Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca hmiel“) VIII. roku republiky. Bola „brumairová hmla“ skutočne tým, čo symbolicky zahalilo ústavný systém prvej Francúzskej republiky štandardou mladého a energického generála Bonaparta? V priebehu dvoch dní mohol všetko stratiť a byť postavený mimo zákona. Republika bola ale v kríze, čakalo sa na hrdinu.
Marianne, alegória republiky, stelesnenie slobody a republikánskych hodnôt, ktorá doposiaľ stála na piedestále ústavného režimu a práva založeného na zásadách roku 1789, sa stále viac ocitala v tieni Napoleona Bonaparta, ktorý vynikal na bojiskách v službách tejto republiky a čoraz viac si získaval náklonnosť francúzskej verejnosti.
Ako avizoval, prišiel, aby ju zachránil – k tomuto imidžu prispela jeho legenda, ktorú inicioval on sám už v priebehu svojho prvého talianskeho ťaženia, ale i systematická agitácia, ktorú organizovali jeho stúpenci.
I keď Bonapartov štátny prevrat vošiel do dejín ako „revolúcia 18. brumaira“, toto označenie nie je úplne presné. V sobotu 18. brumaira celá akcia síce začala, rozhodujúce udalosti sa však odohrali až nasledujúci deň, 19. brumaira.
Za prevratom stáli pôvodne dvaja vládni direktori, ktorí požadovali revíziu ústavy: Emmanuel-Joseph Sieyès a Roger Ducos. Mladému generálovi nahrávalo, že medzi jeho stúpencov patrili aj vplyvní podnikatelia a bankári, armádni dôstojníci, ale i vysokí štátni úradníci, ako napríklad minister spravodlivosti Jean-Jacques-Régis de Cambacérès, minister všeobecnej polície Joseph Fouché a bývalý minister zahraničných vecí Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord.
Odhadli Bonapartov potenciál a priklonili sa na jeho stranu v nádeji, že si uchovajú svoj doterajší vplyv a v novej administratíve získajú vysoké štátne posty.
Bonaparte mal veľa sympatizantov aj v oboch komorách zákonodarného zboru – v Rade starších a Rade päťsto. Na druhej strane mal aj príliš mnoho odporcov, ktorí jeho zámery vytušili a odmietali sa zmieriť so smerovaním Francúzska pod jeho vedením.
Týkalo sa hlavne o neojakobínov, ktorí mali početné zastúpenie predovšetkým v Rade päťsto a boli odhodlaní postaviť sa proti komukoľvek, kto by ohrozil existenciu republikánskeho zriadenia vo Francúzsku.
Tí, ktorí neboli zasvätení a nemali dostatok informácií, strategicky vyčkávali na ďalší vývoj, ktorý mal ukázať, na ktorú stranu sa priklonia. Lucien Bonaparte, Napoleonov brat, bol v príhodnom okamihu 23. októbra 1799 zvolený za predsedu Rady päťsto, ktorej členom sa stal už 12. apríla 1798, a to bez ohľadu na stanovenú vekovú hranicu, ktorú ešte nedosiahol.
Napoleon ako prvý konzul.
Zdroj: wikipedia
18. brumaire
Karty boli rozdané a úlohy medzi účastníkov prevratu definitívne rozdelené až večer pred 18. brumairom. Akcia bola natoľko nebezpečná, že všetci aktéri museli konať mimoriadne obozretne, každý krok dokonale maskovať a postupovať koordinovane.
Prvým cieľom bolo vyvolať zdanie, že republika je v ohrození, aby obe zákonodarné komory povolali vojsko na obranu vlasti pod vedením generála Bonaparta.
Vojsko a vysokí dôstojníci sa začali združovať v blízkosti jeho parížskeho domu na Rue de la Victoire už 18. brumaira v skorých ranných hodinách.
V rovnakom čase bola narýchlo zvolaná Rada starších, v ktorej boli nasadení agenti sprisahania. Títo na pôde hornej komory zákonodarného zboru rozvírili hmlisté informácie o bande zločincov, ktorí údajne usilujú o zničenie republiky.
V nadväznosti na to bol predložený návrh, aby bol bezodkladne odhlasovaný dekrét ustanovujúci presídlenie zasadania oboch rád na bezpečnejšie miesto do Saint-Cloud. Tento postup bol legálny.
V mestečku vzdialenom len pár kilometrov západne od Paríža boli pre ďalšie rokovania k dispozícii priestranné sály bývalého kráľovského paláca. V živej pamäti totiž stále pretrvávali davové vystúpenia a masové nepokoje v Paríži z obdobia revolúcie, ktoré ovplyvňovali celospoločenské dianie a vstupovali do politického boja, ktorý sa často obracal proti svojim aktérom.
Nelegálne však bolo – keďže to bolo len v kompetencii vládneho direktória – poverenie generála Bonaparta výkonom tohto nariadenia a zároveň jeho menovanie za vrchného veliteľa ozbrojených síl v hlavnom meste a jeho okolí. Poslanci Rady starších dekrét odhlasovali a odoslali s príslušným poverením Bonapartovi.
Situácia sa vyvíjala, ako si sám prial. Fikcia zákonného postupu mala zostať zachovaná od začiatku až do úspešného konca, aby si celá akcia uchovala fasádu legitimity.
Bonaparte predstúpil pred vojenské jednotky, ktoré boli postavené pod jeho velenie, a oboznámil ich s úlohou, ktorá im bola zverená – dohľadom na bezpečný presun a ochranu oboch komôr zákonodarného zboru.
Následne dorazil do parížskeho paláca Tuileries, kde zasadala Rada starších, a nechal ho obkľúčiť svojimi vojakmi. Predstúpil pred poslancov a uistil ich, že zaistí zachovanie republiky založenej na slobode, rovnosti a posvätných zásadách ľudového zastúpenia.
Generál Bonaparte pred Radou päťsto počas prevratu 19. brumaira.
Zdroj: wikipedia
Preč s direktóriom
Kocky boli hodené, rovnako ako bolo rozhodnuté o osude najvyššej výkonnej moci republiky – päťčlennom vládnom direktóriu. Okrem revizionistov Sieyèsa a Ducosa, ktorí boli zapojení do prípravy sprisahania a stáli na Bonapartovej strane, zostávali ďalší traja vládni direktori, s ktorými bolo potrebné sa vysporiadať.
Nerozhodní Gohier a Moulins, ktorí nesúhlasili s prijatými opatreniami, boli postavení pod vojenský dozor, ale vývoju udalostí sa nakoniec podvolili.
Posledný, ešte donedávna najvplyvnejší Jean-Paul Barras, pre mnohých hlavný vinník vnútropolitickej krízy, stelesnenie korupcie a morálneho úpadku v najvyšších politických kruhoch, pochopil, že na odpor je už neskoro.
Práve jemu a celej jeho garnitúre Bonaparte adresoval ostrú kritiku: „Čo ste urobili s tým Francúzskom, ktoré som vám nechal také oslnivé? Nechal som vám mier, nachádzam vojnu! Nechal som vám víťazstvá, nachádzam porážky! Nechal som vám talianske milióny, všade nachádzam zlodejské zákony a biedu! Čo ste urobili zo stotisíc Francúzov, ktorých som poznal a ktorí boli mojimi slávnymi druhmi? Sú mŕtvi!“
Kedysi mocný a obávaný Barras, ktorého navštívil Talleyrand s Bonapartovým odporúčaním, aby okamžite ohlásil svoju demisiu, poslúchol a definitívne sa stiahol z politickej scény. Činnosť výkonného direktória bola ochromená.
Po tom, čo sa Emmanuel Joseph Sieyès stal po prevrate dočasným konzulom, pomáhal koncipovať aj novú francúzsku ústavu (portrét J.-L. Davida). Zdroj: wikipedia
19. brumaire
Rozhodujúcou pre ďalší vývoj udalostí a politické smerovanie krajiny, ale zároveň najkomplikovanejšou fázou Bonapartovho štátneho prevratu, bolo rozpustenie oboch komôr zákonodarného zboru, ku ktorému sa malo dospieť 19. brumaira v Saint-Cloud.
Aby mohol byť tento akt legitímny, bolo potrebné presvedčiť obe rady, aby sami uznali nevhodnosť svojej existencie, odhlasovali svoje rozpustenie a odovzdali tak štátnu moc novokonštituovanému orgánu, v ktorom mal mať – ako ukázal ďalší vývoj – rozhodujúce postavenie práve Bonaparte.
Celá akcia sa mala realizovať pokojným a zákonným spôsobom. Len v krajnom prípade, ak by bol ohrozený život hlavných aktérov komplotu, malo zasiahnuť vojsko.
I keď bolo vládne direktórium už nefunkčné a Rada starších sa javila ako poslušný nástroj, ktorý nakoniec sám rozhodne o svojom rozpustení, najväčšou prekážkou sa zdala byť Rada päťsto, ktorá mala početnejšie ľudové zastúpenie a zasadala v nej silná opozícia tvorená ľavicovými neojakobínsky orientovanými poslancami, oddanými republikánskym princípom a odhodlanými chopiť sa zbrane za republiku.
Práve oni videli v náhlom presunutí zasadania Rady mimo Paríža ohrozenie ústavnosti. V obkľúčení Bonapartových vojakov, ktorí ich mali „chrániť“, odhalili jeho skutočné zámery. Rozhnevaní kričali a nazývali ho zločincom, despotom a zbojníkom.
Generál Bonaparte pricestoval do Saint-Cloud v otvorenom kočiari, sprevádzaný svojimi prívržencami a vojenským sprievodom, aby následne vykonal vojenskú prehliadku.
Diktátora mimo zákon
O jednej hodine popoludní začalo v oddelených priestoroch paláca Saint-Cloud zasadanie oboch rád. Situácia sa vyvíjala nepriaznivo – rozpačitá Rada starších, ktorá rokovala v Apollónovej galérii, sa zdráhala pristúpiť na chystané porušenie zákona a odsúhlasiť dekrét, ktorý by v krízovej situácii poveroval generála Bonaparta a jeho spolupracovníkov vypracovaním novej ústavy.
Atmosféra v Rade päťsto, ktorá zasadala v oranžérii, bola ešte radikálnejšia. Síce jej predsedal Napoleonov brat Lucien Bonaparte, ktorý sa snažil upokojiť situáciu, rozhnevaní poslanci sa vzájomne prekrikovali a so zdvihnutými päsťami označovali generála Bonaparta za diktátora.
Situácia sa vyhrotila v momente, keď generál vstúpil do rokovacej siene a pokúsil sa predstúpiť pred poslancov. Niektorí sa na neho vrhli a fyzicky ho napadli.
Granátnici vyniesli svojho generála zo siene a poslanci, ktorí sa vrátili na svoje miesta, zúrivými pokrikmi vyzývali, aby bol okamžite postavený mimo zákona.
Generál Bonaparte musel konať rýchlo a rozhodol sa rozohnať Radu päťsto pomocou zbraní. Nápomocný bol brat Lucien, ktorý sa zo svojej pozície predsedu Rady päťsto a pod zámienkou, že život generála a republika sú v ohrození, obrátil na zoradené vojenské jednotky, pripravené k zásahu.
Predstúpil pred vojakov a vyzval ich, aby oslobodili zhromaždených poslancov v Rade päťsto od zhluku zbesnených, ktorí ich ohrozujú. Zástup granátnikov za rachotu bubnov a pod velením Joachima Murata, budúceho Napoleonovho švagra, vbehol poklusom do paláca s puškami a bajonetmi pripravenými k útoku.
Vnikli do snemovne, rozbiehali sa rôznymi smermi a do piatich minút rozohnali poslancov, ktorí sa v zmätku rozutekali, niektorí dverami, iní oknami.
Prevrat však bolo potrebné legitimizovať. Bol to snáď Lucien Bonaparte, kto poradil svojmu bratovi, aby prikázal svojim vojakom pochytať rozpŕchnutých poslancov, priviesť ich späť do paláca a nechať ich odhlasovať v zastúpení Rady päťsto dekrét o konzuláte a rozpustenie rady.
Tí, ktorých sa podarilo pochytať, boli skutočne privezení a vystrašení splnili všetko, čo sa od nich žiadalo, až potom boli prepustení. Bolo prijaté uznesenie, že Rada starších i Rada päťsto zároveň vyberú zo svojich radov dvadsaťpäť členov, ktorí vytvoria dve zákonodarné komisie a tie navrhnú novú ústavu.
Následne bol odhlasovaný dekrét, ktorým sa odovzdávala moc nad republikou trom dočasným konzulom. V ustanovujúcom dokumente boli ako konzuli menovite uvedení Sieyès, Roger-Ducos a Bonaparte.
Také bolo prianie Bonaparta, ešte nenastal čas, aby sa formálne stal jediným vládcom. Vedel však, že ten čoskoro príde, keď sa rozbúrené nálady upokoja a politické okolnosti k tomu dospejú.
O druhej hodine nadránom zložili traja konzuli prísahu vernosti republike. Tá sa však od tohto momentu začala postupne vzďaľovať od princípov, na ktorých bola založená.
Bolo len otázkou času, kedy sa prvý konzul Bonaparte zbaví oboch spoločníkov, ktorých usmerní len do pozície svojich poradcov.
Stredná vrstva, ktorú vyniesla k moci revolúcia, priviedla republiku takmer k záhube. Keď to pochopila, zľakla sa a stratila vieru vo svoje vlastné politické schopnosti.
Veľká časť z nej bola ochotná akceptovať preskupenie politickej moci a jej zverenie do rúk samovládcu, ktorý deklaroval zaistenie pevnej a stabilnej vlády, zároveň bol ochotný garantovať jej zisky a pozície nadobudnuté z čias revolúcie.
Minister všeobecnej polície Fouché monitoroval prostredníctvom siete svojich agentov a špehov dianie v Saint-Cloud i v Paríži. Po presídlení oboch komôr zákonodarného zboru nechal uzavrieť parížske mestské brány, aby „chránil“ obyvateľov v hlavnom meste.
Bol zároveň jedným z tých, kto pripravoval verejnú mienku pre akceptovanie a všeobecný súhlas so štátnym prevratom. Ešte vo večerných hodinách 19. brumaira informoval verejnosť v Paríži, že v Rade päťsto došlo k neúspešnému pokusu o zavraždenie generála Bonaparta.
Nasledujúci deň nechal uverejniť v parížskych novinách svoj prejav adresovaný obyvateľom hlavného mesta, ktorým de facto odôvodnil štátny prevrat ako akt nevyhnutný pre záchranu slobody a republiky.
Viac o cisárovi Napoleonovi v Historickej revue 06/2011
Za všetkým je prvý konzul
Nová ústava, prijatá 13. decembra 1799, podľa revolučného kalendára 22. frimaira VIII. roku republiky, legitimizovala štátny prevrat a formálne zriadila konzulát. Bola predovšetkým Bonapartovým výtvorom, i keď do nej bola zapracovaná časť Sieyèsových pôvodných návrhov.
Neobsahovala žiadnu pripomienku revolučných princípov ani vyhlásenie práv a nedefinovala postupy, ako ju doplniť. Občianske práva, ktoré ústava garantovala, sa redukovali na základné; ukotvená v nej bola osobná sloboda, obmedzené volebné právo a petičné právo.
Potvrdzovala i všeobecnú neporušiteľnosť súkromného vlastníctva s výnimkou emigrantov, ktorí boli stále evidovaní na zozname proskribovaných osôb.
Výkonná moc sa nesústredila v rukách troch konzulov, ale len prvého z nich – Napoleona Bonaparta, ktorý promulgoval zákony, menoval ministrov, veľvyslancov, vysokých vojenských dôstojníkov, členov miestnych samospráv a niektorých sudcov.
Prostredníctvom ministrov riadil vnútornú a zahraničnú politiku, bol vrchným veliteľom armády a disponoval právom zákonodarnej iniciatívy. Druhý a tretí konzul mali len poradný hlas, svojím podpisom potvrdzovali platnosť prijatých zákonov a mohli zaznamenávať svoje názory; výsledné rozhodnutie však záležalo na prvom konzulovi.
Zákonodarná moc bola rozdelená medzi štyri inštitúcie. Štátna rada, ktorej prvý konzul predsedal, zostavovala návrhy zákonov, Senát dohliadal na ich ústavnosť, Tribunát, ktorý o nich diskutoval, ale nemohol ich schvaľovať, a Zákonodarný zbor, ktorý ich schvaľoval bez toho, aby o nich mohol diskutovať.
Zákonodarná moc bola zároveň závislá na prvom konzulovi – menoval štátnych radcov i väčšinu senátorov. Členov Tribunátu a Zákonodarného zboru vyberal Senátom zo zoznamu kandidátov zvolených na základe všeobecného hlasovacieho práva.
Hlasovacie právo bolo síce formálne priznané všetkým dospelým mužom, ale len na najnižšom stupni nepriamych volieb. Uplatňovanie hierarchie moci a výkonnej moci obzvlášť bolo odteraz oveľa zreteľnejšie.
Výkonná moc sa mohla podieľať na tvorbe zákonodarného orgánu a fakticky s ním manipulovať. Ústava z roku VIII bola 15. decembra 1799 odsúhlasená v ľudovom plebiscite.
Prvý konzul Bonaparte uzavrel túto etapu v dejinách Francúzska vyhlásením: „Občania, revolúcia je založená na zásadách, ktorými začala. Je ukončená.“
Viac o francúzskej revolúcii v Historickej revue 07/2019
Od zlomu ku kontinuite
Bonapartov režim vo Francúzsku, ktorý odštartoval brumairový štátny prevrat, dodnes priťahuje pozornosť mnohých historikov a politológov, ktorí sa pokúšajú definovať jeho formu a vysvetliť jeho skutočný význam.
Forma vlády, ktorú uplatňoval, sa vymyká z tradičnej klasifikácie politickej praxe a politologickej terminológie. Zjednodušujúce označenie Bonapartovho režimu za vojenskú diktatúru v prospech buržoázie, realizovanú za účelom dobyvateľského imperializmu, ktorým často argumentovala marxistická historiografia, v súčasnej dobe už neobstojí.
Francúzsky historik François Furet bol presvedčený, že to bol práve rozum a zvrchovanosť ľudu, čo priviedlo Napoleona Bonaparta k moci; nazval ho preto „kráľom Francúzskej revolúcie“.
Ak v roku 1789 zrodili Francúzi pod menom monarchie republiku, tak o desať rokov neskôr ustanovili pod menom republiky monarchiu. Bonapartovým prevratom boli postupne položené základy moci, ktorá už nebola pod kontrolou ľudu, i keď sa k ľudu naďalej hlásila, čo podľa Fureta možno označiť za priliehavú definíciu pre osvietenskú despociu.
„Všetko sa robilo pre ľud a v mene ľudu, nič sa však nerobilo jeho prostredníctvom a pod jeho neuváženým diktátom.“ Ľud bol čas od času vyzvaný k tomu, aby svojím hromadným súhlasom ratifikoval iniciatívu prichádzajúcu z mocenského centra.
Hlavným pilierom vládnej moci, garantom územných ziskov z revolúcie a stabilizátorom politickej situácie v štáte mal byť odteraz víťazný mier. Ten bol zároveň pre Napoleonov režim rozhodujúcim nástrojom pre formovanie verejnej mienky.
A tak Bonapartova moc vo Francúzsku bola založená na unavenom súhlase s porobou, vyslovenom výmenou za znovu nastolený poriadok po desaťročí nepokojov a politických obratov, destabilizujúcich politické, ekonomické a sociálne pomery v krajine.
Podľa americkej historičky Lynn Huntovej neznamenal Bonapartov puč z roku 1799 pre Francúzsko žiadny dramatický zlom. Pre režim direktória to nebol prvý puč a jeho úspech ilustroval zlyhanie demokratického republikánstva v krátkodobej perspektíve.
Bonapartov režim smeroval ku klasickému autoritárskemu systému, ktorý nebol nijako chimérický. Snažil sa tváriť konzervatívne i liberálne, obranne i útočne, republikánsky i monarchicky.
Predstavoval zmes starého s novým jednoducho preto, aby získal na svoju stranu verejnú mienku a zaistil si náklonnosť čo najširších vrstiev spoločnosti. Jeho cieľom bolo národné uzmierenie, ktoré bolo predpokladom pre národnú veľkosť, slávu a jednotu.
Podľa Huntovej bolo možné Bonapartov nástup k moci dokonca očakávať. Direktórium predvádzalo od roku 1796 „politiku hojdačky“, charakterizovanú nestabilitou a čistkami v zákonodarných zboroch.
Ako vážnosť reprezentatívnej vlády klesala, prestíž generálov narastala, takže javisko pre Bonapartovu účasť na brumairovom štátnom prevrate bola pripravená.
Pre britského historika Geoffreyho Ellisa bol hlavným hrdinom brumairového štátneho prevratu Lucien Bonaparte. Jeho nasadenie, obozretnosť a odvaha, ktorú prejavil v najkritickejších chvíľach, sa miestami vyrovnávala sile zbraní, ktorú už v zárodku ohrozenia celej akcie plánoval použiť jeho brat v hodnosti generála.
Vo finále to bol však Napoleon, kto vyťažil z brumairu najviac. Nebol to ani politicky obratnejší Sieyès, ktorý sám seba považoval za dušu novej nastupujúcej moci, pričom v Bonapartovi videl len svoj meč.
Áno, Bonaparte mal v rukách ozbrojenú moc, armádu. Síce sa účastníci sprisahania usilovali uskutočniť štátny prevrat ústavnými formami, ako však ukázal ďalší priebeh udalostí, úspech zamýšľaného aktu mohol byť zabezpečený len s pomocou vojska.
V momente, keď bolo jasné, že legálny postup nebude možný, zákrok Bonapartových granátnikov vyriešil v priebehu pár minút, čo sa nepodarilo dosiahnuť za hodiny zdĺhavých prejavov a neistých dohôd.
Parlamentný prevrat musel byť zavŕšený prevratom vojenským, ale i následne sa dbalo na to, aby bol – i keď provizórne – legitimizovaný. Armáda sa však od tejto chvíle stala jedným z hlavných pilierov Bonapartovej moci vo Francúzsku.
A tak žiadny z Bonapartových sokov v politike nemohol po prevrate reálne uspieť; o Sieyèsovej porážke bolo rozhodnuté už 19. brumaira.
Bonapartov brumaire v medzičase
Podstatu sociálnej premeny francúzskej spoločnosti pred brumairovým štátnym prevratom a po ňom charakterizoval vo svojom memoárovom spise Pamäte zo záhrobia jeden z pozorných súčasníkov François-René de Chateaubriand.
Revolúcia sa podľa neho delila na tri časti, ktoré nemali spolu nič spoločné – na republiku, cisárstvo a reštauráciu. „Tri rôzne svety, všetky celkom uzavreté, akoby rozdeľovali veky.
Každý z tých svetov mal jednu stanovenú zásadu: zásadou republiky bola rovnosť, zásadou cisárstva bola sila, zásadou reštaurácie bola sloboda. Republikánska doba je najoriginálnejšia a najhlbšie sa vryla do pamäte, pretože bola historicky jedinečná.
Nikdy sme neuzreli a neuzrieme prirodzený poriadok, ktorý by povstal z mravného neporiadku, jednotu pochádzajúcu z vlády davu, popravisko, ktoré by nahrádzalo zákon a privádzalo k poslušnosti v mene ľudskosti.
V roku 1801 som bol prítomný druhej spoločenskej premeny. (...) Znovu sa začal rodiť usporiadaný svet. Ľudia opúšťali kaviarne a ulice a vracali sa domov, zlepovali zostatky rodín, usporadúvali dedičstvo alebo sceľovali jeho časti, ako keď sa po bitke bubnuje k nástupu a počítajú sa straty.
Kostoly, ktoré zostali celé, sa teraz opäť otvárali. (...) Bolo možné rozoznať staré republikánske generácie, ktoré ustupovali do pozadia, od generácií cisárskych, ktoré sa predierali dopredu.
Rekviziční generáli, chudí, drsného výrazu, prísneho vzhľadu, ktorí si zo všetkých ťažení priniesli len zranenie a zodrané šaty, stretávali dôstojníkov žiariacich zlatom z konzulskej armády. (...)
Zbohatnutí revolucionári sa začali sťahovať do veľkých palácov, ktoré si kúpili v štvrti Saint-Germain [v Paríži]. Jakobíni sa stávali barónmi a grófmi, hovorili už len o hrôzach z roku 1793, o nutnosti potrestať proletárov a potlačiť vyčíňania spodiny.
Bonaparte uvádzal Brutov a Scaevolov do svojej polície, chystal sa ich vyznamenať stužkami, pošpiniť tituly, donútiť ich, aby zradili svoje názory a zneuctili svoje zločiny.
Medzi tým všetkým vyrastala silná generácia, splodená v krvi, a zdvíhala sa, aby nabudúce prelievala len krv cudzincov. Deň za dňom sa dovršovala metamorfóza republikánov na cisárových prívržencov a tyrania všetkých na despociu jedného.“
Ako upozornil britský historik Christopher Dawson, po brumairovom štátnom prevrate bol sám Napoleon najväčším nástrojom revolúcie. Zrušil síce demokratické inštitúcie, ktoré boli revolučným dielom.
Zachoval však základné črty nového poriadku – občiansku rovnosť, zrušenie spoločenských výsad, intelektuálnu a náboženskú slobodu, podporu vedy, kultúry a vzdelávania – a postavil ich na praktickú základňu.
Ako sa sám vyslovil: „Romantika revolúcie skončila; musíme teraz začať písať jej dejiny. Musíme mať zrak len pre to, čo je pri aplikácii zásad skutočné a praktické a nie pre veci špekulatívne a hypotetické.“
Napoleon sa skutočne stal veľkým organizátorom výdobytkov revolúcie. Jeho prostredníctvom sa Francúzsko stalo prvým moderným národným štátom s prvým racionalizovaným občianskym a trestným zákonníkom a s prvým systémom jednotného štátneho školstva.
Zároveň jeho prostredníctvom sa opäť tento štát stal nástrojom modernizácie celoeurópskeho politického a spoločenského poriadku. Nielenže obnovil národnú slávu Francúzska z doby Ľudovíta XIV., ale jeho dielo predstavovalo novú úpravu politickej tradície európskeho štátu pre potreby novej kultúry. V dejinách revolúcie to však bola už iná kapitola...
