Téma otroctva patrí k najdesivejším a najhanebnejším kapitolám ľudských dejín, a to hlavne preto, že odhaľuje najhoršiu formu amorálneho konania u ľudí – „zneslobodnenie“ druhého človeka a profitovanie z jeho ťažkej fyzickej práce.
Otroctvo je však staré ako samotná ľudská civilizácia, pretože otrocká práca sa vždy vyplácala. Otrokári, či už to boli slobodní občania gréckych miest, rímski latifundisti alebo americkí majitelia plantáží, sa preto dlhé obdobie bránili akýmkoľvek tlakom na jeho obmedzenie či zrušenie.
Šokujúci je fakt, že vlastníctvo ľudí inými ľuďmi bolo v mnohých krajinách sveta, často kultúrne a ekonomicky veľmi vyspelých, formálne zrušené len pomerne nedávno – v britských kolóniách v roku 1833, vo francúzskych v roku 1848 a v USA až v roku 1865!
Počty zotročených ľudí od začiatku písmom zachytených dejín je veľmi ťažké vyčísliť. Historici sa napríklad dopracovali k údaju – aj to len približnému – že za 300 rokov trvajúceho atlantického obchodu s čiernymi otrokmi bolo z Afriky na plantáže Severnej a Južnej Ameriky dovezených minimálne 12 miliónov osôb. Ďalšie milióny sa už priamo narodili do otroctva v rôznych krajinách sveta...
O utrpení týchto ľudí sa síce vedelo, ale ani cirkev so svojím kresťanským učením, ani hrozby a zákazy, vydávané jej najvyššími predstaviteľmi, nemohli zotročovanie domorodého obyvateľstva, prípadne černochov z Afriky, efektívne potlačiť.
Až v 2. polovici 18. storočia sa v Amerike, Británii a napokon aj vo Francúzsku objavili vzdelaní muži a ženy, ktorí našli odvahu otvorene označiť otroctvo za jeden z najväčších hriechov ľudskej spoločnosti. Hoci bol ich boj za oslobodenie černochov (tzv. abolicionistické hnutie) dlhý a stál veľa síl (i ľudských obetí), napokon viedol k zrušeniu otroctva takmer na celom svete.
Bohužiaľ, otroctvo nie je dejinný fenomén, typický pre staršie dejiny (staroveké, stredoveké, prípadne ranonovoveké), nie je to prekonaný jav, práve naopak. I dnes sú na svete milióny ľudí, ktorí sú zbavení slobody a prinútení k rôznym formám nútenej práce.
Ľudskoprávne organizácie odhadujú, že v súčasnosti je v otroctve okolo 15 miliónov ľudí, a tento jav sa nevyskytuje iba v tzv. rozvojových krajinách. Snáď články o podobách otroctva v staroveku, stredoveku a novoveku, ako aj tie o zápase za oslobodenie otrokov, čitateľov nielen poučia o zaujímavom a zároveň desivom historickom fenoméne, ale aj posilnia hodnotu osobnej slobody, ktorej sa tešíme v liberálnych demokraciách.
Mali by sme si však opakovať Goetheho slová, že slobodu si zaslúži len ten, kto o ňu denne bojuje – nielen pre seba, ale aj pre iných.
