Zmena klímy je dnes v povedomí širokej verejnosti spájaná predovšetkým s antropogénne podmienenou klimatickou zmenou, ktorá je spôsobená nadmerným spaľovaním fosílnych palív (uhlie a ropa) hlavne v energetike, priemysle a doprave. Často býva zamieňaná s prirodzenými zmenami klímy, ktoré boli v minulosti spôsobené najmä astronomickými a geologickými faktormi (drift kontinentov, kolísanie slnečného žiarenia, zmeny v zemskej orbite, vulkanická činnosť, pád obrovských meteoritov a podobne).
Prirodzené zmeny klímy nezávisle od ľudskej činnosti prebiehajú aj v súčasnosti, no oveľa pomalšie ako antropogénne podmienená zmena klímy. Predpokladá sa, že asi o 13-tisíc rokov by sa v dôsledku zmien orientácie zemskej osi malo skončiť tzv. klimatické optimum a na severnej hemisfére by mali zavládnuť klimatické podmienky, aké tu boli počas poslednej ľadovej doby, ktorá sa skončila pred 11-tisíc rokmi.
Z perspektívy milióna rokov sa nachádzame v blízkosti stredného interglaciálu (medziľadovej doby), ktorá je len prechodným intervalom v rámci veľkej ľadovej doby, pričom ľadové doby trvajú asi trikrát dlhšie ako medziľadové (za ostatných približne 800-tisíc rokov sa takto vystriedalo niekoľko ľadových a medziľadových dôb).
Tieto fakty je dôležité zmieniť najmä preto, že často bývajú zneužívané odporcami teórie o antropogénne podmienenej klimatickej zmene, ktorí tvrdia, že človek nemá podstatný vplyv na zmenu klímy.
Klimatológovia preto odporúčajú používať termín klimatická zmena v singulári ako synonymum k označeniu antropogénne podmienená zmena klímy a odlíšiť ho tak od prirodzených zmien klímy, ktoré prebiehali a prebiehajú nezávisle od ľudskej činnosti.
Aktuálne sa začína uprednostňovať aj označenie klimatická kríza, ktoré v sebe integruje aj civilizačné procesy – zmena klímy zasahuje do všetkých sfér ľudského života a jej dôsledky môžu vyvolať rôzne negatívne sociálne javy (klimatickí migranti, ekonomické škody, sociálne nepokoje a vojnové konflikty).
Okrem iného je tento termín veľmi výstižný aj preto, že zmenu klímy neredukuje len na odborný problém, ale vníma ju predovšetkým ako súčasť civilizačnej krízy, pričom klimatická kríza je len jedným z jej dôsledkov.
Príležitostne sa objavuje aj pomenovanie klimatická katastrofa, v tomto prípade však skôr ide o metaforické označenie, ktoré expresívnejšou formou upozorňuje na tento civilizačný problém. Súčasné obdobie niektorí vedci začali označovať ako antropocén – ľudská industriálna činnosť je totiž porovnateľná s geologickými faktormi, ktoré formovali klímu Zeme v minulosti.
Pieter Bruegel starší: Lovci v snehu (1565). jedno z prvých a najznámejších zobrazení zimnej krajiny v dejinách umenia. Zdroj: wikipedia.org
Počiatky klimatickej krízy
Klimatická kríza je dieťaťom súčasnej technickej civilizácie, jej zrod súvisí s anglickou priemyselnou revolúciou druhej polovice 18. storočia. Tou sa otvorila nová éra ľudských dejín, najmä obrovského technologického rozvoja a viery v pokrok, ktorá má tradíciu ešte v osvietenskom racionalizme.
Práve mierna klíma Britských ostrov, ovplyvňovaných teplejším Golfským prúdom, umožnila celoročné využívanie rozsiahleho a unikátneho systému vodných kanálov, vďaka ktorým bolo možné ešte pred rozvojom železničnej siete dopravovať veľké množstvo uhlia pre priemysel a energetiku. K uhliu neskôr pribudla aj ropa, ktorá sa začala postupne využívať hlavne v doprave.
Ako environmentálny problém však začala byť vnímaná až v druhej polovici 20. storočia, hoci o úlohe oxidu uhličitého v zemskej atmosfére sa vie už od prvej polovice 19. storočia. V roku 1824 francúzsky polyhistor Jean Baptiste Fourier objavil, že CO2 otepľuje atmosféru tým, že vzduch absorbuje neviditeľné dlhovlnné žiarenie, ktoré je vyžarované od zemského povrchu, ohriateho dopadajúcim slnečným žiarením vo viditeľnej oblasti spektra.
Tým ohreje vzduch a časť energie vyžiari späť k zemskému povrchu. Dnes tento jav označujeme ako tzv. prirodzený skleníkový efekt atmosféry. Ešte významnejším skleníkovým plynom je vodná para. Ak by tento jav neexistoval, priemerná teplota na Zemi by bola -18 °C, dnes je asi 15 °C. Bez prirodzeného skleníkového efektu by všetko dlhovlnné žiarenie uniklo do medziplanetárneho priestoru a Zem by bola pokrytá ľadom, pričom život tak, ako ho dnes poznáme, by neexistoval.
Problémom teda nie je samotný oxid uhličitý a ani skleníkový efekt, ale jeho zosilňovanie, presnejšie, hovoríme o radiačnom zosilňovaní skleníkového efektu. Tým, že človek v dôsledku industriálnej činnosti, respektíve spaľovania fosílnych palív emituje do atmosféry ďalší CO2, spôsobuje rast globálnej teploty. V predindustriálnom období (zhruba pred rokom 1750) bola koncentrácia CO2 v zemskej atmosfére asi 270 ppm, v roku 1960 dosiahla hodnotu 313 ppm, v súčasnosti je to asi 408 ppm (parts per milion, počet častíc látky na 1 milión zvyšných častíc vzduchu). Ľudstvo v súčasnosti spaľovaním uhlia, ropy a zemného plynu vypúšťa do ovzdušia ročne asi 10 gigaton uhlíka ročne.
Prvé diskusie o vplyve CO2, emitovaného industriálnou činnosťou, na podnebie planéty sa objavili na konci 19. storočia. Švédsky vedec Svante Arrhenius (1859 – 1927) predpokladal, že ak sa 2,5- až trikrát zvýši množstvo CO2, globálna teplota vzrastie asi o 5 až 6 °C.
Vzhľadom na relatívne nízku produkciu CO2 v tom čase sa Arrhenius domnieval, že efekt globálneho oteplenia sa prejaví až o tritisíc rokov a bude mať pozitívny vplyv. V prostredí studenej švédskej klímy bolo zvýšenie globálnej teploty vedcami prijímané ako priaznivý proces, niektorí dokonca navrhovali zapáliť uholné sloje a zvýšiť tak koncentráciu CO2, aby tak ohriali zemskú atmosféru.
Niektoré oblasti planéty už dnes pociťujú výrazné klimatické zmeny. Na snímke ženy v indickom štáte Radžastan putujú mnoho kilometrov púštnou krajinou, aby mohli doniesť vdu pre svoje rodiny. Zdroj: shutterstock
Prelomové 20. storočie
Prelomovou štúdiou, ktorá ako jedna z prvých upozornila na negatívne dôsledky zmeny klímy, bola práca britského inžiniera Guya Stewarda Callendara. Autor ju v roku 1932 zverejnil pod názvom The artificial production of carbon dioxide and its influence on temperature, pričom vyslovil predpoklad, že pri dvojnásobnom zvýšení CO2 sa globálna teplota zvýši o 2 °C.
Jeho odhad bol na danú dobu veľmi presný, ak navyše zohľadníme fakt, že svoje výpočty robil bez pomoci počítača. Callendarova práca bola v duchu prevládajúceho dobového skeptického názoru na klimatickú zmenu vystavená kritike. Napríklad Sir George Simpson, vtedajší riaditeľ britskej meteorologickej spoločnosti vyslovil názor, že Callendar k svojim výsledkom dospel náhodne. On však zostal presvedčený o správnosti svojej teórie až do smrti v roku 1964.
Callendarova štúdia upútala pozornosť vedeckej obce po 2. svetovej vojne, keď sa verejnosť začala viac zaujímať o environmentálne hrozby. Tie sa okrem iného vystupňovali po jadrových skúškach, v dôsledku ktorých sa do atmosféry dostalo množstvo rádioaktívnych izotopov.
V 50. rokoch sa aj vďaka jeho práci vytvorili organizačné podmienky na vedecký výskum antropogénne podmienenej klimatickej zmeny. V roku 1958 americký vedec Charles David Keeling začal vykonávať kontinuálne merania oxidu uhličitého na observatóriu Mauna Loa na Havajských ostrovoch. Keeling na základe meraní zistil jeho pravidelný medziročný nárast, pričom v priebehu niekoľkých generácií sa podľa neho v dôsledku spaľovania fosílnych palív dostal do ovzdušia oxid uhličitý, ktorý sa predtým ukladal vo fosílnych zdrojoch 500 miliónov rokov. Výsledky jeho meraní sú známe aj ako Keelingova krivka, ktorá znázorňuje rast koncentrácie CO2 v atmosfére.
V polovici 60. rokov 20. storočia sa klimatická zmena stala súčasťou politickej agendy aj vďaka americkému prezidentovi Lyndonovi B. Johnsonovi, ktorý v roku 1965 v osobitnej správe, určenej kongresu USA, varoval pred emisiami skleníkových plynov, pričom ich postavil na rovnakú úroveň závažnosti ako rádioaktívne znečistenie v dôsledku jadrových skúšok. Vo svojej správe uviedol: „Táto generácia zmenila zloženie atmosféry na globálnej úrovni prostredníctvom rádioaktívnych emisií a stáleho zvyšovania oxidu uhličitého zo spaľovania fosílnych palív.“
Na prelome 60. a 70. rokov pozornosť vedeckej obce upútali práce ruského klimatológa Michaila I. Budyka, ktorý antropogénne podmienenú zmenu klímy porovnal s prirodzenými zmenami klímy v minulosti, pričom upozornil na topenie kontinentálnych ľadovcov, čo by viedlo k rastu hladiny svetových oceánov.
V roku 1998 pri príležitosti udelenia ceny Blue Planet Prize o svojich teoretických prácach Budyko povedal: „Výsledky mojich výskumov týkajúcich sa zmien tepelnej bilancie, ktoré boli vypočítané na základe dopadajúcej slnečnej energie v rokoch 1960 – 1970, boli použité na vysvetlenie klimatických zmien v minulých geologických dobách a v dnešných časoch. Taktiež som zistil, že teplota vzduchu je vysoko citlivá na zmeny tepelnej bilancie. Tieto závery korešpondujú so štúdiami prof. Syukuro Manabeho, významného japonského vedca na poli atmosférickej fyziky, ako aj jeho kolegov.
Neskôr som zistil, že hlavným dôvodom zmeny priemernej globálnej teploty bol nárast a pokles koncentrácie CO2 v zemskej atmosfére. Ten istý faktor je zodpovedný za súčasné globálne otepľovanie. Pri zohľadnení spotreby fosílnych palív som v r. 1972 publikoval predpoveď globálnej klimatickej zmeny na koniec 20. storočia a prvú polovicu 21. storočia. Tieto predpovede boli neskôr potvrdené pozorovaním.“
Viac o zmenách klímy v dejinách nájdete v Historickej revue 12/2019
Klimatická kríza v medzinárodných dokumentoch
Sedemdesiate roky boli z hľadiska výskumu antropogénne podmienenej klimatickej zmeny prelomové. V roku 1977 americký klimatológ Wallace Smith Broecker v časopise Science zverejnil článok pod názvom Zmena klímy: Sme na pokraji výrazného otepľovania?, v ktorom uvádza, že exponenciálne zvyšovanie koncentrácie oxidu uhličitého v zemskej atmosfére spôsobí, že rast globálnej teploty na začiatku budúceho storočia bude najvyšší za posledných tisíc rokov. O dva roky neskôr bol na podnet OSN založený Svetový klimatický program (WCP). Zdôraznená bola najmä problematika energetickej krízy, vodných zdrojov a produkcie potravín.
Od 80. rokov sa zmena klímy stala predmetom viacerých medzinárodných aktivít a začala byť vnímaná ako jeden z kľúčových civilizačných problémov. Svedčí o tom aj založenie Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu pri OSN (IPCC), ktorý vznikol 6. decembra 1988, prvú správu IPCC vydal dva roky po svojom založení. V roku 1992 vznikla Rámcová zmluva OSN o klimatickej zmene (UNFCCC) na summite v Riu de Janeiro, kde bola po prvý raz oficiálne uznaná existencia klimatickej zmeny, pričom jednotlivé krajiny (viac než 170 signatárov) sa dohodli na stabilizácii emisií skleníkových plynov do roku 2000, ktoré nemali prekročiť úroveň z roku 1990.
O klimatickej zmene sa už od začiatku 80. rokov písalo aj v odbornej tlači v bývalom Československu. O medzinárodnej konferencii o klíme, ktorá sa konala v dňoch 12. až 23. februára 1979 v Ženeve, písal v odbornom časopise Meteorologické zprávy v roku 1980 český klimatológ Otto Šebek:
„Jedním z diskutovaných vlivů bylo nebezpečí ohřívání atmosféry. Vede k tomu stálé zvyšování obsahu kysličníku uhličitého v atmosféře vlivem lidské činnosti (průmysl, automobilismus, likvidace přirozené rostlinné pokrývky, znečišťování oceánů aj.). V posledních několika letech koncentrace CO2, hlavně na severní polokouli, enormně vzrůstá a je předpoklad další, stále se zvyšující koncentrace. Vede k tomu rozvoj průmyslu, likvidace lesů a travnatých ploch, které kompenzovaly nadbytky CO2 kyslíkem a konečně i rapidní znečišťování světových oceánů, které ničí důležitý plankton, jehož funkcí je mimo jiné pohlcování CO2 a exhalování O2.“
Po novembri 1989 bol v bývalom Československu zásluhou ministra životného prostredia Josefa Vavrouška založený Národný klimatický program ČSFR, ktorého hlavnou úlohou bolo vypracovanie stratégie zmierňovania dôsledkov klimatickej zmeny a jej aplikovanie v celoštátnom rámci. Na jeho prvej správe sa autorsky spolupodieľal aj slovenský klimatológ Milan Lapin. Od 90. rokov sa vo svete koná množstvo rôznych medzinárodných aktivít, ktorých výsledkom sú dohody, kde sa krajiny zaväzujú, že budú znižovať emisie CO2. V skutočnosti však globálna koncentrácia CO2 ustavične rastie.
Riešenie v nedohľadne
Z uvedeného historického prehľadu je zrejmé, že antropogénne podmienená klimatická zmena, jej mechanizmus a dôsledky, sú ľudstvu známe asi 50 rokov, vie sa aj o opatreniach, ktoré je dôležité vykonať. Jej riešenie však napriek tomu nikdy nebolo tak v nedohľadne ako dnes. Vinu na tom nesie najmä neregulovaný ekonomický systém voľného trhu, ktorý preferuje krátkodobý zisk a nezohľadňuje pritom ekologické dôsledky. Výsledkom je stále sa zvyšujúca globálna spotreba tovarov, s čím súvisia aj rastúce nároky na energiu a dopravu.
Dôsledky zmeny klímy sú citeľné už dnes, jej najvýraznejším prejavom je zvyšovanie priemernej teploty, jednotlivé ročné obdobia sú teplejšie, ako bývali v minulosti, čo pociťujeme najmä v lete počas dlhých a intenzívnych vĺn horúčav.
Mení sa však aj režim zrážok, vplyvom zvyšujúcej sa teploty rastie výpar, zvyšuje sa riziko sucha, pričom vody v krajine ubúda. Vplyvom zvyšujúcej sa globálnej teploty sú atmosférické deje viac dynamické, vyskytujú sa intenzívnejšie búrky, sprevádzané silným vetrom a prívalovými dažďami. Otepľovanie sa ustavične zrýchľuje – podľa správy Svetovej meteorologickej organizácie posledné štyri roky (2015, 2016, 2017 a 2018) boli najteplejšie v histórii meteorologických pozorovaní.
V budúcnosti pri zmene klímy budú zohrávať kľúčovú úlohu oceány. Upozorňuje na to aj nedávno vydaná špeciálna správa IPCC o stave oceánov a kryosféry. Správa okrem iného konštatuje, že rozpúšťaním CO2 vo vode vzniká kyselina uhličitá, ktorej rastúca koncentrácia ovplyvňuje pH morskej vody, pričom ide o najrýchlejšiu zmenu pH morskej vody za posledných 300 miliónov rokov.
Pokiaľ súčasné tempo rastu koncentrácie CO2 bude pokračovať alebo sa zrýchľovať, kyslosť oceánov môže zhoršiť podmienky života pre morský fytoplanktón, ktorý okrem iného produkuje aj kyslík. Potvrdzujú to aj viaceré aktuálne štúdie biológov, ktorí počítali pomocou matematických modelov, aký vplyv na oceány bude mať zvýšenie priemernej teploty o viac ako 6 °C.
Oceány produkujú vďaka fytoplanktónu až 70 % atmosférického kyslíka. V prípade, že sa zmení chemické zloženie morskej vody a zároveň sa jej teplota zvýši, produkcia kyslíka oceánmi môže skolabovať. V dôsledku toho môže prísť k vyhynutiu väčšej časti živých organizmov a rastlín na Zemi, ktoré sú od kyslíka závislé. Zvýšenie globálnej teploty o 6 °C je možné už v horizonte najbližších sto rokov.
Hoci široká verejnosť si čoraz naliehavejšie uvedomuje potrebu riešenia klimatickej krízy, čoho výsledkom sú aj rôzne občianske aktivity a problém sa čoraz viac dostáva do pozornosti politikov a médií, existuje aj značne veľký odpor najmä zo strany politických kruhov, ktoré sú naviazané na fosílny kapitál.
Jeho súčasťou sú aj spochybňovanie vedeckého výskumu, diskreditácia environmentálnych aktivistov a šírenie rôznych konšpiračných teórií. Značnú prekážku však predstavuje aj neochota väčšej časti populácie zmeniť spotrebiteľské správanie a celkový životný štýl, ktorý je orientovaný na konzumný spôsob života. Aj preto je riešenie klimatickej krízy v súčasnosti ťažko realizovateľné.
