V osobe Juraja Poděbradského zasadol na český trón prvýkrát muž, ktorý nepochádzal z tradičnej panovníckej dynastie, ale z obyčajného panského rodu. Aká bola jeho cesta k získaniu svätováclavskej koruny?
Rod pánov z Poděbrad či Kunštátu bol moravského pôvodu. Patrili mu tam značné majetky (Prostějov, Obřany, Bučovice, Bouzov). Rodu patrili tiež zakladateľské práva k cisterciánskemu kláštoru Žďár nad Sázavou. Ten sa preslávil slávnou Zelenou horou, dnes pamiatkou UNESCO.
Poděbrady, v súčasnosti kúpeľné mesto v stredných Čechách, držal v 14. storočí významný rod Lichtenberkov. Dcéra Hynka z Lichtenberku Eliška sa vydala za pána Bočka z Kunštátu (1350 – 1373), a tak tento pôvodom moravský šľachtic vyženil polabské Poděbrady. Pán Boček si viedol veľmi dobre a toto panstvo rozšíril o ďalšie položky. Manželia mali troch synov. Najstarší sa volal tiež Boček, žil až do roku 1416 a s manželkou Eliškou mal opäť troch synov.
Najmladšieho Bočkovho syna, ktorý sa narodil roku 1403, pokrstili trochu zvláštnym menom Viktorin. Jeho jediný syn sa volal Juraj z Poděbrad (Poděbradský). Svetlo sveta uzrel v roku 1420, na začiatku husitských vojen. V ktorý deň roku 1420 sa budúci český kráľ narodil, sa nepodarilo nájsť.
Usudzuje sa, že sa tak mohlo stať na sviatok sv. Juraja (24. apríla). Nie je známe ani to, ako sa volala Jurajova matka. Krstné meno Juraj (česky Jiří) je v rode pánov z Poděbrad absolútne výnimočné. A nie je tiež nezaujímavé, že po Jurajovi sa nevolal žiadny z jeho synov. V 15. storočí sa objavuje sledované meno iba jedenkrát... To je určite nápadné.
Skutočnosť, že Jurajova matka nie je uvedená, nasvedčuje na nemanželský pôvod budúceho českého kráľa. Ale napríklad Huňadiovci pochádzali z nižšej šľachty, mocný Matej Korvín bol navyše malého vzrastu... Táto uhorská komparácia by mala naznačovať, že v zlomovom 15. storočí sa pozeralo na rad takýchto otázok celkom inak ako v storočí predtým, a dokonca aj v storočí nasledujúcom.
O miesto narodenia Juraja Poděbradského sa vedú spory. Okrem mesta Poděbrady sa uvažuje aj nad moravským hradom Bouzov, kde sídlil jeho otec Viktorin. Súčasná podoba hradu je výsledkom rozsiahlej prestavby v rokoch 1896 - 1910. Zdroj: shutterstock
Vzostup medzi politickú špičku
Predpokladá sa, že smrťou otca Viktorina, ktorý zomrel v mladom veku 24 rokov 1. januára 1427, zostal Juraj úplnou sirotou. Je však možné, že pán Viktorin sa dožil predsa len vyššieho veku. Zostaňme v tomto prípade v roku 1427, kedy žil iba Jurajov jediný strýko Boček.
Jeho poručníctvo zaviedlo malého chlapca na majestátny moravský hrad Bouzov. Lenže aj samotný Boček onedlho zomrel a poručníkom sa stal Heralt z Kunštátu, z tzv. lišnickej vetvy. Áno, budúci český kráľ nemal práve prívetivú mladosť, zažil putovanie medzi príbuznými a ich sídlami. To všetko sa navyše odohrávalo vo veľmi vypätej dobe.
Zaujímavým dátumom, ktorý sa viaže k osobe Juraja Poděbradského, je rok 1434. Tradične sa uvádza, že tento mládenec ako 14-ročný bojoval pri Lipanoch, v preslávenej bitke, v ktorej bolo porazené radikálne husitstvo. Juraj ešte nebol plnoletý, musel čakať na 15. rok svojho veku, a na poslednú bitku husitských radikálov sa vydal pod zástavou svojho poručníka. To je veľmi logické a prirodzené, vystihuje to zvyklosti tej doby. Absolútna istota v tomto bode nie je, ale je to veľmi pravdepodobné.
Samostatne zastihneme Juraja pri rokovaniach o prijatí Žigmunda Luxemburského, a to v auguste 1436. Mladý člen panského rodu sa tu postupne profiloval ako utrakvista, ktorého kľúčové zásady boli zakotvené v určitom životnom realizme.
Krátko povedané, tento mladý muž sa naučil uvažovať a reálne kalkulovať s tým, čím naozaj disponoval. Nebol to ani rojko, ktorý by skicoval vzdušné zámky. A nastalo kúzlo nechceného: on, 17-ročný mladík, hierarchicky postúpil medzi skutočnú krajinskú elitu a od roku 1437 zastával úrad krajinského kmeťa.
Táto skutočnosť naznačuje, že mladý Juraj mal naštartovanú skvelú kariéru, ktorá kombinovala majetkovú silu, ktorú už sústredil vo svojich rukách ako dedič poděbradského rodu, s jeho osobnými schopnosťami.
V záujme objektivity nemôžeme nespomenúť, že jediné, čo mu chýbalo, bolo pevnejšie vzdelanie. Veľa, veľmi veľa prezrádza pohľad na jeho rukopis písaný ťažkou, nevypísanou rukou. Z jazykov sa naučil len trochu nemecky, s latinčinou to bolo ešte horšie.
Možno namietnuť, že prekladateľstvo bolo už v 15. storočí bežnou službou. Ale predstavme si situáciu, keď krajinský správca rokuje s budúcim panovníkom Ladislavom Pohrobkom, ktorý k nemu, ako je známe, získal veľkú dôveru, a neraz dôverný rozhovor prebieha v nemčine...
Koniec 30. rokov bol obdobím rýchleho dozrievania mladého muža, ktorý v tom čase stál ešte na poľskej strane, dôvod bol, nanešťastie, pragmatický. Ale skôr, než sa budeme zaoberať mladosťou tohto hrdinu, je potrebné zastaviť sa pri jeho súkromnom živote. Ten nezanedbateľným spôsobom ovplyvňoval Poděbradského verejné prejavy, hoci vzájomná prepojenosť nemusela byť taká úzka.
Rodinný život
Všetky Jurajove verejné aktivity sa začali veľmi skoro, nie inak tomu bolo aj v osobnom živote. Jeho prvou manželkou sa stala Kunhuta (Kunka) zo Šternberka, dcéra Jána Holického zo Šternberka, ktorá sa narodila na slávnom hrade Konopiště 18. novembra 1422.
Ešte ani nie 18-ročná sa v roku 1440 vydala za Juraja Poděbradského. Uvádza sa, že z manželstva Juraja a Kunhuty sa narodilo sedem detí. Ako prvorodený je uvedený Boček. Narodil sa 15. júla 1442, veľmi pravdepodobne so závažnou, avšak bližšie neurčenou mentálnou poruchou a zomrel 28. septembra 1496. Táto smutná skutočnosť závažného ochorenia prvorodeného syna však viedla k tomu, že rolu dediča prevzal druhorodený syn Viktorin, ktorý uzrel svetlo sveta 29. mája 1443 (zomrel 15. augusta 1500).
Ďalším potomkom bola dcéra Barbora, ktorá sa narodila pravdepodobne medzi rokmi 1444 a 1447 a dátum jej smrti nepoznáme. Dňa 15. mája 1448 uzrel svetlo sveta Henrich, ktorého by sme mohli nazvať kľúčovým potomkom tohto manželstva, lebo to bol práve on, kto zabezpečil pokračovanie rodu ako novej sliezskej kniežacej dynastie.
Napokon sa 11. novembra 1449 narodili dvojčatá – dcéry Katarína (zomrela vo februári 1464) a Zdenka (zomrela 1. februára 1510). Táto dvojnásobne radostná udalosť so sebou, bohužiaľ, niesla tragický dôvetok: pani Kunhuta ťažký pôrod neprežila a podľa všetkých indícií zomrela nasledujúci deň vo veku iba 27 rokov.
Druhá manželka Juraja Poděbradského, Johana z Rožmitálu, sa narodila v roku 1430. Bola to šľachtičná pochádzajúca z katolíckej rodiny, ktorá sa svojimi povahovými rysmi úplne líšila od tichej a zrejme domáckej Kunhuty. O prvej manželke budúceho českého kráľa sa zachovalo až prekvapivo málo správ.
Súčasníci ju vnímali ako láskavú, jemnú ženu, ktorá sa plne sústredila na svoju úlohu matky a panej domu. Ostatne, aj keby bola odlišnej povahy, môžeme sa domnievať, že ako matka toľkých malých detí mala čas na iné aktivity? Iste, existovali dojky a pestúnky; osobne si však myslím, že táto žena naozaj zostávala skôr bokom od diania a sústredila sa na svoju početnú rodinu.
Zvlášť keď bol jej manžel, pán z Poděbrad, stále na cestách, stále v sedle. O to viac bola dozaista žena, najmä žena onej doby, závislá od svojho manžela. Ale že tomu tak nebolo so železnou pravidelnosťou, prezrádza sobáš s pani Johanou.
Vdovec a otec početnej rodiny si teda zvolil – pre zmenu – katolíčku. Sobáš sa uskutočnil v roku 1450, ale ani tu nedisponujeme presnejším chronologickým údajom. Vieme však, že už 17. marca 1452 sa v Poděbradoch narodil štvrtý syn pána Juraja, ktorý sa, prekvapivo, volal takisto Henrich; bol to teda druhý syn rovnakého mena, ktorý je v niektorých prameňoch uvádzaný pod pomenovaním „Henrich mladší alias Hynek“.
Zomrel 10. júla roku 1492. Konečne piatym Jurajovým synom, ktorý pravdepodobne zomrel vo veku sotva jedného roka, bol Bedřich. Nasledovali ešte dve dcéry: Anežka, ktorá uzrela svetlo sveta roku 1453, ale nie je známe, koľkých rokov sa dožila, a Ľudmila, ktorá sa narodila 16. októbra 1456 a žila do 20. januára 1503.
Ďalšie potomstvo, nielen túžobne očakávané, ale aj plánované, už z tohto manželstva nevzišlo. Už súčasníci si všimli nápadnú skutočnosť: v čase, keď Juraj Poděbradský ešte nebol českým panovníkom, mal každoročne potomka, neskôr už deti nemal.
Viac o Jurajovi Poděbradskom nájdete v Historickej revue 04/2020
Obsadenie Prahy
Obráťme teraz pozornosť od veľmi početnej Jurajovej rodiny k jeho politickej kariére. Množstvo verejných úloh ho nutne vzďaľovalo od rodinného krbu. Je logické, že jeden z najskúsenejších znalcov českej mocenskej sféry si hľadal k naplneniu svojich plánov nových spolupracovníkov.
V tejto dobe došlo k osudovému zblíženiu Juraja Poděbradského a Hynka Ptáčka z Pirkštejna († 1444). Hynek sa stal na niekoľko rokov Jurajovým starším priateľom a radcom. Svojmu nadanému a schopnému mladému vyznávačovi podobných hodnôt dokázal v pomerne krátkej časovej perióde odovzdať v podstate všetko, čo sám poznal a vedel.
V roku 1440 boli v Čechách znovu zriaďované landfrídy. Možno ich považovať za samosprávnu inštitúciu, ktorá bola zriadená popri krajinských súdoch. Neprekvapuje Jurajova nominácia na hajtmana Boleslavska, a to spolu s iným významným šľachticom Jánom Smiřickým.
Títo hajtmani mali k dispozícii radu, ktorá sa skladala z nerovnakého počtu šľachticov. Rozhodovala tu v prvom rade veľkosť kraja. Na spoločnom zjazde v Čáslavi 17. marca 1440 bol dohodnutý spolok, ktorý zahŕňal východočeské kraje Hradecký, Chrudimský, Čáslavský a Kouřimský. Bolo to jedno z kľúčových mocenských zoskupení v Čechách.
Aké boli rozhodujúce kroky Juraja Poděbradského v ďalších rokoch? Zastavím sa iba pri dvoch. Považujem ich za najvýznamnejšie Poděbradského kroky predtým, ako sa stal českým kráľom. Mám tu v prvom rade na mysli obsadenie hlavného mesta v roku 1448.
To bol majstrovský Jurajov ťah, ktorý nikto nečakal. Spôsob jeho prevedenia si vtedajšia spoločnosť vykladala ako doslova zázrak. Vrchný hajtman východočeských krajov mal už určitú dobu konflikt so saským kurfirstom, ktorý by rád, už z geopolitických daností, zasahoval do českých záležitostí.
Bolo teda pravdepodobné, že si českí predáci nenechajú zasahovať do českých pomerov. Juraj Poděbradský so svojimi najbližšími sa začal pripravovať na ťaženie. Juraj bol bezpochyby „pán stratég“, pretože väčšina mužov, bez rozdielu na ich stavovské zaradenie, vôbec nevedela, kam ich misia mieri!
Od čias legendárneho českého kronikára Kozmu († 1125) platí nadčasová pravda o tom, že kto ovláda Prahu, je pánom Čiech. Táto myšlienka sa neustále vracia, bez ohľadu na to, či hovoríme o Čechách kniežacích či kráľovských. Práve tak je jedno, ktorá dynastia má práve navrch.
Niet pochýb o tom, že obsadenie hlavného mesta v neskorom lete roku 1448 znamenalo zásadné preskupenie mocenských síl. V prvom rade v Čechách – a, priznajme, že situácia tu bola až prekvapivo zložitá a neprehľadná. Jeho začiatok však – merané čisto chronologicky – bol dosť zaujímavý, totiž ako sprievodný krok k mocenskému postupu Juraja Poděbradského.
Písal sa štvrtok 27. februára 1452 a snem kališníkov, ako aj katolíkov zvolil na dobu dvoch rokov „za správce mocného a pravého v témž Království českém“ Juraja Poděbradského. Táto línia, ktorú presadzovali východočeskí utrakvisti v podstate od polovice 50. rokov 15. storočia, získala prakticky všeobecné uznanie.
Funkčné obdobie krajinského správcu sa začínalo 22. mája 1452. Mal poruke celkovo 11-člennú radu. Pomer kališníkov a katolíkov bol v tomto smere úplne jasný, totiž 11:2. Ani z tohto vysokého postu neprestával Juraj usilovať o to, aby sa mladučký kráľovič Ladislav čo najskôr objavil v Čechách. Stálo to veľa vyjednávania, najmä s rímskym panovníkom Fridrichom III. Ale nakoniec sa to podarilo a Ladislav Pohrobok sa konečne objavil v Čechách.
V roku 1452 mal Juraj Poděbradský 32 rokov a stal sa „de iure“ najmocnejším mužom v kráľovstve. Bol pripravený deliť sa o moc a následne ju odovzdať mladučkému českému a uhorskému kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi (1440 – 1457). Po jeho predčasnej smrti sa pred stále ešte mladým Poděbradským otvorila cesta ku kráľovskej hodnosti. Ale to sa už písal rok 1458.
