Dňa 13. decembra 1981 vojnový stav ukončil „karneval Solidarity“. Počas neho bolo do decembra 1982 internovaných celkovo približne 10-tisíc ľudí, naraz sa však v internačných táboroch nachádzalo maximálne 5 300 osôb. Pacifikácia spoločnosti prebehla úspešne aj napriek počiatočným prejavom odporu.
Symbolom vzdoru sa stala katovická baňa Wujek, kde pri potláčaní štrajku zastrelili deviatich baníkov. „Normalizácia“ spoločnosti, ktorú vojnový stav priniesol, však mala ďaleko od normalizácie, aká prebiehala v rokoch 1969 – 1970 v Československu alebo v roku 1956 po potlačení maďarskej revolúcie sovietskymi vojskami.
Generál Wojciech Jaruzelski postupne ovládol nielen armádu, ale stal sa aj premiérom (od februára 1981) a v októbri 1981 prvým tajomníkom ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS).
Vo svojom prejave, ktorým ohlásil začiatok „vojnového stavu“, sa ani raz nezmienil o komunistickej strane. Aj slovo socializmus spomenul iba raz.
Naopak, vo svojom prejave zdôrazňoval vlastenectvo a spoločnú zodpovednosť za Poľsko. Hoci PZRS si udržala monopol moci, v prvých mesiacoch výnimočného stavu predstavovala formálne vedenie štátu Vojenská rada národnej záchrany.
V Poľsku sa armáda tradične tešila veľkej úcte a moc sa už nemohla opierať o legitimitu, založenú na komunistickej ideológii.
Hnutie Solidarita vydávalo vlastný týždenník. Dotýkal sa aj tém, ktoré boli dlhšiu dobu tabu.
Zdroj: wikipedia.org
Neúspešná normalizácia
Jaruzelski nerealizoval ani odporúčania brežnevovského vedenia sovietskych komunistov, podľa ktorých ďalším krízam komunistického režimu v Poľsku malo zabrániť nastolenie štátnej kontroly nad katolíckou cirkvou, kolektivizácia poľnohospodárstva a vytvorenie „socialistickej inteligencie“, t. j. pritvrdenie v prístupe voči intelektuálom.
PZRS v dôsledku výnimočného stavu stratila približne 30 % členov, len v rokoch 1980 – 1986 z Poľska emigrovalo 740-tisíc ľudí, pričom tri štvrtiny z nich nemali ani 35 rokov.
Nešlo však iba o politických emigrantov, častým motívom odchodu na Západ bola ekonomická situácia. Vzhľadom na relatívne liberálnu politiku v oblasti cestovania však mnohí Poliaci hľadali prácu v zahraničí, na Západe, ale aj v NDR alebo v Československu bez toho, aby úplne prerušili väzby s domovinou.
Jaruzelskému sa stabilizácia ekonomiky nepodarila. Značná časť potravín, ale aj spotrebného tovaru bola dostupná buď na prídel, alebo na čiernom trhu.
Práve tzv. sivá ekonomika zachránila mnohých Poliakov pred hladom. Občania prestali dôverovať štátu, snažili sa dopestovať potraviny buď vo vlastných záhradkách, alebo sa zásobovali aj vďaka „nákupnej turistike“ do susedných štátov. V spoločnosti sa spontánne obnovovali trhové vzťahy, oveľa rýchlejšie ako v iných štátoch sovietskeho bloku.
Komunistická moc nedokázala obnoviť niekdajšiu kontrolu nad spoločnosťou. Po pozastavení výnimočného stavu v decembri 1982, respektíve po jeho úplnom zrušení v júli 1983 síce opozícia nezískala taký vplyv, aký mala v roku 1981, ale naďalej pôsobila v ilegalite.
Po zrušení výnimočného stavu viacerých predstaviteľov Solidarity prepustili z internácie, tým najobávanejším však bola internácia zamenená za trest väzenia. Do činnosti opozície bolo aktívne zapojených približne 50- až 70-tisíc ľudí a ďalších 200-tisíc s ňou spolupracovalo.
V porovnaní s inými štátmi sovietskeho bloku teda disponovala solídnou sociálnou bázou a jej aktivity bezvýhradne alebo potenciálne podporovala približne polovica obyvateľstva.
Značne rozšírený bol samizdat, pričom Poľsko bolo azda jedinou komunistickou krajinou, v ktorej sa samizdat predával, a tak si zarábal na svoju ďalšiu činnosť.
Zároveň sa však diferencovala aj opozícia. Vznikali zárodky budúcich pravicových i ľavicových strán. Opozícia sa štiepila aj podľa postoja ku komunistickej moci na stúpencov dialógu a nenásilných zmien a na jej radikálnych odporcov, reprezentovaných napríklad Bojujúcou Solidaritou, založenou v roku 1982.
Nielen viac než 1 500 samizdatových periodík, ale aj demonštrácie, organizované spravidla na výročia, spojené s národnými a demokratickými tradíciami, brutálne potláčané jednotkami ZOMO (Ozbrojené jednotky Občianskej milície), nesvedčili o úspešnej normalizácii spoločnosti.
V policajných zložkách narastala nervozita, o čom svedčí napríklad smrť študenta Grzegorza Przemyka počas policajného výsluchu v máji 1984 alebo zavraždenie kňaza Jerzyho Popieluszka, ktorý pôsobil na robotníckom predmestí Varšavy, v októbri 1984.
V tomto prípade však páchatelia zločinu z radov dôstojníkov ministerstva vnútra boli odhalení a odsúdení na vysoké tresty väzenia. Pohreby Przemyka i Popieluszka sa zmenili na niekoľkotisícové tiché demonštrácie proti režimu.
Prídelový lístok na potraviny sa stal bežným javom v krajine s upadajúcim hospodárstvom.
Zdroj: wikipedia.org
Premeny režimu
Jaruzelského režim musel počítať s opozíciou ako trvale prítomným fenoménom poľskej spoločnosti. Vysokú mieru dôvery si udržala katolícka cirkev. Kardinál Józef Glemp pokračoval v politike svojho predchodcu Stefana Wyszyńského a umožňoval, aby episkopát pôsobil ako sprostredkovateľ medzi vládou a opozíciou.
Poskytoval pomoc obetiam politických perzekúcií, vyslovoval sa za obnovenie činnosti Solidarity, ale vystupoval aj proti radikálnym akciám opozície.
Zdanie plurality režimu malo budiť Vlastenecké hnutie národnej obrody (PRON), vytvorené v júli 1982 ako koalícia PZRS a satelitných politických strán.
Jeho predsedom bol katolícky spisovateľ Jan Dobraczyński. Na rozdiel od „národných frontov“, napríklad v Československu, však PRON v ojedinelých prípadoch vystupoval proti cenzúre či za prepustenie politických väzňov. Novovzniknutá oficiálna Celopoľská dohoda odborových zväzov (OPZZ) sa v roku 1984 deklarovala ako nezávislá a samosprávna odborová centrála.
Mala nahradiť zakázaný Nezávislý samosprávny odborový zväz „Solidarita“, aj keď bola kontrolovaná PZRS. Oslabovanie ideologického charakteru režimu signalizovalo vytvorenie Štátneho tribunálu (1982), ktorému sa zodpovedajú najvyšší predstavitelia štátu, a v roku 1985 bol zriadený aj Ústavný súd.
Poľsko tak bolo jedinou krajinou sovietskeho bloku, v ktorej tieto inštitúcie boli nielen formálne zriadené, ale aj ovplyvňovali rozhodnutia štátnej moci.
V roku 1987 bol vytvorený aj úrad Hovorcu občianskych práv (t. j. ombudsmana). Na druhej strane režim napriek represiám (napríklad voči novinárom) už nedokázal vynucovať od občanov ani vonkajšie prejavy lojality.
Volieb do Sejmu v roku 1985 sa zúčastnilo iba 78,8 % oprávnených voličov, podľa odhadov opozície to v mestách bolo ešte menej, približne 60 %.
Podobne časť spoločnosti bojkotovala voľby do orgánov miestnych samospráv, čo bolo v iných štátoch sovietskeho bloku nepredstaviteľné.
Po vyhlásení výnimočného stavu a oficiálnom zrušení Solidarity v októbri 1982 sa režim dostal do hlbokej medzinárodnej izolácie, keď USA a štáty západnej Európy s ním prerušili kontakty a zaviedli voči nemu ekonomické sankcie.
Opatrná liberalizácia režimu sledovala aj záujem prekonať túto izoláciu, keďže Jaruzelski si uvedomoval, že modernizácia Poľska nie je možná bez spolupráce so Západom.
Jaruzelski zároveň v relatívne krátkom čase dokázal odstrániť z vedenia PZRS najagresívnejších stúpencov „tvrdej línie“, podporovaných z Kremľa, čo najmä nástupca Leonida Iľjiča Brežneva vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSSZ Jurij Andropov (1982 – 1983) niesol s mimoriadnou nevôľou.
Poľský režim teda možno charakterizovať ako reformujúci sa posttotalitný režim, ktorý postupne prerastal do režimu autoritatívneho s klesajúcou rolou ideológie.
Viac o dejinách Poľska v 20. storočí nájdete v HR 9/2014
Opatrná liberalizácia
Po nástupe Michaila S. Gorbačova na post generálneho tajomníka ÚV KSSZ začiatok politiky sovietskej perestrojky urýchlil proces postupných reforiem režimu.
Gorbačov považoval Poľsko za „laboratórium“ prestavby. Posilnenie reformných síl signalizovalo prepustenie politických väzňov v septembri 1986 a ustanovenie Konzultačnej rady pri predsedovi Štátnej rady, ktorým sa stal W. Jaruzelski.
Hoci rada nemala reálny vplyv na proces prijímania rozhodnutí, na jej činnosti sa podieľali aj niektoré osobnosti, rešpektované v opozícii, napríklad advokát Władysław Siła-Nowicki alebo člen Spoločenskej rady pri kardinálovi Glempovi Krzysztof Skubiszewski.
Nárast pesimizmu a nespokojnosti sa síce nepremietali do rastu podpory opozície, ale ukazovali, že ani pokusy o dodatočné prijatie časti opozície do štruktúr režimu neposilnili jeho sociálnu bázu.
Podľa prieskumu agentúry CBOS ešte v decembri 1985 46 % respondentov považovalo ekonomickú situáciu krajiny za zlú, v apríli 1987 ich bolo už 69,1 %. Rástla aj nespokojnosť s politickou situáciou.
Neúspechom sa skončilo referendum v novembri 1987, v ktorom vládny program ekonomických reforiem síce podporilo 66 % voličov, ale pri 67,3% účasti to predstavovalo iba 44,28 % oprávnených voličov.
Podobne ideu liberalizácie režimu pri posilnení samospráv a občianskych práv podporilo síce 69 % voličov, predstavovalo to však iba 46,29 % oprávnených voličov.
Referendum tak potvrdilo, že režim vládne iba s podporou menšiny obyvateľstva. Moc však bola ochotná pristúpiť iba na taký kontrolovaný pluralizmus, ktorý by neviedol k odstaveniu komunistov od moci.
Ako sme spomenuli, nespokojnosť a apatia sa nepremietali do rastu podpory opozície. V tejto situácii časť jej protagonistov, napríklad Adam Michnik, naznačovali potrebu hľadať „realistický kompromis“ s mocou, pričom v knihe „Také časy... Reč o kompromise“ naznačil ako možný cieľ získanie 30 % mandátov v Sejme.
Na jeseň 1986 však začala otvorene pôsobiť Solidarita. Jej líder Lech Wałęsa vytvoril Dočasnú radu NSZZ Solidarita, z obáv pred možným návratom represií však paralelne zostala pôsobiť aj konšpiračná Dočasná celoštátna komisia (TKK).
Nedôvera opozície bola oprávnená, keďže polícia naďalej rozháňala demonštrácie odporcov režimu. Na jeseň 1987 sa oba orgány spojili do Celoštátnej výkonnej komisie NSSZ Solidarita, ale radikálnejšia časť hnutia (napríklad Andrzej Gwiazda, Marian Jurczyk) trvala na obnovení vedenia Solidarity, zvoleného v októbri 1981.
V opozícii proti Wałęsovi sa vytvorila Pracovná skupina Celoštátnej komisie, aj keď Wałęsov mandát, zaštítený okrem iného získaním Nobelovej ceny mieru, spochybňovaný nebol. Radikáli zo Solidarity a ďalších skupín opozície považovali snahy o hoci aj prechodný kompromis s mocou za zradu hnutia.
Viac o páde komunizmu v Európe v roku 1989 nájdete v HR 11/2014
Cesta z politického patu
Opozíciu aj komunistickú moc prekvapili dve vlny štrajkov – v apríli 1988 na baltskom pobreží a v auguste 1988 v katovických baniach. PZRS uvažovala o vyhlásení výnimočného stavu, napokon však zvolila cestu dialógu s opozíciou.
Štrajkujúci požadovali legalizáciu Solidarity, hoci ich jadro tvorila mládež, ktorá sa v rokoch 1980 – 1981 nemohla angažovať kvôli svojmu veku. Moc vyľakal ich radikalizmus, ako aj to, že do štrajkov sa zapojili aj členovia provládnych OPZZ.
Rokovania medzi Wałęsom a mocou, predstavovanou ministrom vnútra generálom Czesławom Kiszczakom, sprostredkovala katolícka cirkev.
Stúpencov tvrdého kurzu vo vedení PZRS bolo potrebné poraziť dvakrát – raz v auguste 1988, potom 16. – 17. januára 1989 na zasadnutí ústredného výboru, keď W. Jaruzelski, Cz. Kiszczak, generál Florian Siwicki a nový premiér Mieczysław Rakowski pohrozili demisiou.
Rakowského vláda mala ambície presadzovať ekonomické reformy, pôsobili v nej aj súkromní podnikatelia. Zároveň sa však k rokovaniam s opozíciou snažila pristupovať z pozície sily, napríklad uzavretím Gdanských lodeníc. Hoci ekonomická situácia podniku hovorila v prospech tohto rozhodnutia, hlavným motívom bola likvidácia kolísky Solidarity.
Opozícia nebola ochotná pristúpiť na kompromis bez legalizácie Solidarity. Po televíznej debate medzi L. Wałęsom a šéfom OPZZ Alfredom Miodowiczom, ktorej jednoznačným víťazom sa stal práve Wałęsa, však už nebolo možné trvať na tejto pozícii.
Moc musela pristúpiť na politický pluralizmus a v decembri 1988 sa pri Solidarite ustanovil Občiansky výbor ako zárodok politického hnutia.
Rokovania „okrúhleho stola“ vo Varšave trvali od 6. februára do 5. apríla 1988. Popri zástupcoch PZRS a Solidarity sa ich symbolicky zúčastňovali aj zástupcovia cirkvi ako sprostredkovatelia.
Výsledkom rokovaní bola legalizácia Solidarity a vytvorenie stočlennej hornej komory parlamentu – Senátu, kreovaného na základe voľnej hry politických síl, kým v dolnej komore, v Sejme, sa prostredníctvom slobodnej voľby malo obsadzovať 35 % mandátov.
Pre zástupcov moci, ktorá sa však už začala prezentovať ako „koalícia“, bolo vyhradených 35 mandátov, volených v rámci celoštátnej kandidátky.
Obe komory parlamentu mali voliť prezidenta s relatívne silnými právomocami. Výsledkom dohôd bolo, že táto funkcia pripadla W. Jaruzelskému. Začala vychádzať opozičná tlač vrátane denníka Gazeta Wyborcza (Volebné noviny).
Voľby ako protikomunistický plebiscit
Poloslobodné voľby priniesli neočakávanú mobilizáciu stúpencov Solidarity, aj keď 62,7% účasť v prvom kole svedčila o pretrvávajúcej apatii v spoločnosti.
Konali sa 4. júna, presne v deň, keď na pekinskom námestí Tchien-an-men čínske vojenské jednotky začali brutálne rozháňať prodemokratických študentov.
Kandidáti Občianskeho výboru, t. j. Solidarity, získali v dvoch kolách 99 mandátov v Senáte a 160 zo 161 dostupných mandátov v Sejme.
Koaliční kandidáti takmer úplne prepadli, z celoštátnej kandidátky v prvom kole získali nadpolovičnú väčšinu hlasov iba traja, a aj to vďaka neformálnej podpore Solidarity vo svojich volebných obvodoch.
PZRS bola presvedčená o svojej podpore a s porážkou sa zmierila až vtedy, keď bolo zrejmé, že stratila aj podporu Moskvy. Prepadli aj kandidáti opozície, pôsobiacej mimo hnutia Solidarity.
V zmysle dohôd „okrúhleho stola“ sa prezidentom stal W. Jaruzelski. PZRS sa však snažila zapojiť do vlády aj opozíciu, čo však lídri Solidarity odmietali.
Preto pokus Cz. Kiszczaka o zostavenie novej vlády nevyšiel. Časť Solidarity však uvažovala o zostavení takej vlády, v ktorej by dominoval práve Občiansky výbor.
Dňa 3. júla 1988 Adam Michnik zverejnil návrh nového kompromisu v úvodníku opozičnej Gazety v článku „Váš prezident, náš premiér“. Jeho návrh sa začal napĺňať po tom, ako L. Wałęsa oslovil satelitné strany PZRS (Demokratickú stranu a roľnícku Zjednotenú ľudovú stranu), aby zostavili vládu so zástupcami Solidarity.
Napokon výsledkom takmer trojmesačných rokovaní bolo zvolenie Tadeusza Mazowieckého v Sejme za prvého nekomunistického premiéra Poľska po roku 1945 a vytvorenie vlády širokej koalície, v ktorej si komunisti síce podržali kreslá ministrov obrany a vnútra, ale stratili väčšinu vrátane rezortu diplomacie.
Umieračik sovietskemu bloku
Poloslobodné voľby a nástup Mazowieckého vlády znamenali faktický koniec komunistickej Poľskej ľudovej republiky, hoci formálne zrušenie mocenského monopolu PZRS a zmenu názvu štátu na Poľskú republiku Sejm schválil až 29. decembra 1989, t. j. až po páde berlínskeho múru, bulharského komunistického lídra Todora Živkova a po „zamatovej revolúcii“ v Československu. V lete 1989 sa vývoj v týchto troch štátoch zdal byť takmer nehybný.
Vďaka rokovaniam „okrúhleho stola“ komunisti prvý raz uznali možnosť deľby moci s nekomunistami v sovietskom bloku, čo zároveň znamenalo začiatok postupnej demontáže systémov sovietskeho typu v stredovýchodnej Európe.
Kompromis mal prechodný charakter, po ohlásení politiky „urýchlenia“ Lechom Wałęsom však umožnil plne slobodnú voľbu prezidenta v roku 1990 a parlamentu o rok neskôr.
Rokovania iniciovali umiernení aktéri na strane komunistickej moci i opozície. V konečnom dôsledku však „okrúhly stôl“ priniesol víťazstvo reformných komunistov v tábore PZRS, ktorí neskôr pod vedením Aleksandra Kwaśniewského vytvorili Sociálnu demokraciu Poľskej republiky (SdRP) a marginalizáciu komunistických dogmatikov.
Porážka komunistov bola o to ťažšia, že legitimity ich zbavilo odborové hnutie, zastupujúce robotníkov. Práve tých robotníkov, na záujmy ktorých sa komunistické hnutie od svojho vzniku odvolávalo.
Reformný potenciál PZRS v 80. rokoch však umožnil to, že v roku 1993 sa SdRP ako prvá ľavicová postkomunistická strana v strednej Európe vrátila k moci prostredníctvom slobodných volieb.
S ohľadom na spomienky na vojnový stav sa však postkomunisti nikdy nestali prijateľným koaličným partnerom pre strany postsolidaritného tábora, hoci časť z nich sa hlásila k liberálno-ľavicovým či dokonca socialistickým hodnotám.
„Okrúhly stôl“ však zároveň odštartoval rozkol v tábore Solidarity. Pre časť jej protagonistov, najmä z mladšej generácie, kompromis s mocou znamenal zradu.
Generačný spor sa naplno prejavil po roku 2005 v podobe sporu liberálnej Občianskej platformy a národno-konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť, vedenej bratmi Lechom a Jarosławom Kaczyńskými.
Radikáli zo Solidarity považujú práve cestu negociovanej tranzície bez radikálnej dekomunizácie za príčinu politických a ekonomických problémov Poľska po roku 1989.
Nástup vlády s menšinovým zastúpením komunistov otriasol celým sovietskym blokom a ešte viac ním otriasol fakt, že ju akceptoval aj Sovietsky zväz.
Svedčí o tom aj podráždená reakcia vedenia KSČ na čele s Milošom Jakešom, ktoré nebolo ochotné pripustiť konanie „okrúhleho stola“ v Československu.
Aj napriek takémuto odporu sa „okrúhly stôl“, t. j. model negociovanej tranzície, v rozličnej miere etabloval aj v ďalších štátoch sovietskeho bloku, konkrétne v NDR, v Československu, v Maďarsku a v Bulharsku.
