Aký bol? O čom sníval? Ako prežíval svoj úspech? A ako prežíval bolesť a stratu svojich najbližších? Priveľa otázok a málo odpovedí. Rembrandt Harmenszoon Van Rijn nezanechal veľa písomností. Nepísal si denník, nezachovala sa jeho korešpondencia ani poznámky, ktoré by zdokumentovali jeho životnú cestu.
Môžeme však nazrieť do jeho duše prostredníctvom autoportrétov. Je ich skoro 90, ale s určitosťou sa Rembrandtovi pripisuje autorstvo len 40 malieb, 31 leptov a 7 kresieb.
Najstaršie sú z roku 1628 a maľoval ich počas celého života, posledné v roku svojej smrti. Drobné grafiky sú považované za tzv. tronie, ktoré boli v 17. storočí veľmi populárne.
Ide o štúdiu poprsia alebo postavy, kde model vyjadruje konkrétnu emóciu, alebo odetý v kostýme hrá určitú rolu. Rembrandt sa na nás zamyslene díva, robí grimasy, smeje sa, doširoka otvára oči, zlostí sa.
Vidíme ho ako sebavedomého ostrieľaného svetáka alebo ako hrdého mocnára so šabľou. Inokedy ako jemného, elegantného mladíka, potom ako utrápeného a prosiaceho žobráka. Ktorý z nich je skutočný Rembrandt?
Jeho maľby nám možno prezradia viac. Sledujme premenu trochu neistého chlapca, ktorý si hľadá svoje miesto na svete, na sebavedomého, úspešného muža.
Aj keď na neskorších autoportrétoch mu hrá na tvári jemný úsmev, v jeho očiach sa odráža osobná tragédia, ktorú prežil. Z obrazov vyžarujú melanchólia a zádumčivosť. Nie sú lichotivé ani zaliečavé. Sú však úprimné a pravdivé.
Rembrandtov autoportrét v barete (1630), lept. Autor mal v tom čase 24 rokov.
Zdroj: shutterstock
Dobrý učiteľ pre talentovaného žiaka
Rembrandt sa narodil 15. júla 1606 v meste Leiden v katolíckej rodine mlynára Harmena Gerritszoona van Rijn. Mlynárske remeslo prevzal, ako v rodine bývalo zvykom, prvorodený syn, a tak mal Rembrandt vlastne šťastie, že sa narodil ako deviate dieťa a najmladší syn.
Rodičia ho poslali na štúdiá, pričom dúfali, že sa z neho stane úradník a, ak bude šikovný, možno urobí kariéru. Ako šesťročný začal chodiť do mestskej školy. Pravdepodobne bol šikovný žiak, preto ho ako deväťročného rodičia poslali do latinskej školy.
Učil sa latinčinu, náboženstvo a krasopis, študoval klasickú literatúru a biblické texty. Rembrandt ale školu nedokončil. Štúdium ho nebavilo, a tak ho rodičia v roku 1620 zapísali na univerzitu v Leidene.
Ani tam však dlho nezotrval. V tomto čase prejavil vážny záujem o maľbu, tak sa po roku rodičia podvolili jeho prianiu a dali ho za žiaka k maliarovi Jacobovi van Swanenburgh.
Jacob van Swanenburgh bol v tom čase vážený maliar. Naviazal na prácu talianskych majstrov a špecializoval sa na tzv. historickú maľbu – zobrazoval historické udalosti, alegorické a biblické námety.
Historická maľba bola až do 19. storočia všeobecne v akademických kruhoch považovaná za kvalitatívne najvyšší umelecký žáner, keďže od maliara vyžadovala zručnosť a pozorovacie schopnosti, ale predovšetkým teoretický, vedomostný a koncepčný potenciál.
Ak pri hodnotení významu umelca bolo meradlom technické zvládnutie historického žánru, Jacob van Swanenburgh bol pravý učiteľ pre mladého Rembrandta.
Naučil ho všetko, a to starým dobrým spôsobom, ako sa začínajúci maliari tej doby učili tomuto remeslu – urobiť dobrú kompozíciu, architektúru v perspektíve, kresliť perom, uhlíkom či pastelom, kresliť detaily rúk a iných častí tela podľa sadrových odliatkov, kresliť a maľovať podľa živých modelov, správne zobraziť telo a drapériu, namaľovať látku, kožušinu, zlato, ale aj skaly a oblaky.
Miešať farby sa učil pri kopírovaní prác svojho učiteľa. Remeselnú rutinu získal maľovaním kópií diel starých majstrov, ktoré sa na trhu dobre predávali. Rembrandt sa učil u Jacoba van Swanenburgh štyri roky.
Obľúbil si jeho tmavé, nočné scény, výjavy z pekla, inšpirované Boschom a Brueghelom, postavy, ktoré sa vynárali z tmavého plátna, osvetlené dramatickou hrou svetla a tieňa podľa modelu Caravaggiovho chiaroscura – šerosvitu.
Rembrandtova Nočná hliadka je najväčším lákadlom galérie Rijksmuseum v Amsterdame. V júli 2019 sa začala prvá fáza dosiaľ najrozsiahlejšieho reštaurovanie tohto diela. Prácu expertov v špeciálnom zasklenom ateliéri môžu sledovať nielen návštevníci múzea, ale aj každý, kto navštívi webovú stránku inštitúcie. Zdroj: shutterstock
Z tieňa do svetla
V roku 1624 Rembrandt opustil Leiden a zamieril do Amsterdamu, aby zavŕšil svoje štúdiá u talentovanejšieho maliara Pietra Lastmana. Ten predstavoval špičku v historickej maľbe a pravdepodobne ukázal svojmu žiakovi cestu, ako prepísať formálne dokonale zvládnutú kresbu figúry, tváre a gesta do vyjadrenia úprimných pocitov a emócií, ako spojiť krajinu, architektúru, zvieratá, veci, postavy a vytvoriť uveriteľný príbeh.
Po šiestich mesiacoch sa Rembrandt vrátil do Leidenu a spojil sa s ďalším mladým a ambicióznym maliarom Janom Lievensom, ktorý mal v dome svojho otca zriadený ateliér. Od Rembrandta bol o rok mladší, ale v Leidene už mal vybudované dobré meno.
Dostával množstvo zákaziek, zamestnával učňov, budoval si úspešnú kariéru, ktorá ho nakoniec priviedla až na kráľovský dvor do Londýna. Rembrandt tak najskôr pracoval v jeho tieni. Zatiaľ čo Lievenson nestíhal uspokojovať objednávky chtivých zákazníkov, Rembrandt si zdokonaľoval techniku grafiky a maľby.
Vytváral variácie k tradičným biblickým námetom, maľoval portréty, autoportréty, podobizne svojho otca a matky. Ich tváre sa vraj premietli do príbehu Tobit a Anna s kozľaťom, 1626.
Namaľoval aj biblické príbehy (Kameňovanie svätého Štefana, 1625, či Apoštol Pavol vo väzení, 1627). Maľba Judáš vracia tridsať strieborných, 1629, sa zachovala len v dvoch kópiách.
Rembrandt si postupne vytvoril vlastný štýl rozprávania, v ktorom najdôležitejšiu úlohu hralo svetlo. Jemu podriadil stavbu príbehu, kompozíciu aj farebnosť.
Na niektorých obrazoch vytvoril žiariace svetelné body, na iných postavy vystupujú zo šera v intenzívnom svetle. Ostatnú časť maľby ponoril do tmavého ticha.
Obetoval sýte farby a detaily v pozadí, aby dal divákovi možnosť uchopiť príbeh jediným pohľadom, kým sa sústredí na detaily. Takým je aj maľba Večera v Emauzách, 1628.
Rembrandt vybral moment, keď dvaja učenci pri večeri spoznali zmŕtvychvstalého Krista. Scénu osvetľuje sviečka. V jej jasnom svetle sa dívame do užasnutej tváre učeníka. Druhý z nich, ktorý kľačí pred Kristom v hlbokej úcte, je zahalený šerom. Divák má pocit, že sa stal svedkom zázraku.
Hodina anatómie doktora Tulpa (1632), olej. Zo zbierok múzea Mauritshuis, Haag, Holandsko.
Zdroj: wikipedia
Majster grafiky
V tomto čase sa mu majstrovsky podarilo pretaviť hru svetla a tieňa aj do grafiky. Používal techniku leptu a suchej ihly. Základom pre obe techniky je medená doska, do ktorej ryl grafickou ihlou.
Pri lepte miesta, ktoré nemali byť leptané, pokryl vrstvou voskovej hmoty. Do nej ihlou tvoril kresbu tak, aby prenikla na kov. Zadnú časť a boky nalakoval, potom kovovú dosku vložil do roztoku kyseliny, ktorá rozleptala nechránené miesta.
Po vyleptaní odstránil voskový náter, dosku pokryl tlačiarenskou farbou a odtlačil na hĺbkotlačovom lise. Pri suchej ihle ryl priamo do dosky ihlou vloženou do drevenej násadky, čo mu umožnilo držať ju ako ceruzku.
Niektoré grafické listy sú plné svetla. Stačilo mu niekoľko akoby nedbalo nahodených čiar bez presného ukončenia a vytvoril podobizeň alebo charakter postavy (Predklonený Rembrandt, autoportrét, 1628, Žobrák vo vysokej čapici, opierajúci sa o palicu, 1629).
Inokedy zahalil scénu do šera hustých precíznych línií, vyrytých tak tesne vedľa seba, že vytvárajú ilúziu mäkkého neprerušeného tieňa. Ten sa strieda so svetlou plochou s malým množstvom obrysových línií, čím dosiahol dramatické kontrasty (Umelcova matka s rukou na hrudi, 1631, Anjel zjavujúci sa pastierom, 1634).
Grafike sa venoval počas celej kariéry a priniesla mu zaslúžený obdiv. Vytvoril okolo 300 grafík. Kristus uzdravuje chorých, 1643 – 1649, je jeden z jeho najslávnejších grafických listov.
Nazýva sa aj stozlatkový, lebo Rembrandt si za jeden odtlačok v predaji pýtal 100 zlatých, čo bola na tú dobu veľmi vysoká cena.
Kristus uzdravuje chorých (asi 1647 - 1649), lept. Zo zbierok Národného múzea západného umenia v Tokiu.
Zdroj: wikipedia
Keď šťastie zahaľuje šero
Cesty mladých maliarov sa rozišli v roku 1631. Lievenson odcestoval do Londýna na pozvanie kráľa Karola I., Rembrandt sa presťahoval do Amsterdamu. Obdobie rokov 1585 až 1672 bolo tzv. zlatým vekom Amsterdamu a obdobím najväčšieho obchodného rozmachu mesta.
Stále rastúca stredná trieda kupcov a obchodníkov investovala do umenia. Záujem mali o krajinky, zátišia, obrázky z každodenného života (žánrovú maľbu) a predovšetkým o portréty.
Rembrandt žil a pracoval v dome obchodníka s umením Hendricka van Uylenburg. Vďaka svojmu talentu si onedlho získal obdiv a zaslúženú slávu. Zákazky sa hrnuli zo všetkých strán a on maľoval. Slobodne prenášal na plátno svoju interpretáciu príbehov, prenikal do duše zobrazovaným osobám, čo dávalo jeho portrétom neobyčajnú živosť.
V roku 1632 maľoval obraz Hodina anatómie doktora Tulpa (169,5 cm x 216,5 cm), ktorý znamenal revolúciu v zaužívanej kompozícii skupinového portrétu. Sedem postáv je zoskupených okolo mŕtveho tela, nakláňajú sa, sledujú dianie, alebo zaujato počúvajú doktorov výklad o svalstve ruky. Živosť v ich tvárach je v rozpore s bezduchým sinavým telom, ktoré leží na pitevnom stole.
Rembrandt sa zoznámil so sesternicou Hendricka van Uylenburg Saskiou. Pochádzala z významnej a bohatej rodiny. Bola sirota, ale otec jej zanechal značný majetok, ktorý priniesla do manželstva.
Zosobášili sa 22. júna 1634. Rembrandt získal manželstvom milovanú bytosť, zvýšenie spoločenského postavenia a riadne veno. V tom istom roku sa stal členom amsterdamského cechu maliarov a získal ďalších študentov.
Slávil pracovné úspechy, žil v blahobyte a jeho diela sa predávali za vysoké ceny. Jeho osobný život však taký šťastný nebol. V roku 1365 mu zomrel prvorodený dvojmesačný syn Rumbartus.
O tri roky neskôr trojtýždňová dcéra Cornelia. V roku 1640 sa mu narodila ďalšia dcéra, ktorú pokrstili tiež Cornelia, ale po mesiaci zomrela aj ona. Deväť mesiacov po narodení syna Tita, ktorý sa ako jediný z detí dožil dospelého veku, 14. júla 1642, zomrela aj Rembrandtova manželka Saskia, pravdepodobne na tuberkulózu. Ostali mu len spomienky, grafiky a obrazy, v ktorých ju stvárňoval. Napríklad smejúcu sa v červenom klobúku, ako Flóru či s kvetom.
V tom istom roku Rembrandt dokončil svoje najslávnejšie dielo – skupinový portrét známy pod názvom Nočná hliadka, pôvodne Rota Fransa Banninga Coqua (pôvodne 388 cm x 479 cm).
Obraz vznikol na objednávku členov streleckého oddielu, ktorí si ho plánovali zavesiť vo veľkej sále sídla streleckej roty v Nieuwe Doelenstraat. Tam visel do roku 1715.
Potom ho, čiastočne zmenšený na dnešných 363 cm x 347 cm, umiestnili do sály vojenskej rady na radnici v Amsterdame, až sa nakoniec v roku 1885 dostal do novootvoreného Rijksmusea.
Zistilo sa, že dej sa odohráva cez deň a obraz dostal mylný názov kvôli stmavnutému laku a nánosu sadzí z krbu, nad ktorým bol umiestnený. Obraz zachytáva členov roty vo chvíli, keď sa zoskupujú, aby sa presunuli po hrádzi kanálu.
Tam mali utvoriť slávnostný špalier pri príležitosti príchodu francúzskej kráľovnej Márie Medicejskej do Amsterdamu v roku 1638. Na prvý pohľad obraz možno vyzerá chaoticky, ale tých 34 postáv spolu vyžaruje obrovskú vitalitu, priam cítime vzrušenie, ktoré medzi nimi panovalo.
Živosť kompozície podčiarkuje rôznorodá aktivita účastníkov, ktorú umocňuje hra kopijí, rúk a pohľadov. Scénu oživujú aj svetelné efekty, tiene a intenzívne farby.
Rembrandtov dom v Amsterdame.
Zdroj: wikipedia
Maliarov pád
Kedy sa začal Rembrandtov osobný pád? Žeby niekedy v roku 1639, keď pre svoju rodinu kúpil výstavný meštiansky dom na hypotéku, ktorú mal problém splácať?
Keď začal žiť nad pomery, nakupoval starožitnosti, rytiny a grafické listy, do svojich obrazov drvil drahokamy, aby sa viac leskli? Alebo keď verejnosť nesúhlasila s jeho mileneckým vzťahom s mladou slúžkou Hendrickje Stoffelsovou a jeho obchodný úspech začal upadať?
Nech to bolo tak či onak, v roku 1656 sa ocitol na mizine a od najvyššieho súdu dostal cessio bonorum (možnosť dobrovoľne odstúpiť od majetku, ktorý bol zadlžený).
Dňa 26. júla bol zhotovený súpis jeho majetku. Postupne boli v dražbe rozpredané jeho zbierky, nábytok, dom a nakoniec jeho obrazy a umelecké predmety.
Peniaze šli veriteľom, ale nestačili na splatenie všetkých dlhov. Navyše, po vyhlásení bankrotu nesmel predávať svoje diela. Aby mu pomohli, syn Titus a Hendrickje založili vlastnú spoločnosť na predaj umenia, kde zamestnali Rembrandta ako hlavného dodávateľa.
Potom prišli posledné rany osudu. V roku 1663 zomrela, pravdepodobne na mor, Hendrickje. Jeho jediný syn Titus, ktorý sa len koncom februára 1668 oženil, už 7. septembra zomrel na mor. Dňa 22. marca sa narodila jeho dcéra Titia.
Posledný Rembrandtov autoportrét zobrazuje umelca v roku jeho smrti (1669). National Galery London.
Zdroj: wikipedia
Sám Rembrandt zomrel bez povšimnutia verejnosti v utorok 4. októbra 1669 v Amsterdame vo veku 63 rokov. Pochovali ho v neoznačenom hrobe vo Westerkerku, ako v tom čase pochovávali bedárov.
Jeho život bol naplnený láskou aj bolesťou, šťastím aj údermi osudu. Zažil život na výslní, ale aj strmý pád. Bol boháč, zomrel chudobný. Zachovalo sa okolo 300 jeho malieb, skoro 300 leptov a špekuluje sa o viac ako 2 000 kresbách, ktoré sa však nezachovali.
Rembrandt Harmenszoon Van Rijn bol majster šerosvitu, maliar, kresliar, grafik a predovšetkým úžasný pozorovateľ so zmyslom pre dramatickosť, hru svetla a skúmanie hĺbky ľudskej duše. Pre mňa osobne expresionista 17. storočia.
