24. október 1929 býva právom považovaný za jeden z míľnikov 20. storočia. Jeho symbolický význam sa stal zrejmým až spätne. Je úplne na mieste hovoriť o symbolickom význame. Hoci sa dodnes ekonómovia vo vysvetlení veľkej hospodárskej krízy ťažko zhodnú, panuje konsenzus v názore, že burzový krach v New Yorku, ktorý v onom týždni okolo „čierneho štvrtku“ kulminoval, krízu nespôsobil.
Je zaujímavé preberať sa dobovou domácou dennou tlačou, ktorá túto udalosť nechala takmer bez povšimnutia. Ba dokonca ešte dlho potom sa nezdalo, že prichádza zásadný otras ekonomiky – ani v Československu, ani vo svete.
Ešte na začiatku roka 1930 Karel Engliš, jeden z vedúcich domácich národohospodárskych teoretikov, konštatoval, že síce konjunktúra predchádzajúcich rokov v priemysle opadá, ale že nič nenasvedčuje tomu, že by sa československý priemysel ako celok ocital v kríze. Inak, vtedy zatiaľ aj zamestnanosť rástla.
Dokonca ešte počas nasledujúceho roka by sme vo svete našli nemálo erudovaných ekonómov, ktorí verili, že ide len o zakolísanie svetovej ekonomiky, z ktorej bude čoskoro nájdená bezbolestná cesta von.
Až počas roka 1931 začalo byť aj najväčším optimistom jasné, že najhoršie má ešte len prísť. Štátov, ktorým veľká hospodárska kríza narušila fungovanie hospodárstva, bolo veľa. V niektorých generovala aj závažné politické krízy. V prípade Československa však ohrozila jeho samotnú existenciu.
Exportná ekonomika v kríze
V českej a slovenskej historiografii panuje zhoda v názore, že krízu v tunajších podmienkach spôsobili predovšetkým vonkajšie faktory. Republika po zániku habsburskej monarchie zdedila príliš mohutnú priemyselnú základňu, ktorej nezodpovedala veľkosť domáceho trhu, a preto sa jej ekonomika stala bytostne závislou na exporte.
Práve cez klesajúci vývoz začali československú ekonomiku zasahovať symptómy krízy. Úpadok dobre ukazuje porovnanie konjunkturálnych rokov 1927 – 1929 a krízových 1930 – 1932: export sa počas krátkej doby zredukoval na tri pätiny jeho pôvodnej hodnoty.
Odbytové ťažkosti zasiahli poľnohospodárstvo ešte skôr ako priemysel. O poľnohospodárskej kríze spôsobenej pádom cien na svetových trhoch môžeme hovoriť už najneskôr od roku 1928.
Ten môžeme vysvetliť ešte ako dozvuk 1. svetovej vojny. Počas nej zažívala agrárna výroba na západnej pologuli v dôsledku oslabenia európskej produkcie prudký rozmach.
Zo svetových trhov navyše vypadlo na dlhú dobu Rusko, sužované potom občianskou vojnou a extrémnym nedostatkom na domácom trhu. Akonáhle však došlo k obnove európskeho poľnohospodárstva a Stalin sa rozhodol pre masívnu industrializáciu krajiny financovanú z nemalej časti vývozom surovín a poľnohospodárskych komodít, globálna nadvýroba vyvolala zodpovedajúcu reakciu v podobe cenového pádu.
Poľnohospodárska politika pod taktovkou agrárnej strany sa za takých podmienok začala stále silnejšie orientovať na protekcionizmus a odbyt na domácom trhu.
Aj vďaka tomu sa Československo počas 30. rokov stalo krajinou v podstate potravinovo sebestačnou. V situácii, keď republika zdedila tri pätiny priemyslu habsburskej monarchie, ale len štvrtinu obyvateľov, obdobná taktika nemohla v priemysle fungovať.
Ostatne, až do zániku prvej republiky sa index priemyselnej výroby nedokázal vrátiť na svoj pôvodný stav z roku 1929. Neschopnosť obnoviť export v dôsledku rastúceho protekcionizmu a autarkných snáh vo svete bola jednou z hlavných príčin, prečo kríza v Československu trvala ešte v čase, keď iné krajiny už vykazovali známky hospodárskeho oživenia.
Až rastúce zahraničnopolitické ohrozenie, nútiace vládu k investíciám z verejných rozpočtov do obrany krajiny, začalo od roku 1935 postupne vylepšovať údaje makroekonomických ukazovateľov. Napriek tomu zostávala nezamestnanosť v porovnaní so situáciou v 20. rokoch stále vysoká.
Sociálne konflikty počas krízy
„Byl to např. Bechyně, jenž když došlo na urputný a houževnatý boj mezi Meissnerem a Hodžou, dovedl říci: ‚Vidíš Meissnere, tady má Milan [Hodža] pravdu.‘ Nebo zase Malypetr, když ministr sociální péče (to byl již ing. Nečas) referoval o přídělu chleba, mu řekl: ‚Nechte si ten chleba pro průmyslové obce a zejména pro obce německé (o nichž se tvrdilo, že tam je nouze), u nás v zemědělských obcích se nestane, aby kdokoli, nezaměstnaný nebo přestárlý, neměl chleba.‘“
Túto až idylicky znejúcu spomienku zanechal vo svojich pamätiach popredný domáci odborník na civilné právo Jan Krčmář, ktorý v rokoch 1934 – 1936 zastával post ministra školstva a národnej osvety.
Formovanie politickej vôle však bolo v praxi ďaleko menej konsenzuálne, pretože v protikrízovej politike mnohokrát išlo o strety protikladných a nezlučiteľných záujmov a stavovsky profilované strany sa pochopiteľne snažili obhajovať potreby tej časti populácie, z ktorej predovšetkým získavali svoju volebnú podporu.
V týchto konfliktoch nechýbala ani krv na dlažbe. Ba dokonca možno povedať, že v rokoch 1931 – 1932 sa stala nijako neobvyklou súčasťou vtedajšej každodennosti.
Problém s násilným potláčaním demonštrácií kulminoval v roku 1932, keď v podstate každý mesiac prichádzali z niektorého kúta republiky správy o mŕtvych.
Tieto prípady vyvolávali negatívne reakcie verejnosti i mediálne zaujímavejšie protesty známych osobností kultúrneho života bez ohľadu na ich politické inklinácie.
Pod týmto tlakom došlo k zmene interných predpisov bezpečnostných zložiek o používaní zbraní. Nie je jasné, aký veľký praktický význam mala táto novela a nakoľko hrala úlohu skutočnosť, že od roku 1933 KSČ čiastočne stratila záujem o organizáciu masového hnutia nezamestnaných. Avšak od tohto roku sa prípady streľby do zhromaždených davov objavovali už len výnimočne.
Čí záujem mal dostať v kríze prednosť? Boli to výrobcovia, alebo zamestnanci? Spotrebitelia, alebo producenti? Poľnohospodárstvo, alebo priemysel? Česi, Nemci, alebo Slováci?
Veľká hospodárska kríza nepríjemne odhalila Achillovu pätu medzivojnového Československa, ktoré bolo od počiatku konštruované ako národný štát, hoci jeho populačná báza bola multietnická.
V dôsledku krízy, ktorá mala rozdielny vplyv na jednotlivé národnostné skupiny, začalo narastať napätie aj medzi Čechmi, Slovákmi a Nemcami. Nebol to príliš šťastný paradox, že priemyselnému štátu, akým bolo Československo, dominovala agrárna strana, reprezentujúca predovšetkým záujmy poľnohospodárskeho sektora.
Agrárna ochranárska politika odcudzovala republiku menej rozvinutým ekonomikám stredovýchodnej Európy, kam mohla umiestňovať aspoň časť svojej priemyselnej produkcie.
Táto hospodárska politika mala aj nepríjemné zahraničnopolitické dôsledky v podobe rastúcej izolácie Československa, ktorá sa osudovo prejavila v roku 1938 počas mníchovskej krízy.
Vyvolávala však napätie aj vo vnútri štátu. Najviac postihnutým bol počas krízy spotrebný priemysel odkázaný na export. Jeho základňa sa nachádzala najmä v oblastiach s vysokým podielom obyvateľstva nemeckého pôvodu.
Minister sociálnej starostlivosti Alfréd Meissner v roku 1934 udával, že z jedenástich odvetví, ktoré vykazovali najvyššiu nezamestnanosť, v ôsmich dominovali Nemci. A zlepšovanie situácie bolo až príliš pomalé.
Na konci roka 1935 v dominantne nemeckých okresoch (viac ako štvorpätinový podiel Nemcov) pripadalo na 1 000 obyvateľov 192 nezamestnaných, zatiaľ čo v dominantne českých okresoch (viac než štvorpätinový podiel Čechov) to bolo len 91,6 nezamestnaných.
Celoštátny priemer pritom vtedy činil 121,6 nezamestnaných na tisícku obyvateľov. Medzi najviac postihnutými figuroval iba jeden český okres, a to Vsetín, čo súviselo s paralelným drastickým obmedzením výroby v kľúčových podnikoch v meste.
Naopak, medzi okresmi s najnižšou nezamestnanosťou nefiguroval ani jeden nemecký. V roku 1936 síce výrazne poklesol absolútny počet nezamestnaných v celom štáte, ale relatívne čísla hovorili stále rovnakým spôsobom v neprospech Nemcov: v dominantne nemeckých okresoch bolo 153 nezamestnaných, v českých 69,6 a celoštátny priemer činil 96.
Dôsledky tejto skutočnosti sa ukázali byť pre stabilitu štátu fatálne. Ako lakonicky v roku 1939 konštatoval Marko Weirich, od ktorého pochádzajú vyššie citované dáta, „ jen náhoda, že právě německá menšina sídlila v nejcitlivější průmyslové oblasti, činila z hospodářského problému problém národnostní“.
U Nemcov v pohraničí ich každodenná skúsenosť vyvolávala dostatok ochoty načúvať heslám o vyhladovávaní pohraničia zo strany československej vlády.
To bol argument, s ktorým s obľubou pracovali nemeckí nacionáli, DNSAP a SdP, rovnako ako do roku 1935 aj KSČ, než opustila svoju negativistickú tézu o sebaurčení až do odtrhnutia.
Slovenskí radikáli zase s obľubou konštruovali obraz česko-nemeckého spolčenia, ktoré má za cieľ ešte väčšie zbedačenie sociálne slabých Slovákov.
Budúcnosť je písaná minulosťou
Kríza ovplyvnila budúci vývoj Európy aj Československa spôsobom hlbším, než si zvyčajne pripúšťame. Široko zdieľané odmietanie princípov kapitalizmu voľnej súťaže vyvolalo v trhových ekonomikách ochotu akceptovať vyššiu mieru regulácie a štátneho intervencionizmu.
Skúsenosť krízy a následnej vojny vytvorila podmienky pre sformovanie štátneho kapitalizmu v západnej Európe po 2. svetovej vojne, resp. sociálneho trhového hospodárstva.
Korene tzv. Európskeho sociálneho modelu, kľúčového piliera európskej integrácie, tkvejú práve tu. Skúsenosť Čechov a Slovákov sa od ostatných Európanov v tomto smere osobitne nelíšila.
Aj tu môžeme konštatovať, že v 30. rokoch sa formovali kontúry systémového usporiadania nasledujúcich dekád. Pre prehľadnosť si ich rozdeľme do troch skupín.
V rovine sociálnej v nadväznosti na šíriace sa výklady príčin krízy ako dôsledku nedostatočného dopytu, redistribúcia vedená sociálnymi ohľadmi nebola už považovaná len ako „daň proti revolúcii“, ale v nej začali byť hľadané pozitívne makroekonomické efekty a stimuly hospodárskeho oživenia.
Pod tlakom masovej nezamestnanosti sa odhalili nedostatky existujúcich systémov sociálnych dávok. Požiadavkou doby sa stalo budovanie univerzalistického, všetkých občanov zahŕňajúceho sociálneho poistenia, garantujúceho dôstojné minimálne štandardy kvality života.
Pregnantne tieto dobové myšlienkové posuny vyjadril jeden z redaktorov Přítomnosti, keď v júli 1931 komentoval chabé výsledky Ústredného sociálneho úradu Prahy, hoci išlo vo vtedajších podmienkach o špičku domácej starostlivosti o chudobných:
„Moderní, sociální pokročilý stát nesmí při svých sociálních úkolech spoléhati na výsledky různých sbírek, dobrovolných akcí atd. Právě tak jako moderní společnost nekoná sbírky na stavbu mostů, berních úřadů, na úkoly vojenské, na vysoké školy atd., právě tak moderní stát celou sociální péči by měl včleniti ve svou organisovanou práci tak, aby pomoc sociálně slabým nebyla závislou na tom, kolik se právě vyprosí nebo vyžebrá.“
Kým ešte na začiatku 20. storočia sa takéto garancie práva na existenciu zdali byť len extravagantnou požiadavkou socialistických radikálov, po skúsenosti 30. rokov sa stala štandardnou súčasťou programov politických strán v Európe, nielen ľavice.
V rovine ekonomickej bola duchom doby rastúca skepsa k neviditeľnej ruke trhu. Odbúravanie trhu, akým bol napríklad obilný monopol z roku 1934, syndikalizácia a kartelizácia výroby neboli žiadnym výnimočným typom protikrízových opatrení československých vlád.
Riadené hospodárstvo zvyčajne prisudzujeme v Protektoráte aj na Slovensku až vojnovému režimu, zavedenému pod vplyvom Nemecka a jeho potrieb. Vojnová ekonomika však nebola budovaná na zelenej lúke, i keď rozdiel v miere riadenia pred rokom 1939 a potom je nepopierateľný.
František Potužil vo svojom spise z roku 1941 kontinuitu vyjadril trefne, keď napísal: „Předpoklady řízeného hospodářství v českých zemích se v poslední době značně změnily. Jeho nutnost byla sice úředními činiteli uznána již v býv. Republice, ale řízení naráželo zejména na tyto potíže: ústavní překážky, nemožnost hospodářské soběstačnosti, nedostatek konkrétních představ o cílech a prostředcích, nedostatečnou psychologickou přípravu velké části obyvatelstva a na nesnáze zákonodárně technické, spočívající v zdlouhavosti projednávání.“ A riadené hospodárstvo nezmizlo mávnutím čarovného prútika v roku 1945.
Nadväznosť centrálneho plánovania podľa komunistických predstáv malo veľa spoločných rysov s riadením vojnovej ekonomiky. Popredný inštitucionalistický ekonóm a analytik podnikovej sféry v podmienkach socializmu Lubomír Mlčoch k tomu v roku 1997 poznamenal:
„Organizační struktura [socialistické] ekonomiky nebyla jen výsledkem snah o realizaci čistých idejí, racionálního konstruktu, ale […] šlo o navazování na instituce, které vznikly již v rámci státněmonopolního kapitalismu. Ve vertikálním směru šlo o instituce a tradice státních úřadů válečné, protektorátní ekonomiky, v rovině horizontální pak šlo o kontinuitu navazující na procesy koncentrace a monopolizace výroby.“
Tie síce boli staršieho dáta a vyplývali z logiky trhovej konkurencie, ale významne zosilneli v dôsledku snáh o zastavenie cenového prepadu počas veľkej hospodárskej krízy.
Odkaz v politickej rovine je zrejme najviac zjavný a dočkal sa zatiaľ aj najväčšej pozornosti v historiografii. Príčinná súvislosť medzi veľkou hospodárskou krízou a nástupom nacionálno-socialistickej diktatúry v Nemecku roku 1933 je dobre známy.
Jednou z reakcií na novú situáciu – hoci značne oneskorenou – bol aj taktický obrat uskutočnený o dva roky neskôr Kominternou. Tá nahradila taktikou tzv. ľudového frontu svoju dovtedajšiu doktrínu sociálfašizmu, podľa ktorej hlavným nepriateľom boli nie otvorení fašisti, ale reformistické strany (sociálfašisti).
V rámci ľudového frontu teraz mali komunisti v jednotlivých krajinách naopak spolupracovať s ostatnými „pokrokovými“ silami v boji proti fašizmu. Tu začala transformácia KSČ zo strany ľavého extrému politickej scény, akým bola v prvej republike, do podoby štátotvorne sa tváriacej partaje ašpirujúcej na celonárodnú reprezentáciu, ako je známa z doby okolo roku 1945.
Blízkosť pojmov ľudový front a Národný front pritom nie je v tomto smere vôbec náhodná.
Z češtiny preložil Peter Valent
