplne spontánne, keď si Anna v nedeľu na dvore pri práci spievala akúsi melódiu a začala sa podľa nej pohupovať, poskakovať si.
Jedno je však isté, polka sa zachovala vďaka kosteleckému učiteľovi Josefovi Nerudovi, ktorý bol melódiou nadšený a hneď si ju zapísal do nôt. Už čoskoro poznala pieseň aj tanečné pohyby celá dedina. Tancovala sa všade. Na dvoroch, priedomiach, pred kostolom aj v krčme, neskôr putovala do ďalších dedín a miest.
Najprv tanec nazývali nimra alebo madera. Vyznačoval sa dvojštvrťovým taktom, ľudia si ho obľúbili najmä vďaka veselej hudbe a krokom skok-krok-krok. A tiež si ho každý mohol tancovať, ako chce. Od veľkých krokov až po ladné a krátke krôčiky.
Polka mala taký úspech, že v roku 1836 ju predviedli v Prahe a stala sa hitom na plesoch šľachty. Práve tam jej ľudia začali hovoriť po česky půlka, teda polkrok, čím sa myslel rýchly prestup pri tanci z jednej nohy na druhú. Neskôr sa rozšíril súčasný názov polka. Vraj ju tak pomenovali na počesť vtedy preslávenej poľskej speváčky Esmeraldy.
Z Prahy to už nebolo ďaleko do sveta. Predstavili ju v Paríži. Výsledkom bola "polkománia". A to najmä medzi mládežou, ktorá sa tvárila, že spoločenskými tancami pohŕda. Cellarius, slávny francúzsky tanečník z polovice 19. storočia, sa vtedy pýtal: "Existuje nejaký mladý muž, ktorého by polka chtiac či nechtiac nevytrhla z jeho nechuti učiť sa tancovať, nech bol predtým akokoľvek proti tomu?"
Do tanečných akadémií sa hrnuli ľudia, ktorí chceli iba jedno - vedieť tancovať polku. Akadémie v zúfalstve prijímali baletky z parížskej opery ako tanečné partnerky, aby polku naučili tancovať. Tie zasa prilákali mladých mužov, ktorí sa zaujímali o iné veci ako tanec. A tak si polka postupne získala zlé meno. Na morálku a slušné vychovanie sa v tančiarňach zabúdalo. Hodiny tanca sa menili na bujaré večierky. Mnohí rodičia preto zakazovali svojim dcéram tancovať s kýmkoľvek iným ako s blízkym rodinným priateľom.
V polovici 19. storočia sa tanec dostal aj na americký kontinent. A rovnako úspešne ako v Európe. Potvrdzuje to aj zmienka historika a spisovateľa Thomasa Balcha, ktorý vo svojej knihe Philadelphia Assemblies (Philadelphské zhromaždenia) informoval, že "Breiterova skupina zložila novú polku pri príležitosti zhromaždenia v roku 1849". V Paraguaji ju dokonca povýšili na národný tanec. Tanečný historik Albert Zorn napísal: "Celý svet o nej písal a hovoril viac ako o čomkoľvek inom."
Ošiaľ okolo polky však začiatkom 20. storočia postupne utíchal. Po druhej svetovej vojne si polku privlastnili poľskí imigranti, čo jej značne zvýšilo popularitu.
Kým polka žala úspechy medzi prominentmi a svetovou smotánkou, jej objaviteľka Anna Chadimová žila celý život v chudobe. Vydala sa za Václava Slezáka do dedinky Konětopy. Pracovala ako robotníčka a porodila štyri deti. Po manželovej smrti sa presťahovala k dcére, kde v roku 1884 zomrela ako žobráčka.
V utorok - Basajev obsadil Buďonnovsk
