Územie dnešného Slovenska predstavovalo v stredoveku relatívne malú časť Uhorského kráľovstva (v rôznych obdobiach cca osminu až desatinu). Vďaka výnimočnej koncentrácii ložísk drahých a farebných kovov a baníctvu však zohrávalo kľúčovú úlohu v jeho hospodárstve. Dodnes je v názvoch početných miest a mestečiek obsiahnutý výraz „Banský“ či „Baňa“.
V maďarských názvoch je táto skutočnosť zasa zdôraznená príponou „-bánya“ (Banská Bystrica je Besztercebánya, Gelnica Gölnicbánya, Nová Baňa Újbánya či Kremnica Körmöcbánya).
Termín „baňa“/„bánya“ je typický pre slovenský a maďarský jazyk (v iných jazykoch stredoeurópskeho regiónu sa nepoužíva). Podľa rôznych teórií sa odvodzuje z gréčtiny sprostredkovaním cez latinčinu (balnea – kúpeľné zaklenuté stavby) a znamená okrúhle jamy a diery v zemi, do ktorých prenikala voda. Prípadne by toto pomenovanie mohlo mať pôvod aj vo výraze „báň, rúbanisko“, teda miesto, kde sa rúbe ruda.
Výjav z mincovne na novovekej rytine zachytáva prácu pri razení mincí
Pilier hospodárstva celej krajiny
Na Slovensku sa v stredoveku nachádzali dva významné banské regióny s historickou ťažbou: stredoslovenský a východoslovenský. Skôr doložený, bohatší a vo väčšine ohľadov i významnejší je stredoslovenský banský región.
Zahŕňal najprv šesť, neskôr sedem miest: Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Ľubietová, Nová Baňa a od prvej štvrtiny 15. storočia aj Banská Belá.
Východoslovenské, teda „hornouhorské“ banské mestá boli Rožňava, Gelnica, Smolník, Spišská Nová Ves a Jasov v oblasti Spiša a Gemera. Priraďovali sa k nim ešte Rudabánya a Telkibánya ležiace neďaleko slovenských hraníc v dnešnom Maďarsku.
V oboch prípadoch nešlo len o holý fakt, že sa nachádzali v geografickej blízkosti, ale aj o to, že v praktickom živote riešili podobné problémy, konzultovali banské záležitosti, spoločne platili dane a vysielali spoločné posolstvá za panovníkom a pod.
Na Spolok (vtedy ešte šiestich) stredoslovenských banských miest je prvý doklad zachovaný z roku 1388, keď v Banskej Štiavnici zasadal súd zo zástupcov každého z nich.
Zväz už existoval dávnejšie (o akomsi „oficiálnom“ založení vedomosť nemáme) a takto spolupracovali v prípade potreby. Tu sa stretli, aby riešili otázku zatopených štôlní po tom, ako na seba v podzemí narazili banské diela dvoch ťažiarov.
Zväz si podľa účtovníctva vedeného v Kremnici dokonca v hlavnom meste, Budíne, vydržiaval akési spoločné stále zastúpenie. Kráľ im udeľoval naraz spoločné oslobodenia od daní alebo mýt či iné výsady.
Takmer presne o sto rokov neskôr založili v Košiciach aj Spolok siedmich východoslovenských banských miest, keď si 4. januára 1487 na spoločnom zasadaní dohodli zásady a normy regulácie baníctva, ktorými sa budú riadiť.
Okrem stredoslovenského a východoslovenského regiónu sa v rámci Uhorska ťažili kovy vo väčšom rozsahu už len v Sedmohradsku (dnešné severozápadné Rumunsko).
Ak uvážime, že dva z troch najdôležitejších uhorských banských regiónov sa nachádzali na území dnešného Slovenska, je jasné, že baníctvo bolo historicky výslovne typické pre naše územie.
Ťažba kovov, najmä zlata, striebra a medi predstavovala jednu z opôr uhorského hospodárstva. Poskytovala cenný artikel pre zahraničný obchod, pretože okrem nich mala poľnohospodársky zameraná krajina len málo čo ponúknuť v rastúcej medzinárodnej výmene.
Drahé kovy vyvážané v podobe mincí alebo na váhu fungovali ako platidlá, preto je tento vzťah charakterizovaný aj ako pasívna obchodná bilancia. Máme o tom svedectvá už zo stredoveku: neznámy mních v roku 1308 pri opise Európy charakterizoval Uhorsko ako krajinu bohatú na poľnohospodárske produkty, zlato a striebro.
Benátski zmenárnici - bankári
„Zem baníkov“
Pri úplných počiatkoch baníctva sa pohybujeme v rámci dohadov. Archeologicky je ťažšie preukázateľné ako v iných oblastiach, intenzívna banská aktivita býva deštruktívna, pokračujúca ťažba zlikviduje stopy činnosti vo vyšších vrstvách.
Nepriamym dôkazom pravekej banícko-metalurgickej činnosti bývajú nálezy medených a bronzových predmetov, nástrojov či tavných zariadení. Z okolia Banskej Štiavnice sú z doby bronzovej známe nálezy na Sitne (kadlub na odlievanie bronzových dlátok) či šperky lužickej kultúry.
Z obdobia keltského osídlenia už pochádzajú strieborné mince (biateky), ktorých surovina podľa spektrálnych analýz mohla pochádzať zo štiavnickej oblasti. Konkrétne písomné doklady na baníctvo a obchod s kovmi pochádzajú až z doby existencie stredovekého Uhorského kráľovstva.
Prvé zmienky z 11. storočia sa vzťahujú na vývoz striebra a strieborných mincí z Uhorska. Objavovali sa na zahraničných trhoch v baltskej (Nemecko, Poľsko, Gotland) a čiernomorskej oblasti ústia Dunaja (Kyjevská Rus/Perejaslavec).
Cudzí kupci zasa už v tej dobe prichádzali do krajiny, aby sa ním zásobili. Predpokladá sa, že uhorské striebro sa podieľalo na práci kremžskej a viedenskej mincovne.
Koncom 12. storočia vynález čerpacích zariadení – kľukových alebo kolesových vrátkov – na dlhší čas zabezpečil prehlbujúce sa šachty pred zaplavovaním a ochránil tak najmenej 3 – 4 generácie od prvých kríz hlbinnej ťažby.
Za najstarší písomný doklad o baníctve priamo na Slovensku sa dlho považovala zmienka „Bana“ z roku 1156: tzv. „zem baníkov“, latinsky terra banensium, čo mala byť oblasť okolo Banskej Štiavnice.
Neskôr sa zistilo, že údaj je o dve storočia neskorším podvrhom (keď listinu v roku 1347 odpisovali, zámerne v nej uviedli nepravdivý údaj). Na druhej strane to dokazuje, že ak sa v 14. storočí táto oblasť považovala za typicky banícku, musela tu mať už dlhú tradíciu.
Zo Štiavnice až do Benátok
Prvým hodnoverným dokladom o baníctve na Slovensku je až údaj z roku 1217, opäť v znení „Bana“, vzťahujúci sa na Banskú Štiavnicu. Kráľ Ondrej II. v tom čase nechal vymeniť hodnosť kráľovského pohárnika (čestný úrad udeľovaný významným veľmožom) za kráľovský príjem plynúci z tejto „bane“ (teda akási daň z ťažby zvaná urbura, o ktorej sa ešte zmienime) vo výške 300 strieborných hrivien. Vieme tak odhadnúť, že v danom čase sa v Štiavnici intenzívne dobývalo a produkovalo niekoľko stovák kilogramov striebra ročne (583 až 700 kg).
Zaujímavé je, že sa v listine hovorí aj o udelení spomínanej hodnosti istému Vavrincovi, ktorý sa práve chystal spolu s kráľom na križiacku výpravu do Palestíny.
Na to, aby sa do nej spolu s vojskom mohli vôbec dostať, uzavrel uhorský panovník dohodu s Benátskou republikou, najsilnejšou námornou veľmocou tej doby, o preprave na ich lodiach zo Splitu (dalmátsky prístav ovládaný v tom čase Uhorskom) do Svätej zeme.
Suma mala byť vyplatená v striebre a odvodzovať sa od nosnosti použitých plavidiel (za loď s nosnosťou 238 ton sa platilo 131 kg striebra), hoci ich počet dohoda nespresňovala.
Okrem toho s Benátčanmi uzavrel dohodu o obojstrannom znížení cla na 1,25 %, ktoré malo podporiť vzájomný obchod. Hneď po jej uzavretí sa v priebehu nasledujúcich rokov začali množiť správy o benátskych obchodníkoch v krajine.
Početné indície smerujú k tomu, že tieto kontakty umožnilo práve banskoštiavnické striebro, ktoré bolo atraktívne, lebo krátko predtým, okolo prelomu 12./13. storočia, sa začal raziť slávny benátsky groš (výraz sa odvodzuje od tal. „Denaro grosso“, teda „veľký denár“) s vysokou hodnotou, ktorý Benátčania potrebovali pri transakciách v diaľkovom obchode).
V tom čase sa ešte v Európe zlaté mince nerazili (až po polovici 13. storočia) a výraz groš označoval hodnotnú striebornú mincu. Dnešný hovorový význam grošu ako mince mizivej hodnoty sa vytvoril až neskôr. Takáto kvantita od uhorského kráľa za dopravu jeho križiakov vyplatená ešte pred jej uskutočnením im prišla mimoriadne vhod.
Ešte zaujímavejšia je ďalšia správa, ktorá má príchuť medzinárodnej aféry. Traja benátski kupci so sprievodom a nákladom boli pri návrate domov ešte v Uhorsku niekedy v roku 1222 – 1223 prepadnutí a okradnutí vojenským oddielom, ktorý viedol princ Belo.
Viezli prevažne drahé kovy a šperky, utrpená škoda prevyšovala po prepočte vyše 200 kg v striebre. Hodnota nákladu sa dá vyjadriť aj sumou cca 100-tisíc (benátskych) grošov, ktoré by sa z neho dali vyraziť, a na čo boli v konečnom dôsledku asi aj určené.
Problémom bolo, že prepad zorganizoval práve následník trónu, takže jeho otec kráľ Ondrej musel niekoľko rokov urovnávať celú záležitosť, až kým neodškodnil kupcov dohodou o osobitnej dani pre uhorských kupcov v Benátkach vo výške 1,5 % ročne až do úhrady škody.
Na základe doby splácania do roku 1232 sa dá odhadnúť približný objem uhorských exportov do Benátok, na dva- až tritisíc kg striebra ročného vývozu (v závislosti od použitých hmotnostných jednotiek), z čoho najvýznamnejší podiel pripadá práve na striebro, či už v podobe mincí alebo na váhu v podobe prútov.
Pre nás je snáď ešte viac ako exaktné čísla zaujímavá lokalizácia prepadu v severozápadnej časti Uhorska pri rakúskej hranici, na obchodnej trase smerujúcej do Benátok, v blízkosti územia dnešného Slovenska.
Je pravdepodobné, že ak Benátčania cestovali z banských regiónov, do úvahy pripadá ako východiskový bod ich cesty práve Banská Štiavnica, pretože druhá možnosť, sedmohradská
Rodna (ktorá už i tak upadala) ležala na opačnom konci krajiny. Správy a korešpondencia o incidente sa nezachovali v našich domácich, ale v talianskych archívoch (Benátky).
A práve v období splácania škôd štiavnickým striebrom sa roku 1228 aj u nás objavuje nezávisle na tom ďalšia zmienka o Banskej Štiavnici, označenej ako „strieborná baňa“ (argenti fodina), súčasne aj s územím Banská Belá, v dokumente zachovanom v archíve hodnoverného miesta Spišská Kapitula.
Starý zámok v Banskej Štiavnici vznikol v čase protitureckých vojen z pôvodného Kostola Panny Márie, vybudovaného ešte v "striebornom" 13. storočí. Foto: shutterstock
Nemecká prisťahovalecká vlna
V tomto čase, krátko pred mongolským vpádom, sa začalo intenzívne obdobie udeľovania mestských privilégií, známe tiež ako reforma stredovekých miest, t. j. rozsiahla politika udeľovania mestských privilégií lokalitám, ktoré dosiahli pokročilý stupeň svojho vývoja.
Začal ju uskutočňovať práve Belo IV., teda ten, ktorý kedysi predtým prepadol benátsku karavánu. Medzičasom však nastúpil na trón a začal sa správať štátnickejšie.
Reforma našla svoju podobu v písomnom udelení tzv. základného privilégia, právneho dokumentu pre budúcich mešťanov, ktorý im zaručoval výsady a osobitné právne postavenie nezávislé od kráľovských správcov (županov).
V celom Uhorsku ho ako prvé obdržal Stoličný Belehrad (maď. Székesfehérvár), na Slovensku ako jedna z prvých popri Trnave, Krupine a Zvolene práve Banská Štiavnica.
Tieto lokality boli už síce obvykle osídlené domácim (slovenským) obyvateľstvom, no zaznamenali výrazný vzostup vďaka príchodu cudzích „hostí“ (lat. hospites), najčastejšie z nemeckých oblastí vo viacerých vlnách (najprv z Tirolska, potom zo Saska).
Tí priniesli vlastné vyspelejšie právne zvyklosti aj technologické postupy. V prípade baníctva bolo dôležité, že prisťahovalci vedeli efektívnejšie zorganizovať obchod s kovmi a ťažbu, v zmysle postupu do väčšej hĺbky, odvodnenia banského diela, prepracovanej organizácie práce a hutníckeho spracovania rudy.
Tieto aktivity im potom viac vynášali a boli schopní platiť panovníkovi vyššiu daň, ako keby ostali v podriadenom poddanskom postavení.
Každá strana teda niečo získala: kráľ vyšší príjem z mestských daní a obyvatelia miest osobnú slobodu, nezávislé postavenie (mohli si voliť vlastnú samosprávu), vlastný súd aj vlastné mestské územie, mohli dokonca voliť svojho farára, mali lepšie možnosti obchodovať (oslobodenie od kráľovských mýt) a bohatnúť.
Hoci sa štiavnické základné mestské privilégium nezachovalo v origináli, poznáme jeho pravdepodobné znenie z privilégia Banskej Bystrice vydaného roku 1255.
V ňom sa píše, že Bystričania budú od roku 1255 užívať také oslobodenie od mýta, aké už dávno pred nimi užívajú Štiavničania, ktorí ním disponovali zrejme od roku 1237/1238.
Po vpáde Mongolov (1241) a čiastočnom vyľudnení krajiny sa proces zakladania miest a prílevu prisťahovalcov ešte zrýchlil. Treba však zdôrazniť, že začal už predtým a mongolské plienenie teda nebolo jeho spúšťačom, ale len posilňujúcim faktorom.
Banská Bystrica tak bola ďalším stredoslovenským banským mestom, ktoré získalo základné privilégium. Z neho sa dozvedáme nielen to, že už predtým mali Štiavničania výsady, ale predovšetkým ich konkrétne znenie.
Najdôležitejším pre dejiny baníctva boli klauzuly o výške urbury v Bystrici, teda dane z ťažby vo výške desatiny z vyťaženého zlata a osminy zo striebra a iných kovov. Z nich vieme vyrátať aj horeuvedené odhady objemu ťažby podľa časti, ktorú odvádzali ako kráľovský príjem.
Zakladateľmi mesta Banská Bystrica v právnom a sčasti aj fyzickom zmysle slova bolo niekoľko desiatok rodín nemeckého pôvodu, ktoré pod vedením lokátora Ondreja (neskoršieho dlhoročného richtára) prišli zo Zvolena a usadili sa na novom mieste.
Chotár nového mesta zahŕňal špaňodolinskú a starohorskú rudnú oblasť, ktorú noví osadníci dostali do výlučného užívania. Pomenovanie Richtárová – Staré Hory pri Banskej Bystrici pripomína práve tohto Ondreja, ktorého syn Mikuláš niesol prímenie Sas.
Je tak zrejmé, z akej prisťahovaleckej vlny pochádzali. Prostredie, kam sa dostali, bolo podľa pôvodných miestnych názvov slovenské. Zakladatelia si rozdelili pozemky na budúcom hlavnom námestí a nimi vytvorená parcelácia sa zachovala v hrubej podobe dodnes.
V základnej listine ešte použili slovenský názov vo forme „Bystrice“ (teda v 2. páde, ktorý asi v hovorovom styku počuli častejšie), už behom niekoľkých rokov si vytvorili vlastný názov podľa lokality (Zvolen, nem. Altsohl), z ktorej priamo prišli: v nemčine sa Banská Bystrica dodnes nazýva Neusohl, teda „Nový“ Zvolen, ktorý prešiel do latinčiny vo formách Neosolium, Novum Solium a prevládol tak, ako sa Banská Bystrica postupne ponemčovala.
V druhej polovici 13. storočia si Banská Štiavnica vytvorila vlastnú mestskú pečať. V heraldickom zmysle je to veľmi vyspelé zobrazenie mestského opevnenia s vežou v strede umiestnenou v štíte, za ktorou sú symboly baníctva: motyka a kopáč.
V 13. storočí je mestská pečať s erbom európskym unikátom, v tom čase mávali erby len šľachtici. Štiavnická pečať predstihla o celé storočie vývoj v západnej Európe.
Je privesená k listine z roku 1275 uloženej v Maďarskom národnom archíve v Budapešti. Pečať s listinou ilustrujú, ako sa mesto Štiavnica formovalo: pôvodne šlo o dve osady, prvou bola slovenská osada „Baňa“ (známa z prvých zmienok), rozprestierajúca sa okolo hradu na kopci nad mestom tam, kde viditeľne vystupovali rudné žily na povrch (lokalita Glanzenberg, Ligotavý vrch).
Druhá, nižšie situovaná osada v údolí sa nazývala Štiavnica, tam prišli nemeckí prisťahovalci a dnes ide o historické jadro mesta Banská Štiavnica. Kostol mali obe osady spoločný v mieste, kde sa dotýkali (dnešný Starý zámok).
Vďaka Nemcom sa osada v údolí vyvinula na mesto a oni prevzali do svojej reči niekdajší slovenský názov Štiavnica v rôznych variantoch ako Schebnitz, Schemnitz a pod., kým obe osady nesplynuli.
Na listine z roku 1275 je napísaný dátum a miesto vydania in Bana, na privesenej pečati je Schebnit. Ako sa osady postupne zjednocovali, v ďalších listinách sa aj názov zjednotil na Schebnyzbana, Schelmiczbana, Sebnuchbanya...
Hoci najväčší rozmach a význam zaznamenali v 13. storočí dve spomínané stredoslovenské banské mestá, začínali sa formovať už aj niektoré z východoslovenských. Z roku 1278 sa zachovala mýtna tarifa, teda zoznam tovarov (súkno, víno, obilie, soľ, kožušiny, kovy), z ktorých sa vyberalo trhové mýto: jeho výška bola u niektorých artiklov stotina, u iných, napríklad súkno, striebro v minciach to bola necelá dvestotina hodnoty.
Gelnica je jediným slovenským mestom, z ktorého máme k dispozícii v 13. storočí takúto tarifu: ostatné zachované známe tarify sú z iných, centrálnejšie položených častí kráľovstva: Ostrihom, Budín, Ráb.
V Gelnici sa roku 1280 spomínajú kráľovské príjmy z bane na striebro a v potvrdení privilégia roku 1287 sa hovorí o baniach Glympnuchbanya/Gylmuchbanya na zlato, striebro a železo. O význame Gelnice svedčí, že ju v máji 1288 osobne navštívil kráľ Ladislav IV. a vydával v nej listiny.
Viac o histórii banských miest na Slovensku nájdete v Historickej revue 09/2019
Uhorské striebro v benátskych truhliciach
Krátko po mongolskom vpáde sa Benátčania začínajú presadzovať vo finančno-hospodárskej správe krajiny vykonávanej komorami, ktoré zahŕňali aj kontrolu nad ťažbou drahých kovov.
Benátčan Archinus, ktorý žil za vlády Bela IV., Štefana V. a Ladislava IV., zastával pozíciu komorského grófa, teda úradníka na jej čele: nešlo o šľachtický titul, ale o úrad. Roku 1249 dokonca kráľovná Mária držala Archinovho syna na krste v náručí a dostal právo pomenovať ho podľa panovníka – teda Belo.
Okolo polovice 13. storočia sú uhorskí obchodníci dokázateľne prítomní v Benátkach: benátske zákonodarné šľachtické zhromaždenie roku 1256 zakázalo dóžovi vmiešavať sa do záležitostí uzatvárania pôžičiek a zálohov na dodávky tovaru od Nemcov a Uhrov.
Až do konca 13. storočia sa správy z Benátok a v Uhorsku o ťažbe striebra v Štiavnici a v jej okolí zakaždým vynárajú v rovnakom čase: roku 1270 kráľ daroval štiavnickým banským podnikateľom za dohodnutú sumu Pukanec (prvá zachovaná zmienka o budúcom meste) a presne v tom istom roku sa v benátskych colných predpisoch spomína uhorské striebro dovážané do Benátok po morskej (cez Dalmáciu) aj suchozemskej ceste (cez rakúske krajiny).
Benátsky kronikár Martino da Canal píše, že už v 12. storočí do Benátok prichádzali nemeckí, bavorskí, francúzski, lombardskí, toskánski a uhorskí kupci.
Ak by aj kronikár preháňal pri opise obdobia zhruba sto rokov predtým, ako žil, tak informácia sa vzťahuje aspoň na jeho dobu, kedy zostavoval kroniku, teda okolo rokov 1270 – 1275.
Uhorskí kupci sú postavení na roveň „obchodnej elity“ Európy. Takisto sa v roku 1290 a opäť 1294 spomína pri platbách štiavnické striebro a súčasne sa v benátskych obchodných dokumentoch hovorí o Nemecku a Uhorsku ako hlavných dodávateľoch striebra pre benátskych zmenárnikov.
Zmieňuje sa viedenská cesta, po ktorej striebro prichádza – teda tá, po ktorej sa dodnes cez Villach cestuje do Talianska a do Benátok.
Možno teda konštatovať, že 13. storočie bolo „strieborným“ storočím v dejinách Slovenska a hlavnú úlohu v ňom hralo najstaršie banské mesto na Slovensku, Banská Štiavnica.
Po celé 13. storočie sa vyskytujú pramene, ktoré poukazujú na Benátky ako veľmi významného odberateľa uhorského striebra paralelne s domácimi prameňmi dokladujúcimi intenzívny rozvoj baníctva.
Pre žiaden iný smer zahraničného obchodu takéto doklady v takomto množstve neexistujú – hoci do istej miery treba aj zohľadniť skutočnosť, že talianske archívy (obzvlášť Benátky) sú lepšie a kompletnejšie zachované ako napríklad nemecké či iné západoeurópske. Pri takomto množstve indícií však nemôže ísť o náhodu.
