Vojna je najväčšou vecou štátu, je miestom života a smrti, je cestou k prežitiu či k skaze. Majster Sun
Úvodné slová slávnej knihy O vojenskom umení napísal čínsky Majster Sun pravdepodobne niekoľko storočí pred púnskymi vojnami. V nich vybojovali dve vtedy najväčšie mocnosti v okolí Stredozemného mora – Kartágo a Rím – svoj boj na život a na smrť. Ani Kartáginci, ani Rimania dielo Majstra Suna nepoznali, ale nepochybne by s ním súhlasili.
Púnske vojny skončili nakoniec absolútnou skazou severoafrického Kartága a jeho ríše. V istom momente však situácia vyzerala dramaticky inak.
Najväčšia armáda, akú dovtedy v celých svojich dejinách Rimania poslali do boja, bola takmer kompletne zničená v bitke pri Kannách o polovicu menšou kartáginskou armádou pod Hannibalovým velením.
Táto bitka predstavuje dodnes takticky najdokonalejšie víťazstvo v celých vojenských dejinách. Ako sa tak vôbec stalo a prečo nakoniec Kartágo nezrazilo Rím na kolená, patrí stále k najvzrušujúcejším otázkam dejín.
Prechod Hannibala Alpami.
Zdroj: wikipedia.org
Víťazí ten, kto vie, kedy môže či nemôže bojovať.
Majster Sun
Bol horúci augustový deň roku 216 pred n. l. Uprostred Apúlie, najmenej hornatého kraja v Itálii, sa v blízkosti polorozpadnutej a opustenej pevnosti pri Kannách desaťtisíce mužov pripravovali na boj.
Rimania už tretí rok čelili na svojej vlastnej pôde nepriateľovi, ktorého pred vyše dvoma desaťročiami dokázali poraziť vo veľkej vojne na jeho vlastnej pôde. Presnejšie povedané, na mori.
Rím ako suchozemská mocnosť vtedy dokázal niečo neuveriteľné. Porazil dovtedy najväčšiu námornú mocnosť tam, kde bola najsilnejšia, hoci to trvalo 23 vyčerpávajúcich rokov.
Boj o Stredomorie medzi dvoma nezmieriteľnými nepriateľmi tým však zďaleka neskončil. Kartáginci prišli o Sicíliu, Sardíniu i Korziku, ale začali posilňovať svoje pozície v Hispánii.
Nejasné postavenie hispánskeho mesta Saguntum, ktoré malo priateľský vzťah s Rímom, ale ležalo na území kontrolovanom Kartágincami, sa v roku 219 pred n. l. stalo vhodnou zámienkou na rozpútanie novej vojny.
Táto vojna je spätá predovšetkým s menom jedného muža. Hannibal sa ako 25-ročný stal v roku 221 pred n. l. vrchným veliteľom kartáginskej armády v Hispánii.
Hneď nasledujúci rok vybojoval svoje prvé veľké víťazstvo, keď v bitke pri rieke Tagus porazil pomocou ľsti koalíciu vzbúrených keltoiberských kmeňov vedených Karpetanmi.
Predstieraným ústupom na druhý breh rieky nalákal protivníkov k bezhlavému prenasledovaniu a keď sa začali brodiť riekou, vyslal do útoku svoju jazdu.
Kartáginskí jazdci rozpútali v rieke medzi ťažko sa brániacimi pešími bojovníkmi nepriateľa masaker. Hannibalova pechota medzitým rýchlo prekročila rieku a na druhom brehu dokončila dielo skazy.
Osemmesačné obliehanie Sagunta, ktorým nasledujúci rok Hannibal de facto vyprovokoval vojnu s Rímom, však už tak hladko neprebiehalo.
Sagunťania sa za svojimi hradbami urputne bránili, podnikali proti kartáginskému vojsku zúfalé výpady, dokonca sa im podarilo náhodným zásahom poraniť samotného Hannibala.
Rovnako zúfalo a nakoniec márne však Sagunťania čakali na rímsku pomoc, ktorá nikdy neprišla. Rimania sa spamätali, až keď spojenecké mesto padlo.
Ich vyslanci v Kartágu sa nakoniec zmohli len na teatrálne gesto, keď so zahnutou tógou predstúpili pred kartáginský senát a ponúkli im na výber vojnu, alebo mier.
Kartáginci vyzvali Rimanov, nech si vyberú prví. Odpovedali, že si vyberajú vojnu a Kartáginci reagovali súhlasom. Tak vypukla druhá púnska vojna.
Nasledujúci rok po páde Sagunta, v lete 218 pred n. l., opustila Hannibalova armáda Hispániu, prekročila Pyreneje a cez južnú Galiu dorazila k Alpám.
Po pätnásťdňovej strastiplnej ceste, po obdivuhodnom výkone vzbudzujúcom dodnes úžas, prekonala aj túto majestátnu prírodnú prekážku a začiatkom novembra zostúpila do nížin severnej Itálie. Už len táto cesta stála Hannibala polovicu jeho mužov. Zostalo mu 20-tisíc pešiakov a 6-tisíc jazdcov.
Čo ale Hannibalovi chýbalo do počtu, nahradzoval kvalitou. Jadro jeho vojska tvorila dobre vycvičená a bojom ošľahaná africká a hispánska pechota a jazdectvo, s ktorým sa Rimania, ako sa už čoskoro ukázalo, nemohli porovnávať.
Navyše sa hneď začal obzerať po spojencoch v duchu hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Dokonalým adeptom boli Kelti, ktorí sa už dlhšie správali voči rozpínavým Rimanom nevraživo.
Tí najskôr pozerali na oslabené kartáginské vojsko s nedôverou, ale keď Hannibal demonštroval jeho silu dobytím a vyplienením hlavného mesta kmeňa Taurinov po trojdňovom obliehaní, váhajúci Kelti rýchlo začali meniť názor.
Do Predalpskej Galie medzitým dorazila aj rímska armáda pod velením jedného z konzulov Publia Cornelia Scipia. Pri stavaní mosta cez rieku Ticinus vypukla prvá zrážka Rimanov s Hannibalom.
Viac-menej jazdecká bitka skončila vďaka prevahe Hannibalovej numídijskej jazdy, ktorá sa po bleskovom obchvate vynorila zdeseným Rimanov za chrbtom, jednoznačným kartáginským víťazstvom.
Ranený bol pritom aj sám rímsky konzul, ktorého podľa povesti zachránil jeho mladučký syn, budúci víťaz nad Hannibalom. Po tomto víťazstve sa k Hannibalovi pridávali nielen ďalšie keltské kmene, ale prebehli k nemu aj Scipionovi keltskí spojenci.
Do konca roka dokázal Hannibal Rimanov, ktorých posilnil príchod druhého konzula Tiberia Sempronia Longa, poraziť ešte raz. Jedného mrazivého decembrového rána vyslal svoju numidskú jazdu cez rieku Trebiu, aby útokom na rímsky tábor vyprovokovala Rimanov k akcii.
Tí sa nestihli ani naraňajkovať a s prehnaným nadšením vyrazili do boja. Keď konečne premrznutí Rimania v neustálom snežení, ktoré sa v priebehu dňa začalo miešať s dažďom, narazili za ustupujúcou a pritom stále dobiedzajúcou numidskou jazdou na hlavné a hlavne dobre oddýchnuté a najedené kartáginské sily, vystužené vpredu na oboch krídlach dokonca aj slonmi, bolo o bitke v podstate rozhodnuté. Zdrvujúcu rímsku porážku dovŕšila špeciálne vyčlenená kartáginská jednotka pod velením Hannibalovho brata Magóna, ktorá z úkrytu vpadla Rimanom do chrbta.
Púnsky vojvodca Hannibal.
Zdroj: shutterstock
Vojna je predovšetkým dômyselná lesť.
Majster Sun
Po prezimovaní v údolí Pádu prekročil na jar 217 pred n. l. Hannibal Apeniny a vtrhol do Etrúrie. Tam si vybral trasu, ktorú Rimania čakali najmenej.
Jeho armáda sa štyri dni brodila vodou a prekonávala močiare v naozaj mizerných podmienkach, o čom svedčí aj fakt, že právu tu prišiel po ťažkom očnom zápale kartáginský vojvodca o oko.
Zachránil sa len vďaka poslednému zostávajúcemu slonovi, ktorý ho vyniesol z močaristého pekla. Drancovaním a plienením úrodnej krajiny sa následne snažil vylákať do boja jednu z konzulských armád pod velením Gaia Flaminia ešte predtým, ako by sa mohla spojiť s druhou konzulskou armádou Gnaea Servilia Gemina, respektíve predtým, ako by ho Rimania mohli svojimi armádami zovrieť do klieští.
Flaminius sa nakoniec nechal vyprovokovať a vďaka zanedbaniu prieskumu skombinovanému s nepriaznivým, neobyčajne hmlistým počasím, napochodoval s celou svojou armádou dobre skrytému Hannibalovi pri Trasimenskom jazere (21. júna) rovno do gigantickej pasce.
Z 30-tisíc Rimanov ich 15-tisíc, vrátane svojho veliteľa, padlo, zvyšok sa ocitol v zajatí. Kartáginci prišli pritom iba o 1 500 mužov, aj to väčšinou Keltov.
Z hľadiska počtu zúčastnených bojovníkov to bol jeden z najväčších, ak nie vôbec najväčší vojenský prepad v histórii. Z hľadiska výsledku to pre Rimanov bola dokonalá vojenská katastrofa, ktorá ich konečne donútila siahnuť po najkrajnejších riešeniach.
Paniku v Ríme ešte zväčšila zvesť o zničení 4-tisícového jazdeckého oddielu, ktorý vyslal Flaminiovi na pomoc druhý konzul Servilius Geminus.
Rimania sa preto rozhodli vymenovať diktátora s neobmedzenými právomocami. Keďže jeden konzul bol mŕtvy a druhého delilo od Ríma Hannibalovo vojsko, v ľudovom hlasovaní padla voľba na Quinta Fabia Maxima, bývalého konzula i cenzora, podľa Polybia „neobyčajne rozvážneho muža urodzeného pôvodu“.
Ten síce nebol žiadny oslňujúci vojvodca, ale slovami istého britského historika bol jeho najväčší talent a prínos k záchrane rímskej republiky v tom, že si uvedomoval, že Hannibal taký oslňujúci talent má.
Fabius zavrhol klasickú útočnú rímsku stratégiu a zvolil zdržiavaciu taktiku, ktorá nerátala s ďalšou otvorenou bitkou s evidentne schopnejším nepriateľom.
Táto stratégia mu zo začiatku vyniesla nevôľu i posmech – prezývka Cunctator (Váhavec) bola najskôr myslená ako urážka. Po Kannách, keď Rimania definitívne pochopili, že takto si s Hannibalom neporadia, sa k nej s úspechom vrátili a v rokoch 216 – 203 pred n. l. s ním už na území Itálie nezviedli jedinú väčšiu bitku.
Fabius, ktorému diktátorské právomoci platili iba do konca roka 217 pred n. l., čelil pre svoju stratégiu, ktorá neprinášala okamžité úspechy, vzrastajúcej nevôli rímskeho senátu i ľudu.
Hannibal mu navyše vďaka prešibanej ľsti, keď využil tisíchlavé stádo dobytka s horiacimi otepami dreva na rohoch ako simuláciu armády, vykĺzol z pasce a dostal sa už do juhoitalskej Apúlie.
Niekedy na jeseň 217 pred n. l. dosiahol Fabiov zástupca, magister equitum (doslova Pán koní) Marcus Minucius Rufus čiastkové a nepríliš podstatné víťazstvo nad Hannibalom v bitke pri Geruniu.
Pri druhom pokuse na rovnakom mieste o podobný úspech sa už dostal do veľkých problémov a od najhoršieho ho zachránil len pohotový príchod Fabiových posíl. Obe armády sa potom stiahli do zimných táborov a čakali na jar.
Púnsky jazdec. Zdroj: shutterstock
Víťazné vojsko víťazí pred bojom, porazené vojsko hľadá víťazstvo v boji.
Majster Sun
Rozčarovanie z opatrného Fabiovho postupu i plané nádeje, ktoré vzbudilo okrajové Minuciovo víťazstvo, viedli v Ríme k posilneniu zástancov útočnej stratégie a pretavilo sa aj vo voľbe nových konzulov pre rok 216 pred n. l.
Stali sa nimi Lucius Aemilius Paullus, ktorý si získal uznanie už svojím predchádzajúcim ťažením proti Ilýrom v Dalmácii, a Gaius Terentius Varro, údajne syn mäsiara a zástupca takzvanej „strany ľudu“, na ktorého už antickí historici hodili všetku vinu za nadchádzajúcu katastrofu.
V skutočnosti by Varro nebol nikdy zvolený za konzula, keby nemal podporu silného mocenského bloku Scipiov a Aemiliov, prívržencov útočnej stratégie. Aby sa s Hannibalom vysporiadali, dostali konzuli k dispozícii rekordný počet osem légií, hoci obyčajne mal každý konzul pod svojím velením iba dve légie.
Vzhľadom k obrovským stratám, ktoré Rimania utrpeli v predchádzajúcich bitkách s Hannibalom, je dosť pravdepodobné, že bola dokonca zrušená majetková hranica pre vstup do armády.
Spojenci odviedli rovnaký počet mužov pechoty ako Rimania a jazdcov trojnásobne viac. Každá rímska légia pozostávala pri naliehavej potrebe z 5-tisíc mužov pechoty a 300 jazdcov.
To by dohromady so spojencami dávalo ohromujúcu silu asi 80-tisíc pešiakov a nie menej ako 6-tisíc jazdcov. Oproti tomu Hannibalova pestrá armáda, zložená z Kartágincov, Numídijcov, Hispáncov (vrátane povestných baleárskych prakovníkov), Keltov, Ligúrov, Italikov a Grékov, disponovala iba 40-tisíc pešiakmi (z toho 8-tisíc ľahkých) a 10-tisíc jazdcami. Bola teda o polovicu slabšia, ale mala prevahu v jazde, čo sa v nadchádzajúcej bitke ukázalo ako jeden z kľúčových faktorov.
Tri dni pred bitkou postavili Rimania veľký tábor pre dve tretiny svojho vojska na západnej strane rieky Aufidius (dnešné Ofanto) v blízkosti Kann, ktoré obsadil Hannibal ako zásobáreň rímskeho vojska už predtým.
Dochádzali mu totiž potraviny i čerstvé sily a vydrancovaná Itália mu po zime nemohla poskytnúť dostatok zásob. Zvyšok rímskej armády si rozvinul tábor na protiľahlom brehu, aby chránil prechod cez rieku, ale aj mal pod kontrolou Hannibalov tábor, ktorý sa nachádzal tiež na východnom brehu.
Kartáginci však ešte v ten istý deň presunuli tábor na druhý breh. Na ochranu Kann a hlavne ich zásob však Hannibal vyčlenil dostatočné sily.
Na druhý deň sa nič významnejšie nestalo, ale ďalší deň vyviedol Hannibal svoje vojsko do boja. Rimania sa však zatiaľ nenechali vyprovokovať a dochádzalo len k menším zrážkam.
Varro a Paullus sa vo velení rímskej armády striedali každý deň a podľa tradičného výkladu antických historikov na ten nasledujúci malo pripadnúť velenie na horkokrvnejšieho Varra.
Či to tak bolo naozaj, je dodnes predmetom istých špekulácií. V každom prípade Rimania toho 2. augusta 216 pred n. l. výzvu k bitke skutočne prijali.
Chvíľu po východe slnka opustilo ohromné rímske vojsko oba svoje tábory. Tí z väčšieho prechádzali na druhú stranu rieky, kde sa všetci šikovali do bojových línií obrátených k juhu.
Väčší tábor na druhom brehu zostalo chrániť zhruba 10-tisíc mužov. Rímske jazdectvo v počte asi 1 600 mužov pod osobným Paullovým velením zaujalo pozíciu na pravom krídle priamo pri rieke.
Na úpätí kopcov na ľavom konci, ktoré mali pomôcť chrániť rímsku armádu pred nepriateľským obchvatom, zaujalo miesto spojenecké jazdectvo o sile asi 4 800 mužov pod Varrovým velením.
Medzi nimi boli zoradené manipuly pechoty tesnejšie než obvykle, s hĺbkou mnohonásobne presahujúcou ich čelo. Pechote velili bývalý konzul Geminus a bývalý Fabiov zástupca a spoludiktátor Minucius.
Oproti nim rozostavoval za líniou baleárskych prakovníkov svoju armádu Hannibal. Na ľavé krídlo pri rieke rovno oproti rímskym jazdcom umiestnil svojich iberských a keltských jazdcov.
Hneď vedľa nich postavil polovicu Afričanov v ťažkej zbroji, ďalej Hispáncov a Keltov, potom druhú polovicu ťažkoodených Afričanov a na pravé krídlo numidských jazdcov.
Prostriedok jeho línie tvorený Hispáncami a Keltmi bol pritom vysunutý v akomsi poloblúku dopredu a ťažká africká pechota sa k nemu napájala na bokoch v hlbokej zostave.
To bola tá slávna polmesiacovitá formácia. Hannibal so svojím bratom Magónom velili stredu, ľavému krídlu velil Hasdrubal, pravému Maharbal.
Pohľad na obrovské rímske vojsko nepochybne znepokojil mnohých mužov v Hannibalovej armáde. Známa je historka o dôstojníkovi menom Gisgo, ktorý za všetkých nahlas vyslovil svoje obavy. Hannibal sa naňho vtedy obrátil: „Je tu jedna vec, ktorá je ešte zvláštnejšia než ich počet... a to, že v celej tej obrovskej armáde nie je ani jediný muž menom Gisgo.“
Ak by sa niečo také naozaj stalo, bola by to brilantná reakcia brilantného veliteľa, ktorý vedel, ako uvoľniť atmosféru, povzbudiť svojich mužov na duchu a ktorému rozhodne nechýbalo sebavedomie. Pripravil si totiž na Rimanov dokonalý plán, ktorý nemohol nevyjsť.
Viac o púnskych vojnách v Historickej revue 08/2019
Premyslený plán prináša víťazstvo, nedostatočný plán porážku.
Majster Sun
Bitka začala mohutným bojovým pokrikom a krupobitím striel ľahkoodencov. Zo začiatku vyrovnaný boj sa rýchlo zmenil na prudkú bitku, keď Hannibal vyslal do útoku svojich iberských a keltských jazdcov.
Tí sa vzápätí zrazili s rímskou jazdou, pričom boj prebiehal tak, že jazdci pozoskakovali z koní a pustili sa do seba v boji muža proti mužovi. Ľahkoodencov v strede línie medzitým vystriedala ťažká pechota. Rimania od svojej početnejšej a masívnejšej formácie očakávali, že prerazí slabšie sily protivníka a rozhodne bitku.
Vzduch nad bojiskom rozochvel ponurý zvuk cornicenov a obrovská masa rímskej pechoty začala postupovať vpred. Čelili im polonahí, divoko vyzerajúci Kelti a mohutní Hispánci oblečení v krátkych bielych tunikách lemovaných purpurom.
Ich vypuklá línia sa pod rímskym tlakom začala prehýbať dovnútra, ale nepovolila. Hannibal šikovne pomiešal rôzne bojujúcich Keltov s dlhšími, sečnými mečmi s Hispáncami, ktorí bojovali kratšími, bodnými mečmi.
To Rimanov, ktorí neustále museli meniť spôsob boja, o niečo spomalilo. Hannibal so svojím mladším bratom Magónom neprestajne jazdili po vnútornom oblúku vlastnej prehýbajúcej sa línie a povzbudzovali svojich mužov.
Do stredu, ktorý povoľoval, sa hrnulo čoraz viac a viac Rimanov, ale kartáginské boky stredovej línie, tvorené ťažkou africkou pechotou, vystrojenou ukoristenými rímskymi zbrojami z predchádzajúcich bitiek, stáli pevne na svojom mieste.
Ako Rimania postupovali, africkí ťažkoodenci po ich bokoch sa za nimi pomaly otáčali ako zatvárajúce sa dvere. A potom zaútočili.
Na rímskom ľavom krídle spojenecké jazdectvo pod Varrovým velením len s najväčším úsilím odrážalo nájazdy Maharbalových Numídijcov.
Toto ľahké africké jazdectvo, bojujúce štýlom „udri, obráť sa, vráť sa z iného smeru, udri“, pôsobilo od začiatku Hannibalovho ťaženia Rimanom veľké problémy a ani tu si s ním nevedeli dať rady.
Rozhodujúci moment bitky nastal, keď sa Varrovým jazdcom objavil za chrbtom Hasdrubal so svojou keltskou a iberskou ťažkou jazdou.
Tomu sa totiž medzitým podarilo poraziť a zahnať na útek rímsku jazdu na opačnom konci, precválal so svojimi jazdcami poza rímske línie a udrel zozadu na Varra.
To už spojeneckí jazdci nevydržali a v tej chvíli sa rozpŕchli, prenasledovaní Numídijcami. V tejto kritickej situácii prejavil Hasdrubal veliteľské nadanie, rozum i obratnosť.
Nechal prenasledovanie Numídijcom, zadržal svojich jazdcov, stočil ich späť na hlavné bojisko a zaútočil do tyla rímskych légií. Pasca sklapla a nasledoval masaker.
Keď vraždenie skončilo, prišiel čas zrátať straty. Na bojisku zostalo ležať vyše 70-tisíc mŕtvych Rimanov a ich spojencov (podľa Polybia, Livius udáva necelých 50-tisíc), 10-tisíc (tí, čo zostali strážiť tábor) padlo do zajatia.
Zachránili sa len necelé štyri stovky jazdcov a asi 3-tisíc pešiakov. Okrem Varra, ktorý sa spasil s niekoľkými jazdcami útekom, padli skoro všetci velitelia. Lucius Aemilius Paulus, zranený v jazdeckej bitke na začiatku, padol neskôr uprostred bojiska v pešej bitke.
Medzi padlými boli aj obaja rímski velitelia stredu, Geminus a Minucius, obaja kvestori konzulov, niekoľko ďalších bývalých konzulov, 29 vojenských tribúnov a 80 prétorov a senátorov. Hannibal stratil asi 4-tisíc Keltov, 1 500 Hispáncov a Afričanov a okolo 200 jazdcov.
Víťaz nie je víťazom, pokiaľ to neuzná i porazený.
Quintus Ennius
Ešte predtým, než vyrazil na svoje ťaženie do Itálie, mal vraj Hannibal zvláštny sen. V spánku sa mu zjavil mladík božskej krásy, ktorý sa predstavil ako vyslanec samotného Jova.
Hannibal ho mal nasledovať do Itálie, nespúšťať z neho oči a neobracať sa späť. Zo začiatku sa Hannibal držal pokynov, ale po chvíli mu zvedavosť nedala a obrátil svoj pohľad za seba.
Tam uvidel obrovského hada, valiaceho sa v jeho stopách a ničiaceho všetko, čo mu prišlo do cesty. Nebo bolo pokryté hustými mrakmi a vzduch sa otriasal ranami hromov. „Čo to je za príšeru a čo ten hrozný pohľad znamená?,“ pýtal sa Hannibal.
„To je zničenie Itálie,“ znela odpoveď. „Choď ďalej svojou cestou, na nič sa už nepýtaj, nech zostane osud utajený!“
Možno to bolo práve pri Kannách, keď sa Hannibal obzrel okolo seba a uvedomil si, že zničenie Itálie má na dosah a predsa ďaleko.
Zničil ďalšiu, doteraz najväčšiu rímsku armádu, ale Rím stále nebol zďaleka porazený a ani sa tak necítil. Hannibalove straty pri Kannách boli výrazne menšie, ale na jeho pomery citeľné.
Obliehanie Ríma, ktorého sa mnohí tak obávali, nebolo nikdy reálne. Na to jednoducho nemal dostatočné sily ani zázemie. Stačilo si spomenúť, ako sa Kartáginci s oveľa lepším logistickým pokrytím vytrápili pri obliehaní nepomerne menšieho Sagunta.
Darmo Maharbal podľa Livia údajne Hannibalovi vytýkal: „Bohovia skutočne nedali jednému človeku všetko! Víťaziť, Hannibal, vieš, ale víťazstvo využiť nedokážeš.“
Hannibalovo fenomenálne víťazstvo pri Kannách znamenalo, paradoxne, začiatok jeho konca. Rimania vytriezveli a vrátili sa späť k Fabiovej stratégii.
A hoci po Kannách získal Hannibal na svoju stranu ďalších rímskych spojencov, už v Itálii nedokázal – aj pre čoraz viac viaznucu podporu z domovského Kartága a nepriaznivo sa vyvíjajúcu situáciu v Hispánii, kde sa naopak darilo Rimanom – dosiahnuť žiadny výraznejší úspech.
Rimanom sa oplatilo byť trpezliví a vojnové šťastie sa obrátilo na ich stranu. Svoju najväčšiu porážku navyše využili vo vlastný prospech.
Zmeny vo vojenskom a politickom zriadení, ku ktorým po nej postupne pristúpili, ich priviedli nielen k víťazstvu nad svojím najväčším protivníkom, ale urobili tiež z Ríma najväčšiu veľmoc v celých starovekých dejinách. Kartágo, ktoré zrodilo veľkého vojvodcu, čo im v tom takmer zabránil, bolo pritom úplne zničené a stratilo sa z histórie. Tým hrozným hadom z Hannibalovho sna bol nakoniec možno Rím.
