Koncom augusta 1939 vzrušila európsku verejnosť správa, že dvaja najobávanejší európski diktátori – Hitler a Stalin – uzavreli medzi sebou zmluvu o neútočení. Stačilo sa pozrieť na mapu, aby človek pochopil, že ide o nejaký komplot. Veď Nemecko a Sovietsky zväz nemali spoločnú hranicu, prečo by sa mal teda hociktorý z nich obávať, že ho ten druhý napadne? Oprávnené obavy z nepriateľského útoku mohlo mať jedine Poľsko, ktoré ležalo práve medzi nimi a bálo sa oboch.
Náš severný sused už mal s nimi historické skúsenosti z 18. storočia, keď Prusko, Rusko a Rakúsko využili situáciu v rozrušenej Európe na to, aby si uzurpovali poľské územie, a tak postupne na dlhú dobu zničili poľský štát.
(1772: prvé delenie Poľska medzi Prusko, Rakúsko a Rusko, 1793: druhé delenie Poľska medzi Rusko a Prusko, 1794: povstanie proti okupantom, 1795: tretie delenie Poľska medzi Rakúsko, Rusko a Prusko – zánik poľského štátu)
Poľsko malo s Ruskom aj novšie skúsenosti, ktoré si, pravda, privodilo samo. Bezprostredne po prvej svetovej vojne chceli totiž viaceré štáty využiť okolnosť, že na národnostne zmiešanom území ešte neboli pevne určené hranice.
Preto sa usilovali vydobyť si ozbrojenými akciami čo najvýhodnejšiu situáciu, dúfajúc, že mierová konferencia ju bude viac či menej akceptovať. Pokúsila sa o to aj poľská vláda, ktorá chcela dosiahnuť hranice spred rozdelenia Poľska v 18. storočí.
Pod vedením Jozefa Piłsudského vtrhli poľské vojská na Ukrajinu, anektovanú Sovietskym Ruskom. Dostali sa až ku Kyjevu, lenže Sovieti prešli do úspešnej protiofenzívy a dostali sa až k Varšave. Poliakom sa podarilo vytlačiť boľševickú armádu zo svojho územia a získať aj západné územie Bieloruska a Ukrajiny.
Avšak skutočnosť, že samotná Varšava bola v ohrození, pôsobila na dlhú dobu traumatizujúco. Ešte aj po príchode Hitlera k moci sa vo Varšave obávali viac Sovietskeho zväzu ako nacistického Nemecka. Bola to chyba, lebo po rozbití Československa bolo už celkom jasné, že sa treba báť oboch rovnako. Pochopilo to aj Poľsko a 6. marca 1939 prerušilo rokovania s Nemeckom, ktoré od neho požadovalo vydanie Gdaňska.
(1932: Poľsko uzavrelo pakt o neútoční so Sovietskym zväzom, 1934: Poľsko uzavrelo rovnaký pakt s nacistickým Nemeckom, 1938: Po Mníchovskej dohode, súbežne s nemeckým obsadzovaním Sudet, obsadila Poľská republika Tešínsko, ktoré patrilo k Československu.)
Stalin a Ribbentrop v Kremli.
Zdroj: Bundesarchiv
Zbližovanie diktátorov
Vodca nemeckého národa a vodca medzinárodného proletariátu sa začali nenápadne zbližovať hneď po Mníchove. Vtedy sa zaviazali, že zakážu akúkoľvek propagandu, namierenú proti sebe navzájom. Tak sa stali boľševizmus ako ideológia, Sovietsky zväz ako štát a samozrejme aj Stalin ako personifikácia toho všetkého, v Nemecku nekritizovateľnými.
Hitler sa zriekol vývesného štítu antiboľševizmu, ktorý ho robil v demokratickom svete do istej miery akceptovateľným. A boľševický vodca zase upustil od antifašistickej línie, vďaka ktorej získaval od polovice 30. rokov, a najmä počas občianskej vojny v Španielsku, veľmi veľa prívržencov. Zo dňa na deň sa zo sovietskej tlače vytratila kritika Hitlera, nacistickej ideológie i politiky.
Nezostalo len pri tom. Na 18. zjazde komunistickej strany obvinil Stalin západné veľmoci, že chcú vyvolať vojnu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a zdôraznil, že nepripustí, aby ktokoľvek zatiahol Sovietsky zväz do vojny. Mimoriadne ostré slová adresoval francúzskym a britským novinárom.
Tvrdil, že úmyselne rozširujú zlovoľné chýry o údajných vojnových zámeroch Nemecka, len aby poštvali Sovietov proti Hitlerovi. Odkázal im, že to sa nikomu nepodarí, lebo „Sovietsky zväz nebude za nikoho vyberať horúce gaštany z ohňa“.
Nemecké ministerstvo zahraničia aj bez zvláštnych analýz pochopilo, čo Stalin naznačuje. Preložené do otvorenej reči to znamenalo, že ZSSR sa nebude miešať do nijakej vojny, ktorá by sa netýkala priamo jeho. Teda, že nepríde nikomu na pomoc, nech by sa ktokoľvek stal obeťou nemeckého útoku.
Stalinov prejav odznel 10. marca 1939. O štyri dni neskôr bolo rozbité Československo, ďalšieho dňa nacistické Nemecko obsadilo Čechy a Moravu. A desať dní po ich okupácii vydal Hitler príkaz najvyššiemu veleniu armády, aby vypracovalo plán útoku proti Poľsku.
Priestor medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom sa tak odrazu dostal do centra veľmocenských záujmov. Veľká Británia konečne skončila s appeasementom a v posledný marcový deň roku 1939 poskytla Poľsku spolu s Francúzskom záruky, že mu príde v prípade nevyprovokovaného útoku na pomoc. Od tejto chvíle sa začala horúčkovitá diplomatická činnosť, ktorá dávala akú-takú nádej, že bude možné nemeckú agresiu zastaviť.
Stalin vyslal priaznivé signály na obe strany. Voči Nemecku urobil ústretové gesto tým, že odvolal z funkcie ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova, na ktorého hľadeli nacisti s nevôľou, lebo bol židovského pôvodu a ešte k tomu aj predstaviteľ línie kolektívnej bezpečnosti.
Zároveň však poveril svojho nového ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova, aby sa obrátil na západné mocnosti s ponukou uzavrieť pakt o vzájomnej pomoci, v ktorom by boli zafixované aj garancie a pomoc Poľsku a pobaltským republikám, teda Litve, Lotyšsku a Estónsku.
Nemecký originál paktu Nemecka so Sovietskym zväzom aj s podpismi ministrov zahraničných vecí.
Zdroj: wikipedia.org
Začiatok rokovaní
V polovici apríla začali splnomocnenci všetkých troch veľmocí – Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR – rokovať o podrobnostiach možnej zmluvy. Po celý čas však na oboch stranách prevládala nedôvera. Všetci sa chceli trojstrannou zmluvou zabezpečiť pred Nemeckom, ale zároveň sa nemienili na seba príliš viazať. Od začiatku bolo jasné, že táto diplomatická hra bude veľmi zdĺhavá. Pre Hitlera to bolo výhodné, mohol sa tak pokojne pripravovať na útok proti Poľsku.
Najprv preťahoval rokovania Stalin. Možno kalkuloval s tým, že anglicko-francúzske garancie Poľsku by mohli byť istou zárukou aj pre Sovietov. Bola to však riskantná špekulácia. Bolo treba rátať aj s takou možnosťou, že nacistické Nemecko zlomí poľskú obranu rýchlejšie, ako by západné mocnosti stihli prísť Poľsku na pomoc.
V takom prípade by už mal Hitler otvorenú cestu na východ, nič by mu nebránilo napadnúť ZSSR. Stalinova nedôvera voči Západu musela vyplývať aj z reflektovania toho, ako sa demokratické mocnosti chovali v prípade Mníchova, či v prípade občianskej vojny v Španielsku. Pokiaľ išlo o dodržiavanie medzinárodných záväzkov, vyzerali západné demokracie rovnako nedôveryhodne ako Nemecko, ibaže sa nechystali nikoho prepadnúť.
Ani britský premiér Arthur Neville Chamberlain sa neponáhľal s rokovaniami, lebo sa obával, že keď sa bude uzatvárať reťaz zmlúv okolo Nemecka, Hitler urýchli útok proti Poľsku skôr, než by sa reťaz uzavrela. Navyše robilo problémy aj samotné Poľsko.
Nechcelo dať súhlas k vstupu sovietskych vojsk na poľské územie, lebo sa obávalo nacistického útoku takisto ako sovietskej pomoci. Podobne reagovali pobaltské štáty, ktorých bezpečnosť mala byť tiež garantovaná. Tiež nevedeli, koho sa majú báť viac: Hitlera alebo Stalina.
Aj počas samotných rokovaní o protinemeckej spojeneckej zmluve bolo veľa nejasností a nezhôd. Angličania chceli, aby jej cieľom bolo zachovať daný stav. To znamenalo na jednej strane nedotknuteľnosť štátov, ktoré ešte boli samostatné, ale na druhej strane akceptáciu Hitlerovho „nového poriadku“ v strednej Európe, čím by sa zafixoval aj pre budúcnosť anšlus Rakúska, rozbitie Československa i okupácia Čiech. Sovieti si zase chceli vytvoriť priaznivé podmienky na to, aby mohli pohodlne rozšíriť prinajmenšom svoj vplyv na okolité štáty.
Rokovania sa nekonečne naťahovali. Všetkým bolo jasné, že niet veľa času, lebo nemecký tlak na Poľsko sa neustále stupňoval. V júni západní spojenci akceptovali takmer všetky Stalinove požiadavky. Súhlasili so zákazom separátneho mieru, aj s tým, že zmluva bude mať tajný protokol, v ktorom budú menovite uvedené všetky štáty stredovýchodnej Európy, ktorých by sa garancie týkali.
Kameňom úrazu sa však stala požiadavka Sovietskeho zväzu, aby v prípade „nepriamej agresie“ mohol obsadiť štáty, ktorých bezpečnosť mal garantovať. Ako nepriamu agresiu označil napríklad možnosť, že by sa v niektorom štáte dostali k moci vlády, priaznivo naklonené Nemecku.
Tak by mohol Stalin označiť hociktorú vládu, ktorá by mu bola nepohodlná, za pronemeckú a vytvoriť tak údajný stav, ktorý by mu umožnil okupovať daný štát. S tým ani anglická, ani francúzska vláda nechceli súhlasiť. Videlo sa im, že v snahe zachrániť tieto štáty pred Hitlerom, vydali by ich napospas Stalinovi.
Podpis nemecko-sovietskeho paktu v Moskve 23. augusta 1939 aj za prítomnosti Josifa Stalina.
Zdroj: wikipedia.org
Od rokovania so Západom k paktu s Hitlerom
Prieťahy v rokovaní, vyhýbavé odpovede z jednej strany a neústupčivosť z druhej, poskytli Nemcom dosť času, aby vývoj ovplyvnili. Koncom júla Hitler zrazu navrhol sovietskemu chargé d´affaire v Berlíne, aby tlmočil v Moskve jeho úprimnú snahu obnoviť medzi oboma štátmi dávnejšie priateľské vzťahy, nadväzujúce na zmluvu z roku 1926. Stalin spočiatku nereagoval.
Keď začali v Moskve rokovať vojenské misie o konkrétnych opatreniach a možné spojenectvo sa, napriek všetkému, predsa len začalo rodiť, vstúpil Berlín do diplomatickej hry razantnejšie. Cez diplomatické kanály ponúkol 19. augusta Stalinovi, aby uzavreli pakt o neútočení „alebo niečo podobné“.
Hlavnou vábničkou mal byť prísľub, že Nemecko je ochotné dohodnúť sa aj na riešení niektorých teritoriálnych otázok východnej Európy. Nacistické Nemecko ponúklo teda hneď na začiatku to, čoho sa Stalin od západných demokracií márne domáhal.
Hitler veľmi súril, nechcel nechať čas na nijaké dlhé úvahy. Molotov žiadal ešte spresniť nejaké podmienky, ale Ribbentrop naliehal, aby sa okamžite spustila záverečná fáza prípravy zmluvy. Hitler sa osobne obrátil na Stalina, akceptoval všetky jeho požiadavky a naliehal na bleskové rozhodnutie.
Tento telegram bol odoslaný 20. augusta a nešiel cez diplomatickú sieť, ale priamo verejnou poštou na adresu: Pán Stalin, Moskva. Bolo to 11 dní pred plánovaným a potom aj realizovaným útokom na Poľsko.
Práve keď dal Stalin súhlas k Ribbentropovej návšteve, takže pakt bol už takmer pod strechou, rozhodli sa západné mocnosti, že predsa len priznajú Stalinovi právo „preventívne“ okupovať „chránené štáty“ v prípade „nepriamej agresie“.
Jozef Beck, poľský minister zahraničia, bol ochotný zoči-voči stupňujúcemu sa nebezpečenstvu súhlasiť s tým, aby sovietske vojská smeli, v prípade spoločnej obrany, vstúpiť na územie poľského štátu. No už bolo neskoro. Stalin sa už rozhodol, komu dá prednosť a 23. augusta 1939 Ribbentrop a Molotov podpísali v Moskve pakt o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom.
Nový hraničný prechod medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom vo Východnom Poľsku .
Zdroj: wikipedia.org
Pakt a jeho dôsledky
V oficiálnej časti zmluvy sa obe strany zaväzovali, že nebudú bojovať proti sebe a neposkytnú ani pomoc nijakej tretej strane, ktorá by napadla jedného z nich. V tajnom dodatkovom protokole si nacisti a Sovieti jednoducho rozdelili priestor, ktorý bol medzi nimi. Litva, Estónsko, Fínsko a Besarábia pripadli do sovietskej sféry vplyvu, rovnako aj poľské územie vymedzené povodím riek Narva, Visla a San.
V letných mesiacoch, počas oficiálnych anglicko-francúzsko-sovietskych a neoficiálnych sovietsko-nemeckých rokovaní, existovali aj viaceré tajné kontakty medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Ich iniciátorom bol Hermann Göring, no nepochybne sa to nemohlo diať bez Hitlerovho vedomia.
Pokus o kontakt sprostredkovali švédski priemyselníci, ktorí sa dostali až k Chamberlainovmu spolupracovníkovi Horacovi Wilsonovi. Göring vo svojich posolstvách ubezpečoval Britov, že Nemecko neohrozuje ich životné záujmy a odrádzal ich od toho, aby vyvolávali nepriateľstvo s Nemeckom tým, že sa budú angažovať vo východnej Európe.
Odpoveď znela: „Nemecko vyvolalo nedôveru Veľkej Británie obsadením Československa. V budúcnosti bude Veľká Británia na akékoľvek podobné chovanie reagovať vojenskou silou.“ Ešte aj dva dni po podpísaní paktu so Stalinom sa Nemecko pokúsilo zmeniť anglický postoj.
Hitler si osobne zavolal anglického vyslanca, aby britskú vládu ubezpečil, že ak odvolá garancie Poľsku, Nemecko bude garantovať britskú ríšu. Tým naznačoval, že v opačnom prípade sa v budúcnosti do stredu jeho záujmu môžu dostať britské kolónie.
Oficiálne stanovisko Veľkej Británie zostalo nezmenené, ale minister zahraničia lord Halifax odporučil poľskému ministrovi Beckovi nadviazať priame rokovania s Hitlerom za predpokladu, že Hitler nebude hroziť násilím. To bolo 31. augusta. Na druhý deň v skorých ranných hodinách nemecké vojská prepadli Poľsko a za dva týždne rozbili poľskú obranu. Proti takmer vykrvácanej poľskej armáde zaútočili 17. septembra 1939 Sovieti a potom nasledovalo štvrté delenie Poľska.
Obaja diktátori triumfovali. Hitler jasal, že Poľsko „nikdy znovu nepovstane“ a Molotov mu kontroval radostným konštatovaním, že „konečne zmizol z mapy Európy ten odporný výplod versailleského systému“. Po dobytí Poľska 22. septembra 1939 usporiadali spoločnú vojenskú prehliadku v Breste (v dnešnom Bielorusku) a 28. septembra podpísali novú zmluvu, tentoraz už o spoločných hraniciach a priateľstve. Okrem oficiálnej časti, ktorej podstata bola už aj tak hotovou vecou, mala aj táto zmluva niekoľko dodatkových protokolov.
Prvý stanovil istú korekciu delimitačnej línie medzi nemeckou a sovietskou okupačnou zónou Poľska a dával „sovietskej vláde právo na ochranu jej záujmov v litovskej oblasti“, čo otvorenou rečou znamenalo, že Sovieti mali od Hitlera súhlas na okupáciu Litvu.
Druhý tajný dodatkový protokol zakotvil to, na čom sa obe strany neoficiálne dohodli už po Mníchove, a síce, že nestrpia na svojom území nijakú agitáciu proti zmluvnému partnerovi. Tretím dôverným dodatkovým protokolom vyjadrili obe vlády súhlas s tým, že umožnia Nemcom, žijúcim v ZSSR (ak budú chcieť) emigrovať do Nemecka a vice versa.
Perfídnosť tohto dôverného protokolu bola v tom, že ani vo všetkej tajnosti nepomenovali veci pravým menom. Sovietsky zväz totiž na jeho základe násilne vyhostil nemeckých emigrantov a odovzdal ich na hranici rovno do rúk Gestapa. Boli to väčšinou ľudia, ktorí prišli do ZSSR v nádeji, že sa zachránia či už pred politickým alebo rasovým prenasledovaním.
Zmluva o neútočení a jej tajné klauzuly uľahčili obom diktátorom, aby začali realizovať svoje agresívne plány. Nacisti sa pri útoku na Poľsko, ale ani pri ďalšom vojnovom ťažení na západ, nemuseli obávať vojny na dvoch frontoch. A Sovieti mohli okupovať pobaltské štáty. Mali k tomu jednak súhlas svojho nemeckého partnera, navyše túto agresiu realizovali v čase, keď už nacistické Nemecko porazilo západné demokracie.
(9. apríl 1940: Nemecké oddiely sa vylodili v Dánsku a Nórsku, 12. máj 1940: Začala sa nemecká ofenzíva proti štátom Beneluxu, 14. jún 1940: Hitlerove vojská obsadili Paríž, 15. jún 1940: Sovietske oddiely okupovali Estónsko, Lotyšsko a Litvu)
Stretnutie nemeckých a sovietskych dôstojníkov.
Zdroj: Bundesarchiv
Pakt Hitlera so Stalinom vyvolal rozruch, neistotu a tichý či hlasnejší nesúhlas aj v ich vlastnom tábore. Vo fašistickom bola najzjavnejšia nespokojnosť Mussoliniho. Adresoval Hitlerovi niekoľko listov, v ktorých žiadal vysvetlenie a vyjadroval pochybnosti o správnosti tohto kroku.
Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopil, že ide o príslovečnú „nordickú lesť“. V Komunistickej internacionále, ktorá bola sústavnými čistkami uspôsobovaná k tomu, aby bola poslušným nástrojom Moskvy, sa tiež ozývali hlasy, ktoré to považovali za zradu.
Až po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom prijala väčšina dočasne neposlušných francúzskych, talianskych i slovenských komunistov oficiálnu verziu, podľa ktorej bol vraj pakt iba taktickým manévrom, aby Stalin získal čas pripraviť krajinu na obranu. Ako ju pripravil, to sa ukázalo 22. júna 1941. Reakciou na nemecký útok bol totiž dlhý a spočiatku priam panický ústup Červenej armády.
