Kto slobodné Poľsko chcel a kto ho nechcel? To je otázka, ktorú si po udalostiach v lete roku 1944 kládli nielen politici a diplomati, ale predovšetkým preživší obyvatelia Varšavy. Tí si prešli peklom, ktoré dodnes predstavuje jednu z najtragickejších kapitol druhej svetovej vojny.
Dňa 2. augusta 1944 britský premiér Winston Churchill oznámil dolnej komore britského parlamentu, že sovietske tanky stoja pred bránami Varšavy. A pokračoval s týmto prejavom. „Ruské armády ponúkajú slobodu, suverenitu a nezávislosť Poliakom vystupujúcim voči Rusku priateľsky. To sa mi zdá veľmi rozumné – s ohľadom na straty, ktoré Rusko utrpelo... Spojenci uvítajú každé všeobecné zjednotenie alebo spojenie poľských síl a to jednak tých, ktoré spolupracujú so západnými veľmocami, ako aj tých, ktoré spolupracujú so Sovietmi... Dajme ich dohromady.“ Toto vyhlásenie sa stretlo so všeobecným súhlasom poslancov snemovne. Ak by však v laviciach sedeli práve spomínaní Poliaci, zrejme by zopár otázok mali. Predovšetkým, ako si britská vláda predstavuje ono priateľské zjednotenie.
Nepríjemný morálny záväzok
Už menej než prísľuby spojenectva a spoločného boja proti nacizmu zaznela v prejavoch britských politikov informácia, že 1. augusta vypuklo vo Varšave povstanie. Všeobecne sa usudzovalo, že nemá rozsah, aký uvádzali zdroje z poľského odbojového hnutia. Oficiálne správy sa totiž opierali o informácie z Moskvy. V britskej tlači dokonca prevládla mienka, že akcia sa rozbehla predčasne, na vlastnú päsť a bez koordinácie s približujúcimi sa Sovietmi. Pritom projekt a plán vojenského odporu bol od začiatku pripravovaný s tým, že bude odkázaný na pomoc zo zahraničia. Hoci sa Winston Churchill snažil splniť svoj záväzok voči poľskej exilovej vláde, zvyšní partneri tzv. Veľkej trojky – Franklin Roosevelt a Josif Stalin už rovnaké nadšenie neprejavili.
Britský pohľad na udalosti v Poľsku bol iný aj preto, že si ešte pamätal nesmierne cennú pomoc poľských pilotov v leteckej bitke o Anglicko v lete roku 1940. Tí tvorili až 10% všetkých nasadených letcov a zaslúžili sa o 12% zostrelov nepriateľských lietadiel. A neboli to zďaleka len vzdušné sily, kde Poliaci bojovali. Morálny dlh Veľkej Británie bol v tomto smere obrovský a poľská exilová vláda v Londýne preto očakávala jednoznačnú podporu svojich záujmov.
No to, čo ešte v roku 1941 vyzeralo na nerozlučné priateľstvo a podporu, sa následkom rozšírenia klubu protihitlerovskej koalície o Sovietsky zväz stalo nepríjemným záväzkom. O novom spojencovi sa zhodne tvrdilo, že ako jediný dokáže Hitlera poraziť a zvrátiť tak priebeh vojny. Naplno sa to prejavilo pri koncipovaní britsko-sovietskej spojeneckej zmluvy. Tá bola podpísaná po dlhých rokovaniach až v máji 1942 a v záležitostiach Poľska deklarovala iba obnovenie jeho nezávislosti bez zmienky o jeho teritoriálnom vymedzení.
Ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Nemecka Vjačeslav Molotov a Joachim von Ribbentrop si podávajú ruky po podpise Paktu o neútočení, ktorý prakticky znamenal dohodu o rozdelení Poľska
Podivuhodná životnosť podlého paktu
Podobne „zdržanlivý“ postoj sa prejavil aj pri stretnutí Veľkej trojky v Teheráne roku 1943. Sovietsky komisár pre zahraničnú politiku Viačeslav Molotov tam predstúpil s kópiou britského telegramu z roku 1920, ktorý popisoval umiestnenie tzv. Cursonovej línie. Tú navrhovali západní spojenci po skončení prvej svetovej vojny ako hraničnú čiaru pre budúci poľský štát. Poliaci si však po vojne s boľševikmi vybojovali podstatne širšie územie na východe. Cursonová línia sa zároveň nápadne podobala hranici medzi Nemeckou ríšou a Sovietskym zväzom z 28. septembra 1939, keď oba štáty po spoločnej agresii voči Poľsku uzavreli zmluvu o priateľstve. Z tejto línie už Sovieti pri diplomatických rozhovoroch nikdy necúvli, čo postupom času akceptovala britská aj americká vláda. Pomohli tak legitimizovať pakt Ribentrop – Molotov a zapracovať ho priamo do povojnového usporiadania.
S tým sa pochopiteľne nevedela zmieriť poľská exilová vláda v Londýne, ani domáce podzemné odbojové hnutie. Pridalo sa navyše niekoľko ďalších problémov. V apríli 1943 Nemci odkryli masové hroby poľských vojakov v katyňskom lese neďaleko ruského Smolenska. Zároveň oznámili, že k popravám došlo v období rokov 1939 – 1940 a vykonali ich jednotky NKVD. Poľská vláda v Londýne okamžite požiadala medzinárodný Červený kríž o dôkladné vyšetrenie ľudských pozostatkov priamo na mieste. Sovietska diplomacia to označila za provokačný a nepriateľský akt a prerušila s poľskými predstaviteľmi všetky diplomatické styky. Od tej chvíle Stalin hľadal náhradu v podobe novo vytvorenej komunistickej poľskej strany, ktorá by bola lojálna jeho záujmom. Roztržka medzi dvoma východnými partnermi bola v očiach Londýna a Washingtonu vnímaná ako nerozumná, nezodpovedná prekážka. Z nezodpovednosti bola obviňovaná, ako inak, slabšia strana sporu – poľská exilová vláda.
K nešťastiu Poliakov sa nakoniec pridala aj tragická letecká nehoda, pri ktorej zahynul významný generál a exilový premiér Wladyslaw Sikorski. Jeho nástupca Stanisław Mikołajczyk sa snažil udržať zahranično-politický kurz, ktorý bol kompromisom medzi nútenou spoluprácou so Sovietmi a obranou prvoradých poľských záujmov. V lete roku 1944 spolu s generálom Stanisławom Tatarom absolvoval cestu do Washingtonu. Tam sa im síce dostalo srdečného prijatia u prezidenta Roosevelta s množstvom prísľubov o americkej podpore, ostalo však iba pri slovách. Americká ani britská vláda nebola totiž ochotná garantovať materiálnu a leteckú podporu pripravovanému povstaniu v Poľsku, či vytvoriť osobitnú poľskú letku a výsadkovú jednotku pre tieto účely. Poľský veľvyslanec v Londýne Edward Raczyński musel navyše čeliť množstvu článkov v britskej tlači, ktorá popisovala politiku poľskej exilovej vlády ako nezodpovednú a škodlivú spoločnej veci boja proti nacizmu. Okupované Poľsko a jeho zástancovia sa tak postupom času dostávali do pozície neposlušného partnera, ktorý „ide sám proti sebe“ a nerozumne sabotuje antihitlerovský spojenecký systém aj s jeho novým východným partnerom. Klinec po hlavičke trafil spisovateľ George Orwell, ktorý na margo komentárov v britskej tlači vtedy napísal: „Také stanovisko je vyjadrením zásady, že proti zlu, ktorému nemôžeme zabrániť, nesmieme protestovať.“
Exilová poľská vláda premiéra Mikołajczyka (wikipedia.org)
Pod dvoma okupantmi
Počas nacistickej okupácie Európy existovalo viacero odbojových hnutí, ktorým sa viac alebo menej dostávala spojenecká podpora v podobe dodávok zbraní alebo priameho vojenského zásahu. No žiadny odboj nebol natoľko rozsiahly a štruktúrovaný ako poľský. Historici uvádzajú viacero dôvodov. Jednak Poľsko nebolo po prvýkrát okupovanou krajinou. Viac ako storočné rozdelenie krajiny medzi tri veľmoci bolo rovnako vnímané ako okupácia.
Na druhej strane, poľský odboj sa tvoril počas druhej svetovej vojny hneď dvakrát. A to v nacistickej a stalinskej okupačnej zóne. Musel sa brániť pred zásahmi gestapa, ale aj NKVD. Vznikol zároveň s tzv. Službou poľskému víťazstvu. Tá na základe príkazu generálneho štábu poľskej armády pred konečným kolapsom v septembri 1939 preniesla do ilegality vojakov, ktorí nestihli ujsť za hranice a ukryla veľké množstvo zbraní. Tie mali poslúžiť na budúci odpor.
Krátko po začatí operácie Barbarosa nemeckým Wehrmachtom došlo k zjednoteniu poľského odboja, a to aj v politickej rovine. Zásluhu mal na tom exilový premiér generál Władysław Sikorski. Po jeho príkaze vznikla vo februári 1942 jednotná Krajinská armáda (Armia Krajowa – AK). Jej sily boli pritom ohromujúce. Odhaduje sa, že v lete roku 1944 mala v prvej línii pripravených 150 000 členov a v druhej 200 000. Problém bol jedine s nedostatkom výzbroje. Ale aj s tým si postupom času dokázali poradiť podzemné zbrojné dielne. Čakalo sa len na príhodnú situáciu. Varšava s počtom viac než milión obyvateľov mala byť centrom budúceho povstania. V jeho stratégii sa však odrážala vojenská doktrína „dvoch nepriateľov“ – Nemcov na západe a Rusov na východe – ktorú reprezentoval ešte maršal Piłsudski. Na jar 1944 sa z Ruska približoval I. bieloruský front maršala Rokossovského a bolo jasné, že Sovieti ako prví vstúpia na poľskú pôdu. V tejto situácii sa zrodila osobitná stratégia akcie „Burza“ (Búrka).
Povstalecká bielo-červená páska, ktorú vojaci nosily na rukávoch (wikipedia.org)
Zachráni nás jedine „Búrka“
Vedenie AK si bolo veľmi dobre vedomé zámeru Stalina ponechať si východné územia až po rieku Bug (tie získal už v roku 1939 na základe paktu Ribbentrop – Molotov) a podriadiť si zároveň budúci komunistický poľský štát. Dôstojnícky zbor preto pripravil plán, podľa ktorého by v tyle ustupujúcich nemeckých armád vystúpili povstalci, obsadili kľúčové komunikácie a oslobodili dve najväčšie východné poľské mestá, straty ktorých sa najviac obávali – Vilnius a Ľvov. Prichádzajúci Sovieti by boli následne chladne privítaní ako „spojenci poľských spojencov“ na suverénnom poľskom území. Tak sa to malo opakovať pred každým významnejším mestom.
Vodca sovietskeho Ruska Josif Stalin si riziko, ktoré preňho predstavovala AK, dobre uvedomoval. Snažil sa preto vytvoriť voči nej politickú aj vojenskú alternatívu. Pôvodná Komunistická strana Poľska (KPP) zanikla pod salvami Stalinových katov, ktorí zlikvidovali jej vedenie, ktoré sa utiahlo do sovietskeho Minska. Po tom ako sa Stalin zaviazal po schôdzkach s americkým prezidentom a britským premiérom, že pomôže obnoviť poľský štát, rozhodol sa preň vytvoriť aj novú komunistickú stranu. Tak vznikla Poľská robotnícka strana (PPR – Polska Partia Robotnicza), ktorá určovala vývoj v tejto krajine až do roku 1989. Jej vedenie – tzv. „iniciačná skupina“ odobrená Stalinom, bola letecky vyexpedovaná priamo do Poľska neďaleko Varšavy. Očakávaný nábor členstva sa však nekonal. Zlý dojem robila najmä Ľudová garda – ozbrojený orgán strany s 500 až 1000 členmi. Tá v otvorenom boji proti nacistom pretláčala taktiku „špirály násilia“. V praxi to znamenalo, že zámerne útočila na osamelé jednotky nemeckej armády alebo vraždila nemeckých dôstojníkov v blízkosti väčších sídiel. Nacisti sa potom mstili na civilnom obyvateľstve a masakrovali celé dediny. To vraj malo vyvolať všeobecné ľudové povstanie.
Neskôr vznikol i tzv. Zväz poľských patriotov. Ten bol vlastne politickým orgánom formujúceho sa poľského zboru v radoch Červenej armády. Nábor sa konal z asi milióna poľských väzňov, ktorých režim deportoval do sibírskych gulagov krátko po invázii v roku 1939. Vojna bola pre vyhnancov v stalinistickom Rusku neraz poslednou príležitosťou ako si zachrániť život. Počet Poliakov schopných a ochotných bojovať tak dosiahol v krátkom čase 100 000. A práve zostavenie osobitnej poľskej armády bol jeden z bodov spoločnej poľsko-sovietskej zmluvy z decembra 1941. K tej boli obe strany aj čiastočne dotlačené západnými spojencami. Stalin sa však rozhodol využiť obrovský ľudský rezervoár vo svoj prospech.
Povstalecký vojak so samopalom Błyskawica (wikipedia.org)
Pod dohľadom politrukov
Príchodu Červenej armády na poľské územie predchádzala veľmi úspešná Operácia Bagration I. bieloruského frontu maršala Konstantina Rokossovského. Ten prelomil obranné postavenie nemeckých armád Stred a naznačil tak možný rýchly postup na Berlín. Nebol to prvý úspech tohto polovičného Poliaka, ktorý si ešte pred vojnou po veľkých čistkách v armáde prešiel hrôzou arktických gulagov. Opäť povolaný do armády ako jeden z najschopnejších vojvodcov, získaval jedno víťazstvo za druhým. Život úspešného ruského generála sa v stalinských časoch vždy pohyboval na hrane noža. Ako každý orgán a každá inštitúcia v sovietskom štáte i armáda podliehala ideologickej kontrole. Tú vykonával pridelený „politruk“, ktorý zastával hneď dve funkcie. Jednak oficiálnu – spravidla druhú najvyššiu pozíciu po veliacom generálovi, jednak neoficiálnu v straníckej politickej hierarchii.
Aj Rokossovskij mal svojho politruka – bol ním generál Bulganin. Priestor na slobodné a situačné rozhodnutia bol týmto minimalizovaný. Generáli ako Žukov, Rokossovskij, Konev, Malinovskij tak mohli iba korigovať politické rozhodnutia na čo najmenšie vojenské straty a prispôsobovať smer pohybu armád momentálnym zámerom Stalina. Spomínaný dualizmus sa prejavoval aj v omnoho viditeľnejšej rovine. Červená armáda prichádzala vždy v dvoch alebo troch vlnách. Prvé vstupovali na „oslobodené“ územie ťažké mechanizované jednotky, tankové prápory a letecké sily. Po nich milióny pešo idúcich a zväčša skromnejšie vyzbrojených ruských vojakov. Nakoniec príslušníci NKVD. Tí už nebojovali s vojenským, ale s politickým nepriateľom. Na jar roku 1944 ním bola poľská Krajinská armáda. Politická „nadpráca“ NKVD bola príčinou zlyhania pripravovanej širšej akcie „Burza“.
Na operácii „Ostrá Brána“, t. j. vojenské obliehanie mesta Vilnius, sa podieľala Červená armáda spolu s Krajinskou armádou. Po tom ako sa približne štvortisícová nemecká posádka vzdala a opustila mesto, sa dokonca konala aj spoločná vojenská prehliadka oboch „spojencov“. Krátko na to boli oddiely AK podplukovníka Alexandra Krzyżanovského (nazývaný „Wilk“, t.j. vlk) obkľúčené príslušníkmi NKVD a odzbrojené. Vedenie bolo zlikvidované alebo odsunuté do Ruska. Radoví vojaci si mohli vybrať – alebo budú nasledovať svojich veliteľov, alebo vstúpia do 1. poľskej armády generála Zygmunta Berlinga. Tento model sa opakoval pri oslobodení Ľvova a celého radu ďalších miest. Poliaci napriek tomu verili, že sa rovnaká situácia nezopakuje vo Varšave. V odbojových štruktúrach panovalo presvedčenie, že ak sa celý svet dozvie, že hlavné mesto Poliakov oslobodili poľskí demokrati, Stalin by vyvolal u svojich západných spojencov hnev, ak by sa ich snažil odstrániť násilím.
Ukoristený nemecký transportér pod poľskou vlajkou (wikipedia.org)
Vzdorovité mesto
Varšava mala vždy povesť vzdorovitého mesta. V rokoch 1793 – 1794 , 1830, 1863, 1905 sa jej obyvatelia opakovane vzbúrili. Možno povedať, že povstanie patrí k poľskému národnému charakteru. Nemecká okupácia sa v rokoch 1939 – 1944 sa však na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vyznačovala mimoriadnou krutosťou a sadizmom. Mesto v tom čase spadalo do tzv. „Generálneho gouvernementu“, prezývaného tiež „Gestapoland“ alebo „gangsterská župa“. Jeho miestodržiteľom bol nacistický pohlavár Hans Frank. Bolo to vlastne obrovské nacistické laboratórium s koncentračnými a vyhladzovacími tábormi Sobibor, Treblinka, Plašov a Bełżec. Samotné mesto Varšava bolo rozdelené do viacerých zón pre Nemcov, pre Nenemcov a pre 380 000 Židov umiestnených na plochu niekoľkých mestských štvrtí. Varšavské geto bolo zároveň prvým miestom poľského vzdoru. V apríli 1943 sa tu rozhorelo povstanie, ktoré Nemci dokázali potlačiť až po takmer mesiaci ťažkých bojov. Celé bloky domov boli vypálené alebo zrovnané so zemou a jeho obyvatelia zmasakrovaní alebo deportovaní do vyhladzovacích táborov. Ani zvyšok mesta však nemohol očakávať lepšie zaobchádzanie. V plánoch nacistickej Tretej ríše mala Varšava prísť minimálne o polovicu obyvateľov, mala sa pretvoriť na provinčné mesto s nemeckými občanmi. Boj Varšavčanov za slobodu bol teda bojom o holé prežitie.
Keď sa Adolf Hitler dozvedel o vypuknutí povstania, rozkázal okamžite zničiť celé mesto a vyhladiť všetkých jeho obyvateľov. Povstalci sa však na svoj boj pripravovali dlhý čas. Svoju akciu chceli spustiť až v dobe, keď budú mať na dohľad ruské tanky. A tie sa na východnom predmestí Varšavy nazývanom Praga objavili koncom júla 1944. Rokossovského bieloruský front sa už nezadržateľne dostával k pravému brehu Visly a Nemci začali na rieke budovať obranné línie. Bol to signál pre asi 40 000 vojakov Krajinskej armády, ktorým velil generál Tadeusz Bór-Komorowski. Ten sa po dlhých hodinách úvah a po súhlasnom stanovisku exilovej vlády rozhodol spustiť akciu 1. augusta presne o 17. hodine. Napriek prvotnému úspechu povstalci neovládli celé mesto, ale iba jeho centrálne časti. Nemcom sa podarilo koncentrovať rebelov do troch veľkých enkláv – Żoliborz na severe, Staré Mesto a Śródmieście v centre a štvrť Mokotów na juhu. Okrem toho partizáni ovládli dva veľké lesy v okolí Varšavy – Kampiňonský prales na západe a Kabanský les na severe.
Výrazná prevaha Nemcov spočívala v ťažkej technike a výzbroji. Kým špeciálne oddiely SS mali k dispozícií tanky Tiger a Panther, opancierované delá a letectvo, povstalci najmä spočiatku proti nim útočili len s niekoľkými protitankovými strelami PIAT, samopalmi STEN a vlastnou verziou molotovových koktejlov, tzv. „filipinkami“. Napriek tomu sa im už v prvý deň podarilo obsadiť dôležité vojenské sklady a pomáhali im aj sporadické dodávky, ktoré zhadzovali britské letky.
Po počiatočných úspechoch Poliakov na priamy Himlerov zásah prevzal nemecké velenie obergruppenführer SS Erich von dem Bach a spolu s ním prišli početné posily. Nový veliteľ nariadil rovnaký postup ako pri likvidovaní Varšavského geta a to vypaľovaním jedného bloku domov za druhým. Poliaci napriek tomu zanovito vzdorovali. A to aj vďaka stratégii, ktorá vtiahla nepriateľa priamo do rozbitých ulíc a premenila jeho počiatočnú prevahu na gerilovú vojnu muža proti mužovi. Kľúčom k úspechu bolo rozdelenie síl AK na približne 800 rôt po 50 až 100 mužov. Každá rota spadala na jednu ulicu alebo blok domov. Išlo často o mužov, ktorí bránili svoje vlastné domovy a svoje rodiny. Vyznačovali sa preto mimoriadnou odhodlanosťou a obetavosťou.
„Povstanie? Aké povstanie?“
Už v prvý deň zahynulo v celom meste približne 2500 ľudí a tieto počty sa opakovali dennodenne až do konca. So spustením akcie vyslalo velenie AK z Varšavy rýchlu rádiovú výzvu o pomoc do Londýna. Priame spojenie s Rokossovského armádou neexistovalo, a to aj napriek tomu, že stála len niekoľko kilometrov za mestom. Celá komunikácia sa odohrávala cez Londýn, Moskvu až sa napokon dostávala na miesto odkiaľ vychádzala – na polia neďaleko Varšavy. Prvý bieloruský front sa však nepohol. 2. augusta Stalin vydal rozkaz, ktorým zastavil jeho ďalší postup. Zároveň sa Rokossovskij stiahol po útoku nemeckej 9. armády maršala Guderiana až na polcestu medzi Varšavou a riekou Bug.
Po správe o udalostiach vo Varšave Winston Churchill 4. augusta telegrafoval Stalinovi a apeloval naň, aby čo najskôr uviedol svoje armády do pohybu s priamym cieľom Varšava. Odpoveď z nasledujúceho dňa vyjadrovala celkový sovietsky postoj v ďalších týždňoch a mesiacoch. Stalin napísal Churchillovi: „Myslím, že informácie, ktoré Vám dali Poliaci, sú silne prehnané a nespoľahlivé...“ Podobne aj po žiadostiach o vysvetlenie sa v diplomatických kruhoch objavovalo rovnaké sovietske prekvapenie: „Povstanie? Aké povstanie?“.
Oficiálne sovietske kruhy nehovorili o rozsiahlom poľskom odboji, ale len o niekoľkých incidentoch partizánov. Postupom času sa komunistická rétorika pritvrdzovala a hovorilo sa už len o „bielych Poliakoch“, banditoch alebo sa spomínal len nejasný pojem „ilegálne ozbrojené osoby“. Pochybnosti Churchilla narastali. Konečný zlom vo vzájomnej dôvere nastal pri pokuse zorganizovať varšavský letecký most. Britský premiér už v prvých augustových dňoch nástojil na masívnej materiálnej podpore zo vzduchu. Projekt mal teoreticky troch účastníkov – Veľkú Britániu, USA a Sovietsky zväz. Briti nakoniec zostali jediní. Po celý august a september štartovali britské letky (často s poľskou posádkou) z talianskeho Brindisi. Lietadlá Liberator zhadzovali nad Varšavou zbrane a potraviny. Americký štáb označil podobné akcie vo svojej réžii za neuskutočniteľný plán a okrem jedného letu na konci septembra nepodnikli Američania prakticky nič. Napomohlo k tomu aj sovietske vyhlásenie, ktoré spojencom tlmočil zástupca sovietskeho komisára pre zahraničné záležitosti M. Vyšinskij. Hovorili sa v ňom, že Sovieti nechcú podporovať ono „varšavské dobrodružstvo“, a preto odmietajú, aby americké a britské lietadlá po zhodení nákladu pristávali na sovietskom území. Na dovŕšenie všetkého sa britské letky pri návrate z Varšavy na základňu v Brindisi stretávali s tzv. „priateľskou streľbou“ Sovietov. Tí vraj neschválené prelety mohli považovať za narušenie ich vzdušného priestoru nepriateľskými silami.
Napriek tomu bol aj britský postoj veľmi rezervovaný. Podmieňoval širšiu pomoc úspešnými rozhovormi nového poľského premiéra Stanisława Mikołajczyka (nastúpil po tragickej smrti Władysława Sikorskeho 4. júla 1943 pri Gibraltáre) so Stalinom. Mikołajczyk preto pricestoval do Moskvy ešte 30. júla a okamžite požiadal o stretnutie so Stalinom. Ten ho prijal až 3. augusta. Rozhovory skončili neurčitými prísľubmi a odporúčaním, aby sa poľský premiér stretol aj so zástupcami Lublinského výboru – komunistickou poľskou vládou, ktorá sa z oslobodeného mesta Lublin pripravovala na prevzatie moci v obnovenom Poľsku. Nový poľský komunistický vodca Bolesław Bierut mu odvolávajúc sa na „spoľahlivé zdroje“ oznámil, že vo Varšave sa povstanie už skončilo a momentálne tam vládne úplné ticho. Mikołajczykovi začínalo byť jasné, že je najvyšší čas zbaliť si kufre. Nakoniec sa predsa len rozhodol v Moskve zotrvať. Ostrá zmena Stalinovho kurzu nebola vraj vylúčená.
Zničené varšavské Staré mesto (wikipedia.org)
Tragédia má meno Varšava
Zatiaľ čo sa premiér Mikołajczyk odrezaný od informácií stretával v Moskve s diplomatickými ťažkosťami a nepochopiteľnými obštrukciami, vo Varšave zúril tvrdý boj. Životom platili najmä civilisti. Len 5. augusta esesáci chladnokrvne postrieľali asi 35 000 mužov, žien a detí. Plocha, ktorú zaberali povstalci sa postupne zužovala a jednotlivé enklávy postupne mizli. Mimoriadne tragický bol pád Starého Mesta a to aj potom, ako sa väčšinu jednotiek AK podarilo evakuovať cez podzemný kanalizačný systém do ostatných stále vzdorujúcich enkláv. Na mieste zostalo zhruba 35 000 civilistov a 7 000 ranených. Tých čakala poprava alebo deportácia do koncentračných táborov v Mauthausene a Sachsenhausene.
Posledným a najťažším úderom pre povstalcov bola „sovietska pomoc“ v polovici septembra. Britské aj americké diplomatické správy hlásili, že „Stalin sa dal obmäkčiť“ a prisľúbil neodkladnú pomoc. Rokossovskij stál na pravom brehu Visly a už niekoľko týždňov nemohli existovať žiadne pochybnosti o schopnosti Sovietov účinne a rýchlo zasiahnuť. Plán ofenzívy dokončili Rokossovskij spolu s maršalom Žukovom už 8. augusta. Prevaha Sovietov nad Nemcami bola obrovská. K prekročeniu Visly napriek tomu pristúpila len jedna divízia Berlingovej armády. Povstalci na druhej strane to považovali za jasný signál, že dlho očakávaná sovietska ofenzíva sa začala. Prerušili preto začaté rokovania o prímerí s Nemcami a pokračovali v otvorenom boji.
Berlingových vojakov však nik iný nenasledoval a Sovietska armáda nečinne stála na predmestí Praga. Po ôsmich dňoch boja ležalo na brehu Visly viac ako 4 000 tisíc padlých poľských vojakov. Teror proti civilnému obyvateľstvu v meste pokračoval s neklesajúcou intenzitou až do samého konca. Počet obetí Varšavského povstania nie je dodnes presne vyčíslený. V každom prípade išlo o obrovské číslo. Predpokladá sa, že v dôsledku dvojmesačných bojov zahynulo 160 - 200 000 ľudí – a to buď priamo v uliciach Varšavy, alebo následne vo vyhladzovacích táboroch. Boj už nemohol za týchto podmienok ďalej pokračovať. Ako vyplynulo z rozhovorov veliacich poľských dôstojníkov, v hre bola „biologická podstata národa“ a tú nesmel nik obetovať ani za cenu najpríkladnejšej statočnosti.
Nad ránom 3. októbra zložil generál Bór-Komorowski do rúk generála Bacha kapituláciu. Podarilo sa mu dojednať aspoň také podmienky, ktoré dávalo zvyšným vojakom a civilom nádej na prežitie. Zvyšky AK dostali na základe spoločnej dohody štatút riadnej armády a museli sa na nich vzťahovať Ženevské konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Obyvateľstvu bolo prisľúbené, že nebude na ňom ďalej páchané násilie a bude evakuované z mesta, ktoré sa pripravovalo na ďalšiu bitku.
Stará Varšava sa zmenila na nepoznanie. Z prekrásnej metropoly s malebným Starým Mestom, Kráľovským zámkom, Saským palácom a charakteristickými predmestiami sa stalo veľké ľudoprázdne rumovisko. Krátko po tom ako sa Winston Churchill dozvedel o kapitulácii, dostal posledné písomné vyhlásenie poľskej Rady národnej jednoty. Jeho starí priatelia sa naň obracali s trpkou výčitkou: „Taká je krutá pravda. Jednalo sa s nami horšie než s Hitlerovými spojencami, horšie než s Talianskom, Rumunskom, Fínskom. Nech Boh, ktorý je spravodlivý, súdi túto strašlivú nespravodlivosť spáchanú na poľskom národe a nech potrestá vinníkov.“
