V júlovom vydaní HR sa venujeme netradičnej téme, ktorá zostávala akoby vždy na okraji učebníc dejepisu, a tou je život a pôsobenie žien, najčastejšie po boku svojich manželov – panovníkov nášho uhorského stredoveku.
Ako je všeobecne známe, možnosti reálneho vplyvu na politiku a verejný život bol zo strany žien, hoci sa nachádzali aj na najvyšších priečkach feudálneho systému, značne obmedzený.
Ich pôsobenie sa zväčša prejavovalo v čase neprítomnosti ich manželov v krajine, keď kráľa v mnohých smeroch zastupovali, alebo až po ich smrti, keď zväčša výrazne mladšie manželky panovníkov aspoň na krátky čas chytili opraty moci a snažili sa zaistiť nástupnícke práva pre vlastných potomkov.
A rovnako ako v prípade mužov, i medzi ženami sa stretávame s najrôznejšími príkladmi, hodnotenými raz výrazne kladne a inokedy až prehnane negatívne. Bez väčších problémov tak môžeme medzi panovníčkami našej minulosti nájsť ženy, ktoré sa výrazným spôsobom zaslúžili o rozvoj umení, vzdelanosti či dobročinnosti. Neraz boli uctievané svojimi poddanými ako vzor kresťanskej cnosti a milosrdnosti.
Avšak ani po opačnej stránke neboli svojim mužským kolegom nič dlžné, rovnako by sme u nich našli prehnané politické ambície, chladný kalkul, krutosť či bezohľadnosť.
Na ich celkovom obraze sa však výrazne podpísala doba, v ktorej žili, a aj neskoršia interpretácia kronikárov, ktorí zväčša akúkoľvek odchýlku od idealizovaného obrazu ženy, poslušnej kresťanským cnostiam, nemilosrdne kritizovali.
Neraz sa obe stránky – kladné i záporné – akoby spájali v jednej postave a, naopak, inokedy nachádzame idealizovaný obraz ženy, matky, ktorá urovnáva spory a je zárukou mieru a bezpečia pre svojich poddaných.
V nasledujúcich článkoch preto nájdete príklady najrôznejších povahových čŕt a charakterov. Skrátka, tak ako mocným mužom, ani mocným ženám nebolo cudzie nič, čo je jednoducho ľudské.
