Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením invázie, ospravedlnili použitie atómových zbraní.
Asi po dvoch desaťročiach kritici vytvorili novú tézu okolo troch hlavných východísk. Tým prvým bolo tvrdenie, že japonská strategická situácia v roku 1945 bola katastroficky beznádejná, druhým, že japonskí vedúci činitelia si toho boli vedomí a chystali sa kapitulovať, a tretím, že vďaka dešifrovaniu japonských diplomatických komunikácií americkí vodcovia vedeli o blížiacej sa kapitulácii Japonska.
Na základe toho kritici obvinili amerických vedúcich činiteľov, že skazu Japonska spôsobili zbytočne, z dôvodu, ktorý nesúvisel so zámerom ukončiť vojnu rýchlo a čo najmenej krvavým spôsobom. Celé pozadie však tvorí strategické ťaženie Spojených štátov amerických s cieľom vynútiť si koniec vojny blokádou a bombardovaním.
Blokáda lodnej dopravy
Americké ponorky zahájili blokádu Japonska už v prvých hodinách vojny. V deň útoku na Pearl Harbor japonské obchodné loďstvo malo k dispozícii 6,3 milióna ton prepravnej kapacity. Do konca roku 1944 postavilo ďalšie štyri milióny ton.
Rok 1945 však začínalo len s 2,5 miliónom ton a vojnu končilo s 1,4 miliónom ton. Americké lietadlá z pozemných základní a lodí sa v rokoch 1944 a 1945 stali hlavnými ničiteľmi japonského obchodného loďstva. Výsledkom výnimočne úspešnej operácie v roku 1945, pri ktorej bombardéry B-29 kládli míny, sa stalo potopenie časti lodí a výrazné obmedzenie pohyblivosti tých zostávajúcich.
Koncom leta 1945 sa japonská situácia v námornej doprave blížila ku kolapsu. Nešlo len o nedostatok lodí pre námornú dopravu tovaru do Japonska. Hospodárstvo cisárstva záviselo na dopravnom systéme, založenom na lodnej doprave surovín, potravín, hotových výrobkov a vojenských jednotiek medzi jednotlivými japonskými domovskými ostrovmi. Kolaps lodnej dopravy mal pre japonské obyvateľstvo závažné dôsledky.
Historická revue 05/2015 o poslednom roku druhej svetovej vojny
Ničivé bombardovanie
Lietadlo B-29 Superfortress predstavovalo najdokonalejší ťažký bombardér 2. svetovej vojny. Šéfovia armádneho letectva očakávali, že pomocou superfortressov Japonsko porazia a získajú tak ďalší argument v prospech samostatnosti letectva ako tretej zložky amerických ozbrojených síl vedľa armády a námorníctva.
Prvú operačnú jednotku B-29 tvorilo 58. krídlo (letecký pluk). Snaha armádneho letectva poslať tieto lietadlá čo najskôr do boja viedla v polovici roku 1944 k vyslaniu krídla do Číny pod velením brigádneho generála Kennetha B. Wolfa.
Za rýchlosť, s akou boli lietadlá nasadené, však posádky zaplatili ťažkú daň: B-29 sa na základňu častejšie nevrátili z technických príčin (veľakrát to bolo spôsobené vzplanutím motorov) než kvôli akciám nepriateľa. Wolfa nahradil generálmajor Curtis LeMay, hlavný odborník letectva na odstraňovanie problémov. LeMay bol realista a na základe kontroly logistického zabezpečenia v Indii nazval celú akciu nezmyselnou.
V máji 1945 sa 58. krídlo presunulo na súostrovie Mariány, kde sa pridalo k 73., 313. a 314. krídlu. K 1. septembru 1945, po pripojení 315. krídla, leteckú flotilu tvorilo 20 skupín s celkovým počtom 1 002 superfortressov. LeMay dorazil v januári 1945, aby nahradil brigádneho generála Haywooda Hansella, smoliarskeho prvého veliteľa XXI. bombardovacieho veliteľstva.
Od novembra 1944 Hansell praktikoval klasický scenár armádnych leteckých síl – presné útoky z veľkej výšky za denného svetla. Oveľa väčším nepriateľom ako Japonci sa ukázalo byť počasie. Malý počet jasných dní drasticky znížil množstvo náletov, pričom presné zásahy znemožňoval jav, nazvaný Jet Stream – vietor s rýchlosťou až 210 kilometrov za hodinu.
LeMay najprv pokračoval v Hansellovej ceste, ale po dvoch mesiacoch mu došlo, že ani on nedokáže zaistiť presné bombardovanie za denného svetla. V noci z 9. na 10. marca preto prvýkrát uplatnil úplne novú stratégiu – noc, malá výška, hromadný nálet na japonské mestá so zápalnými pumami.
Prvý nálet spálil 41 kilometrov štvorcových Tokia a zabil približne 100-tisíc Japoncov. LeMay sa nikdy úplne nevzdal presných denných útokov, ale hlavné nepoľavujúce úsilie venoval vypaľovaniu miest. Do konca vojny B-29-tky spálili celkovo 66 miest (vrátane Hirošimy a Nagasaki).
Oheň zničil 20 percent japonskej bytovej výstavby a ponechal bez domova 15 miliónov Japoncov – približne každého piateho. Pri leteckých náletoch, vrátane atómových útokov, zomrelo asi 400-tisíc obyvateľov cisárstva.
Čo sa týka prostriedkov a tvrdosti operácie, nešlo o nič nové. Ich predchodcom bolo japonské a nemecké bombardovanie s cieľom donútiť nepriateľa k poddajnosti. Kráľovské letectvo a vzdušné sily armády Spojených štátov amerických odpovedali podobne tvrdými útokmi v Európe, kde sa pri použití obrovskej leteckej údernej sily proti mestským sídlam postupne vytrácali všetky morálne zábrany s výnimkou použitia jedovatých plynov.
Vzhľadom na to, čo sa už skôr dialo v Európe a v Japonsku, sa americkí vedúci činitelia nemuseli veľmi zaoberať tým, či je to morálne. Stálo to 414 lietadiel B-29, zničených z rôznych príčin. Straty leteckých posádok predstavovali celkovo 2 897 mužov, z toho 2 148 mŕtvych. Asi 334 letcov bolo vedených ako zajatých či internovaných, pričom 262 z nich prežilo.
Ďalší krok – invázia?
V roku 1943 prezident Franklin D. Roosevelt určil ako národný vojnový cieľ bezpodmienečnú kapituláciu Japonska. V roku 1945 už bezpodmienečná kapitulácia nepredstavovala bojové heslo, vedúce k víťazstvu, ale mierový program.
To vytváralo legálny rámec pre radikálny zámer politickej prestavby, ktorý by zaručil, že Nemecko a Japonsko už nikdy neohrozia mier. Úlohou Spojeného zboru náčelníkov štábu bolo navrhnúť vojenskú stratégiu, ktorá umožní dosiahnuť národný vojnový cieľ.
Jednota, prezentovaná navonok, však zakrývala krehký kompromis medzi dvomi diametrálne odlišnými názormi. Armádny generál George C. Marshall považoval za základnú prekážku bezpodmienečnej kapitulácie čas. Vylodenie na japonských domovských ostrovoch pokladal za rýchly prostriedok, ktorý umožní ukončiť konflikt skôr, než začne pôsobiť únava z vojny.
Admirál loďstva Ernest King, vrchný veliteľ Vojenského námorníctva Spojených štátov, bol prívržencom postoja, dlhodobo zastávaného námorníctvom, na základe ktorého hlavnú hrozbu pre dosiahnutie amerických vojnových cieľov predstavovali straty.
Stratégovia už dávno došli k záveru, že množstvo japonských bojovníkov, usadených vo vlhkej domovskej krajine, urobí z invázie čisté šialenstvo. King preto presadzoval klasickú stratégiu námorníctva na ukončenie vojny – blokádu a bombardovanie.
Počas apríla a mája 1945 King zistil, že v súboji o stratégiu s Marshallom nemôže vyhrať. Napokon súhlasil, aby náčelníci štábu vydali rozkaz k príprave invázie a vytvorili tak alternatívu k existujúcemu plánu blokády a bombardovania.
King však ďalej veľmi rázne presviedčal svojich kolegov, aby v auguste alebo septembri znovu prehodnotili nevyhnutnosť invázie. Nie preto, že by očakával atómové bomby, ale v domnienke, že mu skutočnosť dá za pravdu.
Celkový plán invázie predstavovala dvojfázová operácia Downfall (Pád). Počas prvej fázy s názvom Olympic mala 6. armáda, podporovaná 3. a 5. loďstvom, obsadiť južnú tretinu Kjúšú, najjužnejšieho z japonských domovských ostrovov.
Invázia bola naplánovaná na 1. november 1945. Južné Kjúšú malo poskytnúť letecké a námorné základne pre hlavný útok – operáciu Coronet, teda obsadenie oblasti Tokia 8. armádou, podporovanou 1. armádou, ktorá by sa presunula z Európy.
Ako predbežný dátum pre operáciu Coronet bol stanovený 1. marec 1946. Spojený zbor náčelníkov štábov formálne prijal dokument s touto stratégiou v apríli 1945. Zdôrazňovalo sa v ňom, že dosiaľ žiadna japonská vláda nekapitulovala a počas celej vojny sa nevyskytol jediný prípad, že by sa japonská vojenská jednotka vzdala.
Náčelníci štábu preto vydali varovanie, že sa nedá počítať s kapituláciou japonskej vlády a že dokonca ani v takom prípade sa nedá zaručiť zloženie zbraní všetkých japonských vojenských jednotiek. Pokiaľ by k žiadnej organizovanej kapitulácii nedošlo, americké velenie nevidelo inú možnosť než úplné zničenie štyroch až piatich miliónov japonských vojakov na domácich ostrovoch, ázijskej pevnine a po celom Tichomorí. Treba zdôrazniť, že americkou nočnou morou nebola operácia Downfall, ale obava, že žiadnu organizovanú kapituláciu nedosiahnu.
Japonská nádej
Počas roka 1945 japonskí vojenskí a politickí vodcovia ani raz nezakolísali vo svojom fanatizme a stále zostávali úplne slepí voči vlastnej beznádejnej situácii. Naopak, japonskí čelní predstavitelia vymysleli veľmi chytrú vojenskú a politickú stratégiu, nazvanú Kecugo.
Stavala na predpoklade, že americká morálka je krehká a môže ju zlomiť veľké krviprelievanie v počiatočnej fáze invázie do cisárstva. Japonskí vodcovia verili, že i v prípade počiatočného úspechu invázie americkí politici cúvnu pred vyhliadkou na ďalšie krvavé obete pri pokračovaní obsadzovania Japonska.
V prvých dňoch roku 1945 japonskí dôstojníci predviedli najbystrejšie zhodnotenie amerických možností a zámerov od začiatku vojny. Kľúčom bolo poznanie, že každý americký plán sa opiera o možnosť vyslať lietadlá z pozemných základní nad cieľovú oblasť.
V lete 1945 japonskí dôstojníci očakávali, že ich protivníci dobyjú Okinawu, ktorá mohla slúžiť ako základňa pre tisícky lietadiel. Japonci nakreslili okolo Okinawy oblúk vo vzdialenosti doletu amerických stíhačiek. Vo vnútri sa nachádzali ostrovy Šikoku a južná časť Kjúšú, pričom druhý z nich poskytoval vynikajúce letecké a námorné základne pre útok na Tokio. Jeho jednoduchá analýza správne určila najpravdepodobnejšie úseky pre americké vylodenie.
Na základe tejto analýzy cisárska armáda vymyslela nové obranné schémy, ktorých súčasť tvorili dve veliteľstvá bojísk. Začiatkom roka 1945 sa v samotnom Japonsku nachádzalo len 12 poľných divízií, teda príliš málo na to, aby mohli uplatniť stratégiu Kecugo.
Cisársky hlavný stan preto stiahol štyri divízie z Mandžuska, predovšetkým však rozkazom z 26. februára rozhodol o gigantickej trojfázovej mobilizácii a vytváraní nových légií. Po dokončení mobilizácie mali obrancovia domácich ostrovov k dispozícii 60 divízií a 34 brigád.
Dňa 8. apríla štábni dôstojníci v Tokiu dokončili rozšírený obranný plán, ktorý zahŕňal spôsob, ako čeliť americkým votrelcom. Kecugo zahrňovalo tri osobitné aspekty. Po prvé, japonskí dôstojníci konečne pochopili nezmyselnosť obrany na pláži, kde boli vojaci vystavení mohutnému americkému ostreľovaniu.
Rovnako však došli k záveru, že vyčkávanie, až sa Američania naplno zachytia na brehu, znemožní úspešnú obranu. Preto sa japonskí velitelia rozhodli ničiť americké tábory protiútokom niekoľko dní po vylodení. Druhou výraznou charakteristikou Kecugo bola oddanosť taktike tokko (špeciálne alebo samovražedné útoky), a to nielen na mori a vo vzduchu, ale teraz i na pobreží.
Zapojenie civilistov do obranných plánov predstavovalo tretí zvláštny rys Kecugo. Podľa „národného plánu odporu“ velitelia mali povolávať do boja všetky zdravotne spôsobilé osoby bez ohľadu na pohlavie, čo znamenalo všetkých mužov vo veku od 15 do 60 rokov a všetky ženy od 17 do 40 rokov. Civilisti, ktorí často cvičili iba s bambusovými kopijami, mali podporovať vojakov a bojovať v neskorších fázach bitiek.
Základným predpokladom japonskej stratégie bolo, že diplomacia nebude predchádzať prvej bitke s invazívnymi silami, ale príde až po nej. Tento názor prevládal v kabinete, zvanom Veľká šestka, do ktorej patrili premiér Suzuki, traja ministri (zahraničia, pozemných síl a námorníctva) a náčelníci štábov cisárskej armády a námorníctva.
Veľká šestka spolu s cisárom Hirohitom a jeho dôverníkom – lordom strážcom pečate predstavovala osem mužov, ktorí mali skutočnú moc rozhodovať o osude Japonska. Cisár sa po vojne priznal, že bol zástancom Kecugo až do chvíle, keď sa ukázalo, že Okinawa je stratená. Dňa 22. júna presviedčal Veľkú šestku, aby požiadala Sovietov o vyjednávanie.
Vec sa snažil urýchliť ponukou, že do Moskvy pošle princa Konoeho, bývalého ministerského predsedu, ako zvláštneho vyslanca. Stalin, ktorý v Jalte dostal za vstup do vojny s Japonskom mnohé lákavé sľuby, však jeho diplomatov zadržal.
Vstup do jadrového veku
Nečakané a nakoniec najspornejšie dedičstvo konca vojny v Tichomorí predstavoval nástup jadrových zbraní. Predstava, že Hitler by sa mohol dostať prvý k bombe, založenej na štiepení atómu, sa stala nočnou morou a najprv v Spojenom kráľovstve a potom v USA spustila horúčkovité preteky, v ktorých išlo o porážku Nemecka.
Reálne použitie bomby sa pritom predpokladalo od prvej chvíle, keď prezident Roosevelt schválil vstup Spojených štátov do tohto obrovského projektu. Niektorí vedci, ktorí nevedeli o Kecugo či zachytených diplomatických správach, navrhovali nepoužiť bombu a demonštrovať len jej ničivé účinky.
Špičkoví vedci Vannevar Bush a James Conant pochopili, že už došlo k prekročeniu hranice, za ktorú niet návratu, a boli rozhodnutí použiť bombu proti japonským mestám. Dôvodom však nebola ich mimoriadna bezcitnosť, ale presvedčenie, že iba zdesenie z takej akcie môže donútiť nejaký štát vzdať sa natoľko veľkej časti suverenity, aby to umožnilo jeho účinnú kontrolu.
Dňa 6. augusta Enola Gay, špeciálne upravený bombardér B-29, zvrhla uránovú bombu na Hirošimu, pričom zničila mimo iného veliteľstvo 2. generálnej armády. Druhú zbraň bolo nutné použiť skôr, než tomu zabráni počasie, a to 9. augusta prinútilo miestnych veliteľov zhodiť plutóniovú bombu na Nagasaki. Na následky oboch výbuchov okamžite alebo neskôr zomrelo 100- až 200-tisíc Japoncov.
Sovieti pred bránami Japonska
Hirošima donútila Stalina spustiť ázijskú ofenzívu o týždeň skôr, 9. augusta. Na tomto bojisku maršal Alexander M. Vasilevskij velil 1,6 miliónu vojakov, 3 704 tankom, 1 852 samohybným delám, 16 325 delám a 5 058 lietadlám. Jeho prepracovaný plán predpokladal, že Mandžusko dostane do klieští.
Prvý ďalekovýchodný front pod velením maršala Mereckova mal tiahnuť z východného Mandžuska na západ, aby sa stretol so Zabajkalským frontom maršala Malinovského, ktorý postupoval zo západu. Druhý ďalekovýchodný front, ktorému velil generál Maxim Purkajev, mal podniknúť podporný útok zo severu.
Medzi sovietske zámery patrilo tiež obsadenie južnej polovice ostrova Sachalin, Kórey a Kurilských ostrovov. Utajovaný cieľ predstavovalo vylodenie na Hokkaidó, najsevernejšom z japonských domovských ostrovov. Japonská Kuantungská armáda v Mandžusku, ktorej velil generál Otozo Jamada, predstavovala celkovo 713-tisíc mužov v 24 divíziách, deviatich peších a dvoch tankových brigádach.
Jamadove jednotky podporovali asi dve tisícky lietadiel, z nich polovica už zastaraných. Na tomto bojisku sa nachádzalo taktiež 190-tisíc vojakov v Kórei a asi 90-tisíc na južnom Sachaline a Kurilských ostrovoch. Kuantungská armáda bojovala dobre tam, kde sa jej jednotky dostali do priameho boja, avšak sovietska ofenzíva sa jednoducho prevalila okolo a Japoncov porazila skôr manévrovaním než jednoduchou silou.
Hokkaidó len o vlások uniklo sovietskej okupácii so všetkými politickými dôsledkami, ktoré by priniesla. Japonský odpor na Sachaline zbrzdil sovietske prípravy a pevný postoj prezidenta Trumana, ktorý trval na dodržiavaní vopred dohodnutej demarkačnej línie, odradil Stalina od ďalšieho postupu.
Japonská kapitulácia
Jednou z mylných predstáv o posledných dňoch vojny je predstava, že správy z Hirošimy a Nagasaki viedli k okamžitej kapitulácii. Na prehlásenie prezidenta Trumana, že Hirošimu zničila atómová bomba, japonskí militaristi zareagovali po svojom.
Japonský program vývoja atómovej bomby síce nepriniesol žiadnu novú zbraň, ale poskytol vedomosti o tom, ako nesmierne ťažké je získať štiepny materiál. Cisárski dôstojníci preto okamžite vyhlásili, že ak na Hirošimu niečo spadlo, atómová bomba to nebola.
Admirál Tojoda zároveň vytýčil druhú obrannú líniu. Aj keby Spojené štáty mali atómové zbrane, nemôžu ich mať mnoho a medzinárodná verejná mienka ich odradí od ich ďalšieho použitia. Tieto prehlásenia dokazujú, aká zbytočná by bola iba demonštrácia týchto bômb.
Militaristom sa podarilo zabrániť akémukoľvek stretnutiu Veľkej šestky až do chvíle, keď sa objavili správy o sovietskom útoku v Mandžusku. Do Tokia sa dostali veľmi útržkovité informácie, pretože Kuantungská armáda mala iba hmlisté predstavy o rozsahu a výsledkoch sovietskeho zásahu.
Sovietska intervencia prinútila cisára, aby sa začal dožadovať reakcie vlády. Napriek opakovaným zdôrazňovaniam, že je nutné udržať Sovietov mimo konflikt, traja zo štyroch najvyšších dôstojníkov cisárskej armády vtedy prehlásili, že sovietsky zásah nemá na Kecugo vplyv.
Okrem toho žiadali, aby boli zrušené všetky pozostatky civilnej vlády a aby sa Japonsku vládlo z cisárskeho hlavného stanu. Veľká šestka sa dostala do patovej situácie. Traja členovia presadzovali prijatie Postupimskej deklarácie za predpokladu, že Spojenci zaručia cisárovi jeho postavenie.
Zostávajúci traja muži požadovali splnenie ďalších troch podmienok – žiadna okupácia, Japonsko sa odzbrojí samo a nad údajnými vojnovými zločincami vyslovia ortieľ japonské súdy. Celý kabinet teda zostával rozdelený.
Kríza si vyžadovala mimoriadnu akciu. Večer 9. augusta sa zišla Veľká šestka za prítomnosti cisára. Premiér Suzuki požiadal cisára o vyriešenie patovej situácie. Cisár podporil kapituláciu s jednou podmienkou, čím sa stal jediným legitímnym činiteľom, ktorý rozhodol o kapitulácii Japonska.
Americký minister vojny Henry Stimson povedal, že uchýliť sa k použitiu jadrových zbraní boja najmenej odpudivá voľba z tých, ktoré mali k dispozícii. Tým odpovedal kritikom, ktorí tvrdili, že namiesto hrôz Hirošimy a Nagasaki by sa iste našla aj iná cesta k ukončeniu vojny.
V prípade neúspechu použitia atómových bômb bol na 11. augusta stanovený nový strategický cieľ bombardovania – japonský železničný systém. Tento zásah spolu s kolapsom vnútorného vodného zásobovacieho systému a obrovským nedostatkom potravín by v oblastiach, ktoré už trpeli akútnym nedostatkom potravín, zahubil milióny ľudí počas následného hladomoru.
Nie je vôbec jasné, či by cisár bez atómových bômb zasiahol a urobil prvý krok k organizovanej kapitulácii japonskej vlády a ozbrojených síl. Taktiež je ťažké odhadnúť, či by bez tejto kapitulácie nastal koniec vojny o niekoľko mesiacov alebo až rokov.
