Po tom, čo západné mocnosti v Mníchove koncom septembra 1938 vydali Československo napospas Hitlerovi, mylne sa domnievali, že zachránili mier. Vyvrcholila tak politika uzmierovania (appeasementu), v rámci ktorej britskí a francúzski politici tolerovali intervenciu talianskych a nemeckých vojsk v španielskej občianskej vojne či pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši v marci 1938.
Už krátko po Mníchove obrátil Hitler svoju pozornosť na Poľsko. Požadoval komunikácie cez poľský koridor do Východného Pruska a vyhlasoval, že slobodné mesto Danzig (Gdansk) musí pripadnúť opäť Nemecku.
Nemci taktiež požadovali účasť Poľska v Pakte proti Kominterne. Na oplátku malo Poľsko dostať v Gdansku zvláštne práva, Nemecko malo garantovať vzájomné hranice a predĺžiť zmluvu o neútočení z roku 1934.
Horiaci Kráľovský zámok vo Varšave po ostreľovaní nemeckého delostrelectva.
Zdroj: wikipedia
Diabolský pakt
Začiatkom roku 1939 sa vystupňovala propagandistická kampaň okolo nemeckého nároku na Gdansk. Nemecko sa snažilo získať dokonca i súhlas Poľska, napriek tomu, že už v apríli začalo pripravovať vojenský plán útoku.
Za rešpektovanie svojich požiadaviek navrhovalo Poľsku, okrem iného, účasť „na garanciách Slovenského štátu“. Narážalo pritom na poľskú nespokojnosť s ochrannou zmluvou, na základe ktorej Nemci na západnom Slovensku vytvorili ochrannú zónu, kde nemecká armáda získala výsostné postavenie. Poľsko, spoliehajúce sa na pomoc západných spojencov, túto ponuku odmietlo.
Po rozbití Československa si západné demokracie uvedomovali, že ďalší agresívny krok nacistického Nemecka môže ľahko viesť k vojne. Britský premiér Neville Chamberlain preto 31. marca vyhlásil, že v prípade ohrozenia Poľska mu príde Británia a Francúzsko na pomoc, ak sa bude brániť.
Hitlera tento postup nijako neodradil od jeho plánov. Vypovedal námornú dohodu s Britániou a 28. apríla aj zmluvu o neutralite s Poľskom z roku 1934. Nasledujúce udalosti výrazne ovplyvnili postoj ZSSR.
Ten hral v tomto čase dvojitú hru. Na jednej strane pokračoval v rokovaniach so západnými mocnosťami, na druhej sondoval nemecké zámery.
Pre Stalina sa ako atraktívnejšia ukazovala dohoda s Hitlerom. Umožnila by mu podieľať sa na rozbití Poľska a jeho, už štvrtom, delení. Táto kalkulácia nakoniec prevážila aj nad ideologickými prekážkami spojenectva dvoch úhlavných nepriateľov.
Výsledkom bolo uzavretie sovietsko-nemeckého paktu v Moskve 23. augusta 1939, ktorý podpísali ministri zahraničných vecí V. Molotov a J. von Ribbentrop (do histórie vošiel pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov).
Zmluva hovorila o záväzkoch vzájomnej neutrality. Pre Hitlera mala obrovský význam, keďže zažehnala hrozbu vojny na dvoch frontoch. Pre Stalina bol dôležitejší tajný protokol, ktorý určoval rozdelenie vzájomných sfér vplyvu.
Západná časť Poľska, vrátane Litvy, mala pripadnúť Nemecku, ZSSR si robil nárok na pobaltské štáty, Fínsko, časť Bieloruska, Ukrajinu a Besarábiu. Hranica vymedzených sfér vplyvu mala byť na línii riek Narew, Visla a San.
Po uzavretí paktu o neútočení Hitler síce ešte rokoval s Veľkou Britániou a Poľskom, no v skutočnosti už finišovali prípravy na útok, ktorý sa mal začať 26. augusta.
Tento termín bol nakoniec na poslednú chvíľu odvolaný, a to po oznámení talianskeho diktátora Mussoliniho, že Taliansko ešte nie je pripravené na vojnu, ako aj po zistení, že Briti a Poliaci podpísali zmluvu o vzájomnej pomoci.
Ani ďalšie vyjednávania však už vojnu neodvrátili. Dňa 1. septembra o 4.45 hod. Nemecko prepadlo bez vypovedania vojny Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Poľsko sa spoliehalo na pomoc Francúzska a Veľkej Británie, ktorí 3. septembra vyhlásili Nemecku vojnu.
Vojenské akcie na západe sa však obmedzili na prieskumnú činnosť, delostrelecké prestrelky a občasné letecké súboje v pohraničí, i napriek tomu, že Nemci tu ponechali len obmedzené sily. Veľká Británia tiež nezaútočila a uspokojila sa s bombardovaním nemeckých vojnových lodí.
Stalin a Ribbentrop v Kremli, august 1939.
Zdroj: wikipedia
Bez vypovedania vojny
Ako zámienku na útok zinscenovala nemecká strana provokácie, z ktorých najznámejšou bol prepad rozhlasového vysielača v dnešných sliezskych Gliwiciach uskutočnený príslušníkmi SS preoblečenými do poľských uniforiem.
Už nadránom nemecká bojová loď Schleswig-Holstein zaútočila na poľskú vojenskú základňu na polostrove Westerplatte pri ústi Mŕtvej Visly v Gdansku, čím sa začala druhá svetová vojna.
Nemci v prvých bojoch rýchlo napredovali po celej dĺžke frontu. Úspechy zaznamenali na mori i vo vzduchu, ktorý úplne ovládli. V priebehu prvých štyroch dní 10. armáda na juhu postúpila o viac než 80 km.
V tom čase poľská armáda Modlin na severe začala ustupovať pod tlakom protivníkovej 3. armády po húževnatom odpore v oblasti mesta Mławy (severne od Varšavy).
Katastrofálne dopadli jednotky armády Pomorie na severozápade, z väčšej časti sústredené v poľskom koridore, ktorý zo západu odrezala nemecká 4. armáda.
Nemcom vychádzal pôvodný zámer zvíťaziť nad Poliakmi skôr, než stačia mobilizovať. Po ich porážke by sa mohli včas presunúť na západ. Vyhovovalo im, že poľská armáda sa rozhodla bojovať neďaleko hraníc, čím sa znižovalo riziko jej ústupu za Vislu, kde sa mohla opäť sformovať a viesť obranné boje.
Okrem toho prekonávanie väčších vzdialeností by Nemcom skomplikovalo zásobovanie (stále prevládal konský povoz). Poliaci sa však nechceli vzdať západných častí bez boja, pretože Nemci by tak získali bohaté priemyselné oblasti, pričom Poliaci by stratili početný ľudský potenciál, keďže armáda ešte nebola celkom zmobilizovaná.
Poľská snaha o manévrovanie a postupné sťahovanie armády zo západu za Vislu, Narwu a San bola od začiatku podkopaná oveľa lepšou mechanizáciou protivníka, využívajúceho výhody rovinatého terénu.
Postupujúca nemecká 10. armáda prenikla 6. septembra na východ od Lodže. Jej úlohou bolo odrezať od Varšavy hlavné poľské sily, ktoré sa nachádzali západne od hlavného mesta. Zo severu mala obkľúčenie dokončiť postupujúca 3. armáda.
V tom čase jednotky 14. armády obsadili Krakov. Nasledujúci deň sa po týždni nepretržitých bojov skončila hrdinská obrana polostrova Westerplatte. Miestna posádka musela kapitulovať pred stupňujúcimi sa nepriateľskými útokmi.
Jej bojové odhodlanie a odvaha boli napriek tomu príkladom pre celý národ. Zhoršujúca sa situácia nútila poľské velenie vydať ďalšie rozkazy na ústup. Armáda sa mala stiahnuť na líniu riek San, Visla a Narew (onedlho nato aj Bug).
Nemeckí vojaci prekračujú 1. sept. 1939 poľskú hranicu.
Zdroj: wikipedia
Bitka na rieke Bzura
Relatívne najlepšia situácia, z pohľadu obrancov, panovala v armáde Poznaň (veliteľ div. gen. Tadeusz Kutrzeba), keďže sa jej vyhol prvý útok. Postupovala dostatočne rýchlo, aby unikla hroziacemu obkľúčeniu.
Napriek problémom sa velenie tejto armády, posilnenej jednotkami, ktoré sa prebili z koridoru, odhodlalo zaútočiť 9. septembra, po prechode rieky Bzura, na postupujúce jednotky nemeckej 8. armády.
Poliaci využili fakt, že nemecké velenie stratilo prehľad o situácii. Predpokladalo, že väčšina poľských jednotiek zo severu už utiekla cez Vislu. 10. armáda mala preto prekročiť rieku, aby odrezala Poliakom únikové cesty na juhovýchod.
Nakoniec sa však musela urýchlene obrátiť na sever, aby zablokovala líniu pozdĺž rieky Bzury západne od Varšavy. V prvých dňoch Poliaci dosiahli určité úspechy, pričom ohrozená 8. armáda musela požiadať o pomoc.
Z východu ju okrem iného posilnili tankové jednotky 10. armády, ktoré sa už večer 8. septembra dostali do juhovýchodného predmestia Varšavy. V nasledujúcich pouličných bojoch sa však neosvedčili.
Zo severu pomáhali kruh uzavrieť jednotky vyslané skupinou armád Sever. Najťažšie boje skončili v polovici septembra, zrážky však pokračovali ešte niekoľko dní. V nemeckom obkľúčení sa nakoniec ocitlo vyše stotisíc mužov. Časti jednotiek sa napriek tomu podarilo prebiť do Varšavy. Boje pri rieke Bzura patrili k najkrvavejším z celého poľského ťaženia.
Zhoršujúca sa situácia prinútila poľské velenie, aby 10. septembra nariadilo spoločný ústup do juhovýchodného Poľska. Pre obrancov už bolo neskoro. Onedlho na to jednotky 14. armády prekročili rieku San a postupovali juhovýchodne na Ľvov.
Časť sa obrátila na sever, aby sa spojila s 19. tankovým zborom obchvacujúcim poľské jednotky zo severu pozdĺž rieky Bug. Zbor generála Heinza Guderiana predstavoval dobre pohyblivý útvar zložený z tankov a motorizovanej pechoty.
Táto pohyblivá sila postupovala vlastným tempom pozdĺž rieky Bug východne od Varšavy smerom na Brest-Litovsk. Zbor pritom likvidoval nepripravené poľské záložné jednotky.
Poľská armáda sa tak ocitla vnútri obrovských dvojitých klieští. Spôsob, akým sa tankové zbory vysporiadali s protivníkom, bol už čoskoro označený termínom Blitzkrieg (blesková vojna).
Medzitým sa situácia stala kritickou aj v obkľúčenej Varšave. Tunajšia posádka vzdorovala napriek ťažkému pozemnému a leteckému ostreľovaniu až do 27. septembra, keď sa vysilené a zničené mesto rozhodlo kapitulovať, k čomu oficiálne došlo na druhý deň.
Viac o Poľsku a Poliakoch v druhej svetovej vojne nájdete v Historickej revue 09/2014
Sovietska rana od chrbta
Osud krajiny bol spečatený oveľa skôr. Výrazne k tomu prispel fakt, že už 17. septembra 1939 vojská Červenej armády (vyše 600 000 vojakov) prekročili východnú hranicu Poľska, čím sa pripojili k agresii.
Na ranu do chrbta už poľská armáda nemala ako reagovať. Aby ZSSR zdôvodnil svoj čin, operoval lživým tvrdením, že poľský štát už neexistuje. Tvrdil, že v tejto situácii nemôže v záujme svojich „pokrvných bratov“ Ukrajincov a Bielorusov zostať neutrálny a ponechať ich napospas osudu.
V skutočnosti invázia prebehla na základe nemecko-sovietskeho paktu. Viacerým poľským jednotkám sa pred postupujúcou Červenou armádou podarilo utiecť do Litvy, Rumunska a Maďarska.
Bezprostredne po sovietskom útoku v noci zo 17. na 18. septembra odcestovala do Rumunska aj poľská vláda, prezident a hlavné velenie armády. Napriek tomu, že poľskí obrancovia pokračovali v boji, odpor sa nezadržateľne rúcal. Posledné poľské jednotky kapitulovali 6. októbra 1939.
Vojna si vyžiadala obrovské obete. Poľsko malo v bojoch proti Nemcom 70-tisíc mŕtvych, 133-tisíc zranených a okolo 400 – 420-tisíc zajatcov (neprežilo asi 10-tisíc).
V bojoch proti Červenej armáde bolo zabitých alebo zavraždených 6 – 7-tisíc vojakov, vyše 200-tisíc zajatých (k tomu však treba pripočítať tisíce civilov). Za víťazstvo nad Poľskom Nemci „zaplatili“ 16 343 padlými, 5 058 nezvestnými a 27 640 ranenými vojakmi.
Sovieti narátali 1 000 až 2 000 mŕtvych a okolo 2 000 ranených. Ďalšie obete mali len prísť. Tesne za nemeckou armádou totiž postupovali pohotovostné oddiely (Einsatzgruppen), ktoré rozpútali systematické vyvražďovanie v snahe odradiť civilné obyvateľstvo od pokusov o akýkoľvek odpor a zároveň zdecimovať poľskú inteligenciu, šľachtu, duchovenstvo a Židov.
Ako ospravedlnenie represálií nacisti rozširovali zveličené údaje o poľských masakroch nemeckej menšiny. Teror sa neobmedzoval len na nemeckú zónu. Na území obsadenom Červenou armádou tajná bezpečnosť NKVD začala zatýkať a deportovať tisíce Poliakov. Na jar 1940 sa dopustila známych masakrov tisícov zajatých poľských dôstojníkov v Katynskom lese.
O budúcom osude Poľska Hitler v septembri ešte nemal jasno, keďže stále existovala možnosť uzavretia dohody so Západom. Zvažoval pritom ponechať okyptený poľský štát. V prvom rade sa však sústredil na vymedzenie sfér záujmu so ZSSR.
Tie špecifikovala Zmluva o priateľstve a nedotknuteľnosti hraníc a dva dodatkové protokoly z 28. septembra 1939. Litva nakoniec prešla do sovietskej záujmovej sféry, zatiaľ čo hranica medzi nimi sa posunula na východ k rieke Bug.
Keďže Hitlerove mierové návrhy neboli pre západné mocnosti prijateľné, otázku, čo s územím Poľska, vyriešil zriadením Generálneho gubernátu na časti okupovaného územia.
Západnú a severnú časť nacisti včlenili priamo do nemeckej ríše a začali tu praktizovať systematickú germanizáciu. V Generálnom gubernáte zavládol od začiatku teror, keďže sa tu počítalo len s dočasným prežívaním poľského živlu, vrátane židovskej menšiny.
Nacisti postupne vybudovali v okupovanom Poľsku celú sieť koncentračných táborov určených predovšetkým k fyzickej likvidácii Židov. Rozpútal sa tak systematický teror. To už je ale iná tragická kapitola nielen poľských dejín.
