Deň-D, t. j. 6. jún 1944, kedy sa na pobreží Normandie vo Francúzsku, okupovanom Nemcami, vylodili Spojenci, patrí k vrcholným okamihom 2. svetovej vojny. Na túto operáciu pod kódovým označením Neptune/Overlord sa západní Spojenci pripravovali už od roku 1943. Rozhodnutie vykonať inváziu v roku 1944 bolo prijaté v máji 1943 vo Washingtone na konferencii pod názvom Trident a podmienené udalosťami, ktoré tomu všetkému predchádzali.
V júni 1940 Adolf Hitler dosiahol vojnový triumf, ktorý nazval „najslávnejšie víťazstvo v histórii“. Počas víťaznej vojny o Francúzsko došlo k evakuácii britských a spojeneckých vojsk z kontinentálnej Európy. Operácia Dynamo znamenala hromadný odsun spojeneckých vojsk z pláží a prístavu Dunkerque, ktorý prebiehal medzi 27. májom a 3. júnom roku 1940. Do Anglicka sa vtedy premiestnilo 338-tisíc vojakov a Nemci tak na štyri roky ovládli kontinentálne pobrežie západnej Európy.
Nutnosť otvorenia druhého frontu
Po tom, čo v júni 1941 Hitler napadol Sovietsky zväz, Stalin naliehal na vytvorenie druhého frontu v západnej Európe. Britský predseda vlády Churchill to zamietol, pretože bez americkej pomoci Briti nemali dostatočnú silu na vykonanie takejto akcie. Na prípravu kombinovanej operácie s nádejou na úspech bolo potrebné pripraviť zodpovedajúci počet síl a prostriedkov, ktoré by zviedli úspešný boj s nemeckými vojskami. To si však vyžadovalo svoj čas. Treba zdôrazniť historický fakt, že v počiatočných fázach vojny Veľká Británia naozaj nedisponovala potrebnými silami a prostriedkami. Nemožno zabúdať ani na skutočnosť, že na viacerých pozemných a námorných bojiskách musela odolávať ťažkému tlaku vojsk Osi.
Prvý pozitívny impulz vo vývoji vojny v prospech štátov, ktoré bojovali proti Nemecku a jeho spojencom, nastal až po vstupe Spojených štátov amerických, po útoku japonského námorníctva na Pearl Harbor. Priaznivá situácia pre realizáciu takejto náročnej kombinovanej operácie však nastala až v druhej polovici roku 1943, a to vzhľadom na ťažké porážky nemeckých vojsk na východnom fronte a v severnej Afrike a na výrazný nárast materiálnej i technickej vybavenosti amerických a britských vojsk.
Otázka otvorenia západného frontu bola skloňovaná aj počas Teheránskej konferencie tzv. veľkej trojky na sklonku roku 1943 (wikipedia.org)
Obranný potenciál Tretej ríše
Nemci mali svoje sily rozmiestnené vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku. Išlo o 58 divízií, ktoré boli organizované do dvoch skupín armád B a G, spadajúcich pod veliteľstvo West. Na jeho čele stál poľný maršal Gerd von Rundstet. V severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku sa nachádzala skupina armád B pod velením poľného maršala Erwina Rommela. Táto armádna skupina mala 38 divízií. Na pobreží Biskajského zálivu a v južnom Francúzsku bola skupina armád G v sile 16 divízií. Veliteľom tejto skupiny armád bol generálplukovník Johannes Blaskowitz. V zálohe veliteľstva West sa nachádzali ďalšie štyri divízie.
Okrem týchto pozemných jednotiek boli na území Francúzska aj letecké a námorné jednotky. Tretia letecká armáda Luftwaffe mala na letiskách vo Francúzsku 160 bojových lietadiel, 70 stíhačiek a 90 bombardérov. Nemecká Kriegsmarine v Lamanšskom prielive a Calaiskej úžine mala v čase invázie päť torpédoborcov, 34 torpédových člnov, 163 mínoloviek, 57 hliadkových lodí a 42 delových člnov. Išlo pritom len o zlomok celkových vojenských síl Tretej ríše. V polovici roka 1944 približne 60 % všetkých nemeckých vojsk naďalej pôsobilo na východnom sovietsko-nemeckom fronte a ďalšie nemecké sily na okupovaných územiach a talianskom fronte.
Podľa názorov mnohých historikov Červená armáda mala potenciál poraziť nemecké sily aj v prípade, že by sa spojenecké vojská vo Francúzsku nevylodili. V takom prípade by však 2. svetová vojna trvala oveľa dlhšie, vyžiadala by si viac ľudských životov a spôsobila aj viac materiálnych škôd. Dva nesmelé plány s krycími názvami operácia Roundup a operácia Sledgehammer boli predložené v rokoch 1942 – 1943, ale ani jeden z nich nebol považovaný za prakticky realizovateľný s nádejou na úspech. Namiesto toho Spojenci zahájili inváziu na Sicílii v júni a v Taliansku v septembri 1943.
Maršal Erwin Rommel a úzka generalita na inšpekcii tzv. Atlantického valu na normanskom pobreží (wikipedia.org)
Deň-D v plánoch a mapách veliteľov
Dňa 6. júna 1944 sa v Normandii sústredilo cca 160-tisíc amerických, britských a kanadských vojakov (a menší francúzsky kontingent), aby na tamojších plážach vytvorili predmostie pre ďalší vojenský postup. Po úspešnom otvorení tohto frontu sa Nemecká ríša mala ocitnúť v zovretí vyčerpávajúcej vojny na troch frontoch, čo ju nakoniec malo zraziť na kolená. Najvyšším veliteľom spojeneckých expedičných síl, ktorý mal na starosť celkové riadenie priebehu invázie, bol americký generál Dwight Eisenhower a podliehali mu traja britskí vojenskí velitelia – admirál Bertram Ramsay, hlavný maršal letectva Trafford Leigh-Mallory a generál Bernard Montgomery.
Vylodeniu vojsk mala zabrániť nemecká skupina armád B poľného maršala Erwina Rommela. Plán Dňa-D počítal s nočnou plavbou flotily vojnových a transportných lodí, preplnených spojeneckými vojakmi, cez Lamanšský prieliv, ktorá mala zakotviť oproti piatim vybraným inváznym plážam – na východe v troch anglo-kanadských sektoroch Sword, Juno a Gold a na západe na dvoch amerických plážach Omaha a Utah. Krátko predtým mali pristáť tri spojenecké vzdušné výsadkové divízie, aby zabezpečili východné a západné krídlo invázneho priestoru.
Samotnému vylodeniu úderných vojsk na určených plážach malo predchádzať koncentrované vzdušné a námorné bombardovanie. Po vytvorení malých predmostí prvými útočiacimi jednotkami mali ďalšie sledy postupovať do vnútrozemia, ku koncu Dňa-D obsadiť mesto Bayeux a zlúčiť štyri východné predmostia na plážach so zónou britského vzdušného výsadku do jedného väčšieho výbežku.
Nepriaznivé počasie a moment prekvapenia
Začiatok Dňa-D bol stanovený na 5. jún, ale nepriaznivé počasie prinútilo Eisenhowera inváziu odložiť. Napriek tomu sa začala 6. júna, hoci more bolo stále búrlivé. Spustenie invázie v zlom počasí však Spojencom umožnilo prekvapiť Nemcov, ktorí pomalou reakciou na novú situáciu prepásli mimoriadne výhodnú príležitosť prekaziť vylodenie. Dňa 5. júna sa 6 939 plavidiel odrazilo od pobrežia južného Anglicka a ešte v ten istý večer zamierilo na juh k normandskému pobrežiu. Potom od 23:30 hod. 1 100 spojeneckých transportných lietadiel prepravilo 17-tisíc výsadkárov do Normandie.
V skorých ranných hodinách 6. júna britské vzdušné výsadkové jednotky pristáli severovýchodne od mesta Caen a obsadili kľúčové miesta, aby ochránili východné invázne krídlo. V rovnakom čase dve americké vzdušné výsadkové divízie pristáli v močarinách za plážou Utah, aby Nemcom zabránili viesť proti- útok proti západnému krídlu invázie. Zatiaľ čo miestne nemecké velenie usúdilo, že tieto pristátia výsadkárov sú začiatkom invázie, vyššie velenie bolo stále presvedčené, že ide len o diverzné sily, ktoré predchádzajú hlavnému útoku Spojencov v nimi predpokladanom priestore Pas-de-Calais. Keď Nemci odhalili tieto vzdušné výsadkové operácie, pobrežie Normandie už opúšťala flotila prázdnych výsadkových plavidiel. S príchodom nového dňa Spojenci spustili námorné a letecké bombardovanie nemeckých pobrežných obranných postavení.
V ústrety smrti - vylodenie amerických vojakov na pláži Omaha, kde sa odohrali najťažšie boje (wikipedia.org)
Útok
Medzi 6:30 až 7:15 hod. ráno Spojenci rozvinuli obojživelný útok na všetkých piatich plážach. O 7:15 hod. na východnú pláž Sword zaútočila britská 3. divízia. Jej úderné sily, podobne ako na ostatných plážach, sa skladali z kombinovaných peších, ženijných a špecializovaných obrnených útvarov. Po dvoch hodinách sa britské jednotky prebojovali z pláže a dobyli úporne bránený nemecký oporný bod v La Bréche. Medzičasom si ďalšie spojenecké útvary kliesnili cestu smerom na východ k okraju prístavu Ouistreham severovýchodne od mesta Caen a postúpili 3,2 kilometra do vnútrozemia, aby obsadili Hermanville.
Počas celého dopoludnia sa na pláži Sword vyloďovali ďalšie jednotky, jej priestor sa však postupne zaplňoval. Výsledkom bol dopravný chaos, ktorý podporným obrneným silám bránil v pohybe do vnútrozemia. Nakoniec britské útočné hroty obnovili svoj postup aj napriek chýbajúcim tankom. Medzitým o 7:45 hod. kanadská 3. pešia divízia zaútočila na pláž Juno. Musela čeliť silnému odporu nepriateľa, preto trvalo viac ako dve hodiny, kým sa jej podarilo pohnúť sa z pláže. Po celý zvyšok dňa britské a kanadské jednotky postupovali smerom k St. Aubinu a Courseulles, aby 6,4 kilometra hlboko vo vnútrozemí vybudovali obrannú líniu.
O 7:30 hod. sa na pláži Gold, ďalej na západe, vylodila britská 50. pešia divízia. Predchádzajúce bombardovanie tohto sektora zlomilo odpor Nemcov a útočné hroty tak vytvorili predmostie aj napriek chýbajúcej podpore tankov, ktoré pri vyloďovaní zápasili s rozbúreným morom. Na západnom krídle však silné nemecké pobrežné opevnenie v Le Hamele odolalo predchádzajúcemu spojeneckému bombardovaniu. Britské sily museli mnoho hodín prekonávať intenzívny odpor Nemcov, než sa im ho podarilo dobyť. Kým trvali boje o Le Hamel, ostatným britským útvarom sa podarilo pretlačiť do vnútrozemia a preniknúť 6,4 kilometra na západ, kde dobyli Port-en-Bessin, čím zúžili 14,5 kilometra širokú medzeru medzi plážami Gold a Omaha.
Ťažké boje na Omahe
Pláž Omaha je 8 kilometrov dlhá a siaha od Sainte-Honorine-des-Pertes na východe po Vierville-sur-Mer na západe na pravom brehu rieky Douve. Práve tu bolo vylodenie nevyhnutné, lebo tým došlo k prepojeniu britských síl, ktoré sa vylodili na východnej pláži Gold, s americkými silami na západnej pláži Utah. Útok americkej 1. a 29. pešej divízie na pláž Omaha sa začal o 6:30 hod. Ešte pred týmto termínom sa veci skomplikovali, pretože palebná podpora sa ukázala byť menej účinná, ako sa očakávalo. Plán predpokladal, že počiatočné vlny útokov, ktoré sa skladali z tankov, pechoty a ženistov, ochromia pobrežnú obranu, čím umožnia pristanie väčším lodiam a nasledujúcim inváznym vlnám.
Hlavným cieľom bolo zaistiť predmostie, 8 kilometrov medzi Port-en-Bessin a riekou Vire, zaistiť spomínané spojenie s britskými jednotkami, vylodenými na pláži Gold na východe, a dosiahnutie rieky Isigny na západe kvôli spojeniu sa so 7. zborom z pláže Utah. Oproti nim stála nemecká 352. pechotná divízia, ktorá pozostávala prevažne z mladíkov, doplnených veteránmi z východného frontu. Len 6 800 mužov z 12 020 malo skúsenosti z bojov. Tí všetci mali ubrániť 53 kilometrov frontu. Nemci boli rozmiestnení v oporných bodoch pozdĺž pobrežia. Ich stratégia bola založená na zničení nepriateľského útoku ešte na vodnej hladine. Len málo vecí na pláži Omaha sa však nakoniec udialo tak, ako bolo naplánované.
Problémy s navigáciou spôsobili, že väčšina vyloďovacích člnov celý deň míňala svoje ciele. Obrana bola neočakávane silná a pristávajúcim americkým jednotkám spôsobila ťažké straty. Jednotky, oslabené stratami pri samotnom vylodení, neboli proti silnej obrane schopné vybojovať priechody z pláže. To spôsobilo mnoho problémov vrátane zdržania ďalších vĺn útoku. Tým, ktorí prežili, sa napokon podarilo dosiahnuť malé prieniky. Pri útokoch museli často len improvizovať a šplhať sa na skaly medzi najviac bránené body.
Spojenecké spravodajské služby zlyhali, keď neodhalili prítomnosť len nedávno sem presunutých čerstvých nemeckých posíl. Americké jednotky bojovali celé dopoludnie, kým sa im podarilo prebiť sa z pláže a postúpiť k útesom za ňou, ale ešte aj na poludnie bol oporný bod Američanov v priestore, ktorý bránili Nemci, veľmi vratký. Na konci dňa boli v amerických rukách dva izolované oporné body, ktoré ďalšie plánovanie využilo proti slabším obranným postaveniam vo vnútrozemí.
Ihneď po získaní úzkeho predmostia na normandskom pobreží spojenci začali s mohutným vyloďovaním ťažkej bojovej techniky a následných vĺn vojenských divízii do vnútrozemia (wikipedia.org)
Veľký úspech na začiatku veľkého víťazstva
Bitka na pláži Omaha ostro kontrastovala s útokom výsadku na pláži Utah v juhovýchodnom cípe polostrova Cotentin, ktorý si vyžiadal oveľa menej obetí. Americká 4. pešia divízia začala s vyloďovaním v tomto sektore o 6:30 hod. presne po tom, ako paľba z námorných diel rozmetala pomerne slabú nemeckú obranu. Nepriateľ si bol istý, že močariny za plážou Utah Spojencov presvedčia, aby sa na tomto mieste nevyloďovali. Američania, ktorí natrafili len na slabý odpor protivníka, rýchlo postúpili do vnútrozemia, aby uzavreli obranný perimeter, udržiavaný americkým vzdušným výsadkom. Po zvyšok Dňa-D Spojenci postupovali z dobytých pozícií ďalej do vnútrozemia, aby vytvorili štyri väčšie predmostia.
Na západe sa britské jednotky spojili so vzdušnými výsadkovými silami, ktoré sa zachytili východne od rieky Orne. Nemecký tankový protiútok na severe však zabránil jednotkám, vylodeným na pláži Sword, spojiť sa s jednotkami z pláže Juno. Medzitým sa kanadské jednotky, vylodené v sektore Juno, pripojili k britským z pláže Gold. Americké jednotky ďalej na západe sa zachytili na pláži Omaha na úzkom páse, ktorý siahal od pobrežia asi 1,6 kilometra do hĺbky. Stalo sa tak za cenu viac než dvoch tisícov padlých. Postup na pláži Utah bol hladší a Američania sa tu zakrátko spojili so svojím vzdušným výsadkom.
Do polnoci 6. júna 1944 sa vylodilo 159-tisíc spojeneckých vojakov, ktorí na normandskom pobreží vybudovali štyri rozsiahle predmostia. Hoci invázny front Spojencov aj naďalej zostával zraniteľný, úspech Dňa-D bol nesporný. Zabezpečil, že pre nepriateľa teraz bolo prakticky nemožné zatlačiť útočníkov späť do mora. Otvorenie nového frontu 6. júna 1944 predstavovalo kľúčový krok v spojeneckom pochode k víťazstvu nad nacistickým Nemeckom, ktoré napokon prišlo 8. mája 1945.
