„Revolucionár je človek zasvätený smrti. Nemá osobné záujmy, záležitosti, city, záľuby, vlastníctvo ani meno. To všetko z neho vytláča jeden spoločný záujem, jedna myšlienka, jediná vášeň – revolúcia.“
Sergej Nečajev – Katechizmus revolucionára
Mohlo by sa zdať, že boľševická strana bola len súčasťou širšieho okruhu socialistov, ktorí sa spolu usilovali o to isté – o socialistickú revolúciu. Pravdou ale je, že svojou odhodlanosťou a radikálnosťou bola omnoho ďalej než všetci ostatní. Namiesto čakania, kým sa „koleso dejín“ otočí tým správnym smerom, sa boľševici rozhodli dejinám „dopomôcť“.
Skutočným ideológom tohto malého hnutia nebol ani tak Karl Marx, ale samotný Vladimír Iľjič Uľjanov – Lenin, osobnosť, ktorá sa odrážala v charaktere boľševickej strany a utvárala podobu celej nasledujúcej doby.
Vladimír Iľjič Uľjanov-Lenin sa radikalizoval už po roku 1887 (ako 17-ročný), keď jeho starší brat Alexander, revolucionár a člen teroristickej organizácie Narodnaja Volja, bol popravený za účasť na organizovaní atentátu na cára Alexandra III. Zdroj: wikipedia.org
Nebezpečný plešatý mužik
Leninova nízka postava s predčasnou plešinou a riedkou bradou je zaručene dobre známa. So svojím úsečným spôsobom prejavu, často sprevádzaným sarkazmom a nekompromisným jednaním, nevzbudzoval dobrý prvý dojem. Súčasníci však popisujú i osobu, ktorá akoby žiarila vnútornou iskrou a „fyzickou silou ducha“.
Druhý dojem tak prezrádzal mimoriadne cieľavedomého človeka, ktorý ľudí zvykol rozdeľovať na svojich prívržencov a na svojich nepriateľov. Mnohí životopisci i tí, ktorí sa s Leninom stretli osobne, dokladajú jeho jednorozmerné, prakticky fanatické nazeranie na život. Týmto rozmerom bola revolúcia.
Leninova teória sa zakladala na predpoklade, že ak robotník zostane ponechaný sám sebe, nebude pripravovať smrť kapitalizmu, ale zmieri sa s ním. Teda, ak proletariát nepovedie strana, zložená z profesionálnych revolucionárov, tak sami robotníci zradia svoje najvlastnejšie záujmy a zmieria sa s kapitalizmom. Musí ich preto viesť schopná, profesionálna a odhodlaná menšina ľudí, pre ktorých je revolúcia ich remeslom.
Povedané slovami samotného Lenina: „Ešte žiadna spoločenská trieda v dejinách nezískala sama vedenie, pokiaľ nemala svojich vlastných politických vodcov schopných organizovať hnutie a viesť ho. Je nevyhnutné pripraviť muža, ktorý obetuje revolúcii nielen voľné večery, ale celý svoj život.“
Boľševik - obraz z roku 1920 od ruského maliara a tvorcu revolučných plagátov Borisa Kustodjeva. Zdroj: wikipedia.org
Boľševizmus - dedič terorizmu
Leninovými ideologickými učiteľmi okrem Marxa, Engelsa a Plechanova (hlavného teoretika marxizmu v Rusku) boli predovšetkým N. Černyševskij a francúzsky jakobinizmus, ako aj jeho ruské odrody. S tým súvisí i historikmi často zdôrazňovaná odchýlka od pôvodného marxistického programu. Tá sa prejavila prakticky v celoživotnej snahe o vypreparovanie takej strany, ktorá bude schopná vykonať radikálny revolučný čin.
Lenin vo svojom spise z roku 1902 Čo robiť? dopracoval po svojich predchodcoch (Sergejovi Nečajevovi – prvom ruskom teroristovi a Petrovi Tkačevovi) doktrínu o striktne organizovanej straníckej bunke profesionálnych revolucionárov. Následne ju aj uvádzal do praxe v sporoch s menševikmi o charakter Sociálno-demokratickej robotníckej strany Ruska, v ktorej bol jedným z čelných predstaviteľov. Práve nezhody o podobe členskej základne doviedli ruskú sociálnu demokraciu k známemu rozkolu na zasadnutí v Londýne v roku 1903.
Lenin bol predovšetkým revolučným praktikom a technikom moci. Pripadla mu zvláštna úloha prispôsobiť marxistický program ruským podmienkam, keďže tie sa ani zďaleka nezhodovali so situáciou v priemyselnej západnej Európe.
Významný ruský filozof a neskorší ruský emigrant Nikolaj Berďajev, ktorého nechal deportovať práve Lenin, v súvislosti s výsledkami Uľjanovovej práce hovoril osobitne o ruskom marxizme a o ruskom komunizme, pričom mal na mysli celkom nezávislý produkt domáceho myšlienkového prostredia. Mnohí vtedajší oponenti boľševizmu mu dokonca vytýkali jeho silnú spätosť s národníctvom 70. a 80. rokov a terorizmom, ktorý toto hnutie sprevádzal .
Ústredná polemika sa viedla okolo otázky podnecovania či nepodnecovania násilia. Boľševický aktivizmus stál v ostrom protiklade voči evolucionizmu veľkej väčšiny domácich i západných marxistov. Lenin spochybnil nezvratnosť vývojového dialekticko-materialistického procesu neustálym poukazovaním na potrebnosť priamej revolučnej akcie.
Vedenie boja za záujmy proletariátu preto podľa neho padá na plecia boľševickej elity niekoľkých činorodých mužov, ktorí sú vzájomne previazaní organizačnými štruktúrami malej ozbrojenej sekty. Tá si nárokovala voči svojim členom rovnakú etiku, akú prezentoval Nečajev v Katechizme revolucionára, základnom dokumente ruského terorizmu.
Aby Lenin mohol uskutočniť svoju teóriu, znova sa chcel vrátiť k praktikám, ktoré užívala niekdajšia teroristická organizácia Narodnaja volja, teda hnutie malo pracovať viac-menej ilegálne, centralizovane a v žiadnom prípade sa nemalo štítiť užívania násilia a teroru.
4. júl 1917, Nevský prospekt v Petrohrade. Dav zradikalizovaných demonštrantov rozohnala streľba vojakov, lojálnych voči Dočasnej vláde. Zdroj: wikipedia.org
Tajný plán nemeckého generálneho štábu
Do apríla 1917 sa o boľševikoch v Rusku veľa nevedelo. Podľa jednej štatistiky ich koncom roka 1916 bolo v Petrohrade 1 500 – 2 000, v Moskve len okolo 500. Boli však dobre pripravení, disciplinovaní a ich malá početnosť prinášala výhody – nesprávali sa ako politické, ale skôr ako aktivistické či priam teroristické zoskupenie.
O Februárovej revolúcii sa Lenin dozvedel z novín. V tých dňoch ešte stále žil vo švajčiarskom exile. Svoju príležitosť ihneď vycítil, ale návrat do Ruska sa zdal byť nemožný. V rovnakom čase cisár Wilhelm II. a nemecký generálny štáb prišli na myšlienku, ako vyhrať vojnu na východnom fronte.
Už minimálne od roku 1916 sa na kritických miestach Dohody snažili docieliť vnútorný rozvrat v zázemí nepriateľa podporou radikálov, t. j. prostredníctvom sociálno-revolučných alebo národnooslobodzovacích hnutí. Rusko nebolo výnimkou. Práve naopak. Na tento účel si vyhliadli práve Lenina.
Hlavným zástancom tzv. Leninovej karty pred nemeckým vrchným vojenským štábom bol Alexander Lazarevič Helphand, zvaný Parvus. V roku 1917 žil v neutrálnom Dánsku, kde pod fasádou vedenia dovoznej spoločnosti vykonával špionážnu činnosť.
Parvus ako politický stratég veľmi dobre poznal situáciu v Rusku. Uistil nemeckého vyslanca v Dánsku, že Lenin je tým pravým radikálom, ktorý by mohol vyvolať chaos a novú revolúciu, potrebnú na konečný kolaps východného protivníka. Jeho odporúčania napokon boli vypočuté.
Treba poznamenať, že počas 1. svetovej vojny podobné stratégie boli bežnou súčasťou tajných politík a špionážnou praxou všetkých bojujúcich strán. Ako obdobný príklad môžeme spomenúť írske Veľkonočné povstanie v Dubline na jar 1916 (viac v HR 7/2016), kde úlohu nemeckej spojky vykonával bývalý člen britského ministerstva zahraničných vecí sir Roger Casement. Tento nemecký pokus však nebol natoľko úspešný.
Dňa 9. apríla 1917 opustilo 32 ruských emigrantov zürišskú stanicu vo vlaku, ktorý smeroval cez Nemecko a Dánsko, a trajektom sa odviezlo do Švédska. Spolu s Leninom sa viezli i Nadežda Krupská a Grigorij Zinovjev. Ostatní členovia strany a budúci vodcovia revolúcie – Stalin, Kamenev či Trockij – už čakali v cieľovej stanici.
Lenin so svojimi spolucestujúcimi dorazil do Petrohradu 15. apríla. Spolu s ním prišli a naďalej prichádzali obrovské finančné prostriedky na podporu pripravovanej akcie – podľa niektorých odhadov až 50 miliónov ríšskych mariek. Niet preto divu, že už v júli 1917 boľševici mali 41 denníkov, tisícky propagandistických letákov, stovky platených agitátorov a nakoniec i narýchlo vyzbrojené úderné jednotky – tzv. červené gardy.
Pôda a mier – heslá uzurpátorov
Lenin vždy uvažoval ako taktik a vycítil, že podpora vojakov a roľníkov v prvých dňoch tzv. revolúcie bude nevyhnutná. Veľká časť peňazí preto išla práve na agitáciu v radoch frontových vojakov, no ešte viac medzi petrohradskými posádkami. Okamžite si preto osvojil aj program eserov (tzv. revolučných socialistov), ktorí žiadali rozsiahlu pozemkovú reformu a prevod pôdy do vlastníctva tradičnej ruskej roľníckej občiny. Takto si vopred zabezpečoval zhovievavý postoj väčšiny obyvateľstva aspoň v prvých dňoch po prevrate.
Programový profil boľševickej strany (vyjadrený v tzv. Aprílových tézach) bol v tomto čase zásadný. Ako jediná otvorene presadzovala okamžité ukončenie vojny s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom (i za cenu potupnej straty rozsiahlych území). Hoci praktické dôsledky tohto prísľubu boľševici nikdy nevysvetlili, mal obrovský úspech a boľševická propaganda výrazne demoralizovala ruských vojakov na beztak ťažko skúšanom fronte.
Negatívne dôsledky boľševickej demagógie sa prejavili už na prelome júna a júla 1917. Dočasná vláda zorganizovala novú veľkú ofenzívu, ktorá v domácich radoch mala vyvolať súdržný patriotizmus a priniesť prvý úspech demokratického režimu. V hre však bolo príliš veľa kariet. Ofenzíva sa začala koncom júna a po počiatočných úspechoch, keď sa jej takmer podarilo rozbiť rakúsko-uhorské vojenské zbory, narazila na silnú protiofenzívu. Vojaci začali utekať z bojiska a masovo dezertovať.
Neúspech na bojovom poli sa preniesol i do domácej politiky. Boľševici využili nespokojné hlasy a počas ozbrojených demonštrácií niekoľkých vojenských posádok a veľkej časti robotníctva v hlavnom meste sa pokúšali prevziať úlohu vodcov nepokojov a podnietiť útok zradikalizovaného davu na Zimný palác – sídlo Dočasnej vlády.
Demonštrácie pôvodne mali mať charakter protivojnového mierového pochodu. Vďaka Kerenskému (vtedy ešte ministrovi spravodlivosti) na verejnosť prenikli informácie o boľševickom paktovaní s nemeckým vojenským štábom. To znamenalo záchranu mladej demokracie doslova v poslednej chvíli.
Kompromitujúce informácie, ktoré sa zakrátko dostali k pasívnym petrohradským vojenským posádkam, mali na vojakov silný účinok. Okamžite boli pripravení urobiť s boľševikmi krátky proces. Povstalci spolu so sympatizujúcimi robotníkmi a vojakmi sa dali na útek a niektorí boľševickí prívrženci boli pozatýkaní.
Pre Lenina tento nezdar znamenal veľké fiasko. Bol na neho vydaný zatykač, pred ktorým bol nútený na istú dobu ujsť do Fínska. Rovnako i jeho spolupracovníci čelili zatýkaniu. Doteraz pevná organizácia a železná disciplína sa z boľševických radov po prvých úderoch vytratili. Očakávaná „socialistická revolúcia“ praskla ako mydlová bublina. Zatiaľ.
Alexander Kerenskij, najskôr minister spravodlivosti, potom minister vojny a nakoniec premiér tzv. Dočasnej vlády v roku 1917. Tešil sa pomerne veľkej popularite verejnosti, napriek tomu v kľúčových chvíľach nedokázal odvrátiť boľševické nebezpečenstvo. Zdroj: wikipedia.org
Alexander Kerenskij – muž, ktorý zlyhal?
Po neúspechoch letnej ofenzívy z júla 1917 sa vláda rozhodla zmeniť svoje zloženie. Do jej čela sa postavil Alexander Kerenskij. Situácia však naďalej bola nejasná a nový premiér hneď musel riešiť niekoľko problémov – najmä chaos a neprehľadnosť, keď sa moc v krajine sústreďovala naraz do dvoch ústredí – do rúk Dočasnej vlády a vojensko-robotníckeho Sovietu.
Čoraz naliehavejšie bolo počuť aj požiadavky samotnej armády. Zosobnením sily vojenskej generality, ktorej sa Kerenskij najviac obával, bol generál Kornilov. Táto skutočná či vyfabrikovaná hrozba odviedla Kerenského pozornosť od Sovietu a predovšetkým od boľševikov, ktorých prenasledovanie sa predčasne a nepochopiteľne skončilo.
Stupňujúci sa konflikt medzi Dočasnou vládou a generalitou vlastne spočíval v zlyhaní komunikácie, v nedorozumení a vzájomnom obviňovaní. Kerenskij sa v septembri a októbri obával jedine vojenského puču. Tým si však znepriatelil armádu, ktorá mu v kľúčových okamihoch v novembri 1917 tragicky vypovedala službu. Chýbala tak proti nie veľmi početným boľševickým jednotkám. Zdrojmi boľševického úspechu teda boli rozdrobenosť, až komická rozhádanosť a vzájomný spor všetkých ústredných orgánov moci.
Ilegálne zasadanie ústredného výboru boľševikov sa zišlo 27. októbra 1917 a prerokovával sa ďalší postup. Členovia strany sa po nevydarenom júlovom pokuse o prevrat správali ostražitejšie a nerozhodne. Lenin, ktorý sa medzičasom v prestrojení vrátil do Petrohradu, len s veľkou námahou musel prekonávať vystrašenosť svojich spolubojovníkov. Jeho jediným spoľahlivým spolustraníkom sa v tejto chvíli ukázal byť Lev Davidovič Trockij.
Lenin ho považoval za vynikajúceho organizátora. Bol jeho pravou rukou, schopnou vykonávať rozkazy i v kritických podmienkach. Zároveň bol považovaný za zdatného rečníka, kúzelníka slova a manipulátora más. Vodca revolúcie v budúcnosti ešte neraz využil jeho služby. Pritom bol v strane nováčikom, donedávna pohŕdavo pokladaný za sociálneho demokrata. I naďalej ho však ostatní členovia strany vnímali ako cudzinca s priveľmi „buržujnou“ minulosťou.
Vždy prijímal miesto druhého muža, hoci miestami jeho popularita prevyšovala popularitu Lenina. V posledných dňoch pred prevratom zastával jednoznačne aktivistický postoj. Počas Leninovej neprítomnosti (kým sa nachádzal v dočasnom exile vo fínskom Vyborgu) pomohol znova pozbierať demoralizovanú stranu a pripraviť ju na budúci úspech.
Strana však tesne pred prevratom kolísala. Skupina boľševikov okolo Zinovjeva a Kameneva sa postavila proti organizovaniu ďalšej akcie. Nakoniec sa väčšina – Trockij, Stalin, Dzeržinskij, Sverdlov – postavila za Lenina. Ten vypracoval plán prevratu, ktorý bol kombináciou vojenských a nátlakových politických opatrení.
Jednotka Červených gárd v Petrohrade, október 1917. Zdroj: wikipedia.org
Pripraviť sa, pozor, akcia!
Prvým dňom organizovania bol 4. november. Na mestskom zjazde boľševikov sa ozbrojila červená garda, ktorá vznikla z pôvodného vojenského revolučného výboru Milverkom, utvoreného začiatkom októbra petrohradským Sovietom na obranu mesta proti očakávanému útoku Nemcov. Neboli to profesionálne jednotky, ale iba narýchlo vyzbrojený a zradikalizovaný zhluk mužov, zozbieraných z rozličných prostredí hlavného mesta – najmä mestský proletariát.
V Petrohrade a jeho okolí sa v tom čase nachádzalo 240-tisíc vojakov a len 10-tisíc aktívne podporovalo boľševikov. Táto zdanlivá prevaha Dočasnú vládu, ale aj eserov a menševikov upokojovala, a preto očakávali skôr podobné boľševické fiasko ako v júli toho istého roka. Správnym sa však ukázal práve Leninov odhad, podľa ktorého mu postačovali len tieto 4 %, zatiaľ čo vláda nedisponovala prakticky ničím. Zvyšok zaujal tradične pasívny postoj.
Od 5. novembra Milverkom už otvorene agitoval a v petrohradských kasárňach si získaval nových prívržencov. Kerenskij si začínal uvedomovať narastajúcu hrozbu a pokúsil sa aktivizovať niektoré vojenské posádky na obranu vlády, no bezvýsledne. Armáda pristupovala k jeho výzvam s nedôverou a ľahostajnosťou.
Bolo stále zrejmejšie, že vláda nemá na svojej strane dostatočnú vojenskú silu. Pre Lenina to bol jasný signál. Vo svojom poslednom liste, adresovanom ústrednému výboru strany, úzkostlivo naliehal: „Vláda kolíše. Musíme ju rozdrviť za každú cenu! Čakať by znamenalo zomrieť.“
Celá akcia sa „rozbehla“ v noci zo 6. na 7. novembra. Mesto bolo prázdne a červené gardy, ktoré sa podobali skôr na narýchlo pozbierané pouličné gangy, bez väčšieho odporu začali obsadzovať strategické miesta hlavného mesta – stanice, pošty, telefónne a telegrafné ústredne, banky, mosty a nakoniec i budovu vojenského veliteľstva. To všetko bez jediného výstrelu.
Mnohí svedkovia tej noci to opísali ako jednoduchú výmenu stráží. Vojaci jednoducho opúšťali svoje predsunuté stanoviská a na ich miesta prichádzali narýchlo vyzbrojené, hoci aj slabo vycvičené červené gardy. Ráno 7. novembra bol Zimný palác jediná významná budova, ktorá zostala v rukách vlády. Jej predsedovi Kerenskému v prestrojení za srbského dôstojníka sa narýchlo podarilo prekĺznuť a odišiel zháňať pomoc na front. Do Petrohradu sa už nikdy nevrátil.
Výmena stráží
Ďalší sled udalostí pôsobí takmer komicky. Červené gardy sa ani napriek hladkému priebehu nočnej akcie stále neodvážili zaútočiť na Zimný palác. Rozhodný krok urobilo až päťtisíc kronštadtských námorníkov, ktorých si Lenin získal na svoju stranu. O deviatej hodine večer 7. novembra 1917 neskôr toľko oslavovaný krížnik Aurora zahájil paľbu. Keďže sa ale na palube nenachádzala žiadna ostrá munícia, vypálil jedinú slepú strelu a utíchol.
O dve hodiny neskôr paľbu začali aj vojaci z Petropavlovskej pevnosti. Mierili však nepresne a z 30 vypálených striel len dve zasiahli cieľ. I to však stačilo, aby sa obrancovia, odradení skutočnosťou, že posily neprichádzajú, začali rozchádzať.
Keď boľševické sily prestali narážať na odpor, vnikli do budovy otvorenými oknami a rozbehli sa po chodbách, kým nenarazili na junkerov – ozbrojené jednotky kadetov. Tí boli ochotní bojovať do poslednej chvíle, avšak ministerský zbor odmietol akékoľvek krviprelievanie, a tak im nariadil vzdať sa. Nadránom 8. novembra boli členovia vlády – až na Kerenského – pozatýkaní a uväznení v Petropavlovskej pevnosti. Prevrat bol na konci. Obyvatelia mesta si zväčša ani neuvedomili, čo sa stalo.
Táto nočná jazda boľševických bánd sa ale naďalej musela zahaľovať do prestrojenia akcie Sovietu, ktorý mal takto konečne prevziať moc od neschopnej Dočasnej vlády. V skutočnosti spolu s touto akciou prebehla aj „palácová revolúcia“ v samotnom srdci Ispolkomu (výkonný výbor Sovietu). Ten bol síce opätovne zvolaný, no tentoraz v ňom ako organizátori dominovali boľševici.
Na 8. novembra bol zvolaný dlho ohlasovaný II. všeruský zjazd sovietov. Situácia bola krajne neprehľadná. Pod vplyvom posledných udalostí a nepríjemným dojmom, ktorý na zasadaní Sovietu vzbudzovali náhle prítomní gardisti, bolo do predsedníctva zvolených tentoraz už 14 boľševikov a len sedem ľavých eserov (odštiepeneckej frakcie, ktorá sa na istý čas stala Leninovým spojencom). Ostatní pre rozhorčenie nad samovoľným postupom uzurpátorov odmietli prijať akékoľvek ďalšie kreslá.
Ráno 9. novembra zjazd prijal Leninovo prehlásenie Občanom Ruska: „Dočasná vláda je zosadená. Vládna moc prešla do rúk orgánu petrohradského Sovietu zástupcov robotníkov a vojakov, vojenského revolučného výboru, stojaceho v čele petrohradského proletariátu a posádky. Cieľ, o ktorý ľud usiloval – okamžitá ponuka na uzavretie demokratického mieru, zrušenie súkromného vlastníctva pozemkov, riadenie priemyselnej výroby robotníkmi, vytvorenie sovietskej vlády – tento cieľ je zabezpečený. Nech žije revolúcia robotníkov, vojakov a roľníkov!“
Celý tento deň bol naplnený zrýchlenou prácou organizátorov prevratu. Vojenský výbor doslova chrlil rozkazy, výzvy a dekréty. Taktiež sa viedli rokovania o budúcej sovietskej vláde. Nakoniec bol prijatý Leninov návrh zostaviť vládny kabinet iba z boľševikov s tichou podporou odštiepeneckých eserov.
Vedenie strany následne prijalo Dekrét o pôde, Dekrét o mieri a Dekrét o vláde ľudových komisárov. Prerokované a schválené teda boli tie záležitosti, ktoré zaručovali aspoň dočasnú priazeň ľudových más. Vďaka svojej rýchlosti a ráznemu postupu prevrat spočiatku nevzbudil žiadnu významnejšiu pozornosť a málokto veril, že by sa boľševikom mohlo podariť udržať si moc aj v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch.
Skutočná revolúcia s použitím teroru ako politického nástroja prišla až po novembrových udalostiach. Zápas o moc sa už neodohrával na petrohradských uliciach, ale na frontových líniách občianskej vojny. Leninove príkazy k popravám jeho oponentov i bývalých spojencov z radov samotných socialistov už ani zďaleka nepripomínali bizarnosť „októbrového“ puču.
