Pri tejto identite ide o pocit spolupatričnosti, príslušnosti jednotlivca ku skupine – hovoríme preto o skupinovej identite. Tento pocit má svoj základ v princípe „my a oni“. Sú to hlboko zakorenené protiklady vyjadrujúce postoje jednotlivca (jednotlivcov) k vlastnej skupine a k cudzím. Samozrejme, cudzí sú vždy považovaní aj za horších ako „my“.
Tieto protiklady vznikli už v období lovcov a zberačov v paleolite, keď každá cudzia skupina predstavovala pre vlastnú tlupu ohrozenie pri každodennom obstarávaní potravy. Identita skupiny môže byť zdôraznená aj rôznymi znakmi – či už materiálnymi (odev, výrobky dennej potreby, obydlie, spôsob pochovávania a pod.) alebo nemateriálnymi (meno, jazyk, mýty o spoločnom pôvode, náboženstvo, piesne atď.).
Nevieme, na základe akých znakov sa vyčleňovali praveké skupiny. Mohlo ich byť niekoľko, alebo hral dôležitú úlohu len jeden dominantný znak. Sociálni antropológovia doložili, že identita sa výrazne prejavuje až pri styku skupiny s inou. Ak skupina žije relatívne izolovane, nepotrebuje tak zreteľne vyjadriť svoju odlišnosť, stačí jej latentné povedomie o spolupatričnosti.
Izolovaných ľudských skupín je však v súčasnosti veľmi málo a ani nevieme, či ich izolácia má novší pôvod (tlupa sa mohla uzavrieť pred okolím len pred pár desiatkami rokov), alebo pretrváva od veľmi dávnych čias. Takže s vyjadrením skupinovej identity sa stretávame prakticky na celom svete.
Etnická identita
Etnická identita sa v základnom princípe neodlišuje od skupinovej, ide tu najmä o veľkosť – o etniku zvykneme hovoriť, pokiaľ je skupina dostatočne veľká. A, samozrejme, mohli pribudnúť aj ďalšie znaky, na základe ktorých sa líši od iných etník. To isté platí aj o národe, čo je však už pomenovanie súvisiace so vznikom moderných štátov a národov.
V dnešnej dobe sa u nás ako hlavné kritérium na vyčlenenie národa používa hlavne jazyk, čo však nie je takým všeobecným znakom, ako by sa zdalo. Nemci, Angličania či Španieli nemôžu svoju identitu zakladať na jazyku, ktorým hovoria aj ďalšie a často aj veľmi početné národy.
Väčšinou sa ku kritériám pridáva územie, kde dotyčný národ žije, ale často ani to nestačí. V občianskej vojne v Bosne koncom 20. storočia bojovali proti sebe tri skupiny (národy?), ktoré hovorili prakticky jedným jazykom – srbochorvátčinou. Ich identita sa zakladala najmä na odlišnom náboženstve (pravoslávni Srbi, katolícki Chorváti a moslimskí Bosniaci).
Ťažko stanoviť pevné a nemenné kritérium na vyjadrenie identity. Moderné etnologické bádanie hovorí, že základom je pocit spolupatričnosti, ktorý som spomínal v úvode. Identita (jedinca či skupiny) však nie je daná raz a navždy, môže sa meniť. Jedinec sa nestáva príslušníkom etnika či národa hneď, ako sa narodí.
Svoju identitu nadobúda počas života na základe rôznych kritérií. Zdá sa, že rozhodujúcim kritériom je prostredie, do ktorého sa narodí. Prostredím myslím aj územie, výchovu v rodine a škole a pod. Napríklad ak sa dieťa narodí na Slovensku, hovorí doma po slovensky, chodí do slovenských škôl, tak sa zrejme bude bez problémov považovať za Slováka.
Stačí však, keď sa narodí do zmiešanej rodiny a môže mať so svojou identitou problémy. Ešte problematickejšie to môže byť, ak sa narodí rodičom – síce slovenským – v cudzine. Tam začne chodiť aj do školy, prispôsobí sa kultúrnym návykom danej krajiny. Bude ešte Slovákom?
“Etnogenéza je historický proces formovania etnických skupín, zahrňujúci ich vývoj od kmeňovej štruktúry až po vytvorenie národnosti a národa.
„
Svoju etnickú identitu si dnes volíme, väčšinou neuvedomelo (ak je bezproblémová). Inokedy sa musíme rozhodovať, kam sa zaradíme. Nebudem sa teraz zaoberať vedomými zmenami identity na základe politiky (zmena hraníc a pod.). V praveku to bolo pravdepodobne menej zložité, aj vtedy však nastávali zmeny identity.
Napríklad rôzne spriatelené skupiny uzatvárali manželstvá medzi sebou, v dôsledku konfliktov dochádzalo k podrobeniu jedného etnika iným, veľká skupina sa časom mohla rozdeliť, menšie sa mohli zlúčiť a toto všetko mohlo viesť ku vzniku nových etnických skupín.
Etnogenéza
Tento úvod bol potrebný, aby sme mohli pristúpiť k otázke etnogenézy (nielen) Slovanov. Etnogenézou sa bádatelia začali výraznejšie zaoberať až v 19. storočí v súvislosti s vtedy všeobecne rozšíreným nacionalizmom, ktorý viedol k vzniku moderných národov. Vzdelanci začali hľadať korene svojho národa a snažili sa dokázať jeho starobylosť. Súviselo to aj s nárokom na určité územie.
Ak nejaký národ obýval určité územie od „nepamäti“, mal naň akoby prirodzený nárok. V prípade, že na časti „historického“ územia už sídlil iný národ, mohlo to viesť aj k vojenským konfliktom. Okrem ospravedlnenia územných nárokov bola etnogenéza dôležitým prostriedkom pri vytváraní národného povedomia, čo vlastne pretrváva niekde aj do dnešných čias.
Spočiatku sa etnogenézou zaoberali historici či jazykovedci, neskôr sa snažili dodávať dôkazy aj archeológovia. Všeobecne známy príklad zneužitia archeologických faktov sa odohral v Nemecku. Archeológ Gustaf Kossina vyslovil začiatkom 20. storočia tézu, že ostro ohraničené praveké archeologické kultúry predstavujú jednotlivé etniká. Túto svoju, v podstate ešte legitímnu, vedeckú hypotézu rozvinul však už do neprijateľnej podoby.
V severnom Nemecku a Dánsku – teda na území, kde sa neskôr objavujú germánske kmene, doložil kultúrnu kontinuitu od konca doby kamennej po obdobie, keď písomné pramene prvýkrát spomínajú Germánov (koniec 2. storočia pred n. l.). Z tejto skutočnosti vyvodil, že Germáni sa vyskytovali na spomínanom území už koncom doby kamennej, respektíve začiatkom doby bronzovej a sú teda najstarším európskym národom.
Bohužiaľ, pokračoval vo svojich úvahách ďalej a Germánov považoval za najvýznamnejší národ, ktorý bol nositeľom starobylej kultúry. Jeho myšlienky si osvojili neskôr nemeckí národní socialisti a aj na ich základe rozvíjali svoje nebezpečné rasistické predstavy.
Kossinovým žiakom bol poľský archeológ Józef Kostrzewski, ktorý v období medzi dvoma svetovými vojnami hľadal pravlasť Slovanov v Poľsku. Na základe Kossinových téz doložil kultúrnu kontinuitu na území Veľkopoľska od mladšej doby bronzovej (tzv. lužická kultúra) do raného stredoveku. Slovania teda žili v Poľsku podľa neho už od konca 2. tisícročia pred n. l. Stotožnenie archeologických kultúr s etnikami bolo síce po 2. svetovej vojne oficiálne zamietnuté, v skutočnosti však žilo a žije naďalej.
V súčasnosti väčšina bádateľov považuje za pravlasť Slovanov časti územia Ukrajiny a Bieloruska. Tamojší archeológovia (a nielen oni) sa snažia opäť vyhľadávať rôzne staršie archeologické kultúry, z ktorých sa
nakoniec sformovali Slovania. (Presnejšie jednotlivé kmene, keďže zrejme u nich vtedy ešte neexistovalo nejaké „slovanské“ povedomie. Ich identita bola skôr kmeňová, ktorú antickí historici nedokázali rozpoznať a volili jednotiaci názov Sclavi.)
Takto orientovaní archeológovia teda pracujú prakticky podobne ako Gustaf Kossina. Len sú umiernenejší vo svojich záveroch a nepovažujú tieto kultúry priamo za slovanské a používajú trochu vágny termín „predkovia“ Slovanov. Lenže kto sú predkovia a ako hlboko do praveku to sú ešte predkovia? Ak by každý Slovák poznal všetkých svojich predkov, kam by to mohlo viesť? Že už v paleolite žili predkovia Slovákov? To isté sa však týka aj Maďarov, Nemcov a vôbec všetkých národov.
K uvedenej hypotéze sa pripájajú aj niektorí historici a jazykovedci. Rôzne kmene, ktorých názvy sa vyskytujú v antických písomných prameňoch, považujú niektorí historici za Slovanov len preto, že tam, kde ich lokalizujú, sa neskôr objavili Slovania. Niektorí jazykovedci sa zase snažia starobylosť slovanského jazyka (praslovančinu), teda aj Slovanov, doložiť už v dobe kamennej.
Jazyk je však kontinuum a väčšina dnešných jazykov má veľmi staré korene, trebárs aj v dobe kamennej. Lenže to neznamená, že ľudia doby kamennej hovorili praslovančinou.Jazyky sa vyvíjajú a vždy v určitom období vznikne z jedného jazyka iný, aj keď podobný.
Je napríklad otázne, kedy možno hovoriť už o slovenskom jazyku a nie o staroslovančine, keďže nemáme dostatok písomných dokladov. Aj staroslovančina niekedy vznikla a je zbytočné a neseriózne označovať jej predchodcov za praslovančinu či prapraslovančinu. Ani nemáme istotu, na základe čoho definovali svoju identitu staroslovansky hovoriaci obyvatelia Veľkej Moravy. Len jazyk na to pravdepodobne nestačil. To len my si tak zakladáme na jazyku ako etnoidentifikačnom kritériu. Keďže sa Slovanov na to už nemôžeme opýtať, musí nám stačiť, že písomné pramene ich označujú ako Slovanov (respektíve po latinsky Sclavi).
Aká bola ich „predslovanská“ identita, sa už taktiež nedá doložiť a nepomôže nám ani kultúrna kontinuita v ich pravlasti (kossinizmus). Kultúrna kontinuita a dokonca ani jazyková sa nekryje s kontinuitou etnickou. Kultúry aj etniká vznikajú aj zanikajú a väčšinou nevieme, aké mechanizmy to spôsobujú. Je veľmi pravdepodobné, že nositelia rôznych „praslovanských kultúr“ sa nepovažovali za Slovanov, skrátka Slovania vznikli zrejme tesne predtým, ako ich pod týmto názvom zaregistrovali písomné pramene.
Genetika
Veľkú nádej v oblasti etnogenézy priniesli pre určitých bádateľov genetické výskumy. Najmä v posledných dvoch desaťročiach sa genetici zamerali vo väčšej miere na výskum DNA získanej z kostrových pozostatkov minulých populácií. Ukázalo sa však, že neexistujú gény charakteristické pre nejaké etnikum. Európske populácie majú podobnú genetickú štruktúru a čím sú si geograficky bližšie, tým sú aj geneticky podobnejšie. Zjednodušene povedané, Slováci majú geneticky bližšie k Rakúšanom než k Angličanom či Portugalcom.
Približne pred desiatimi rokmi docent V. Ferák z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave publikoval výsledky výskumu, kde sa vyjadril, že asi 80 % génov obyvateľov Slovenska pochádza ešte z paleolitu. Hneď sa toho chytili amatérski pseudohistorici a vyvodili záver, že Slovania (alebo priamo Slováci) existovali už v dobe kamennej. Ako som však uviedol, gény nie sú etnickým znakom a genetická kontinuita nie je kontinuitou etnickou. Máme v sebe gény paleolitických lovcov a zberačov, to však nehovorí nič o ich etnicite. Aj keď dnes sa už uvažuje o ich menšom než 80 % genetickom „príspevku“ v súčasnej slovenskej populácii.
Ani Maďari sa teda od nás až tak geneticky neodlišujú. Mimochodom, môžu nám poslúžiť ako pekný príklad zložitosti problematiky etnickej identity. Podľa dobových písomných prameňov tvorilo staromaďarský kmeňový zväz sedem kmeňov. Hovorili ugrofínskym jazykom, kam patrí dnešná maďarčina. Niektoré kmene však pravdepodobne používali turkické dialekty.
Prevládla ugrofínčina, podľa ktorej maďarskí jazykovedci hľadajú pôvod Maďarov niekde za Uralom (dokonca už v mladšej dobe kamennej). Turkické kmene, sídliace južnejšie, teda nie sú súčasťou maďarskej etnogenézy? Podľa jazyka a zrejme aj kultúry, majú Maďari dva korene – ktorý je ten pravý? Opäť treba poukázať na skutočnosť, že jazyková kontinuita sa nerovná kontinuite etnickej.
