V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.
Babylonského vládcu primäli k návratu pomerne neznámi polokočovníci zo západoiránskych hôr, dnes ich poznáme ako Peržanov. Viedol ich Kýros II., kráľ Anšanu, ktorého meno v tých časoch zrejme bolo počuť v každom stane. Po víťazstve nad Médmi (550 pred n. l.) porazil Lýdov pri Sardách (546 pred n. l.), ovládol takmer celú Malú Áziu a dosiahol dôležité víťazstvá na východe. Sprevádzalo ho renomé, podobné povesti najslávnejších asýrskych a babylonských kráľov. V ceste k vláde nad celým Predným východom mu stáli už iba Novobabylonská ríša a jej panovník Nabonid.
Kýros II. Veľký
Tajuplný Nabonid
Nabonid patrí medzi rozporuplné postavy prednovýchodných dejín a podstatná časť jeho vládnych krokov zostáva nepochopená. Babylonský trón si uzurpoval v roku 556 pred n. l., keď už ako skúsený muž so skupinou vplyvných oligarchov odstránil mladučkého panovníka Lábaši-Marduka.
Po nástupe na trón musel vrátiť oligarchickým skupinkám ich podporu, z čoho vyplynuli viaceré hospodárske reformy. Spustil kontrolu chrámového hospodárenia a chrámy prestal podporovať štátnymi dotáciami, naopak, zaťažil ich rôznymi povinnosťami a dávkami.
Napriek snahe o hospodárske pozdvihnutie krajiny, prvé roky jeho vlády sprevádzali nepokoje a hlad. K oživeniu krajiny potreboval nové zdroje a silnú ideologickú záštitu. Pre ideologické posilnenie štátu podnikol tradičné, ale i neobvyklé kroky.
K tradičným patrí naštartovanie projektu reštaurácie chrámov, k tým netradičným hlavne pokus zaviesť v Babylonii kult boha Sína z Charránu. Nabonid, syn kňažky boha Sína, podľa všetkého plánoval pretransformovať kult do podoby božstva, ktoré by ideologicky spájalo celú Babyloniu.
Babylonský boh Marduk sa tak istým spôsobom dostal na druhú koľaj a tento stav sa ešte zhoršil, keď sa Nabonid vydal do Arábie, kde chcel získať dostatočné hospodárske zdroje kontrolou karavánových ciest. Vládu v Babylone prenechal na svojho syna Bel-šarru-usura, biblického Belšazara, a sám na desať rokov opustil mesto.
Keďže kráľ nebol v Babylone, zakázal slávenie každoročného sviatku Nového roka. V priebehu rokov, ktoré strávil v arabskej oáze Téma a v bojoch s okolitými kmeňmi, sa Peržanom za hranicami podarilo zvrhnúť médsku nadvládu a poraziť Lýdov. Blížiace sa perzské nebezpečenstvo v roku 543 pred n. l. priviedlo Nabonida späť do Babylonie.
Čriepky skladačky
Dobytie Babylonu opisuje viacero prameňov. Sú ako čriepky rôznych mozaík s tým istým námetom. Keď ich poskladáme, nevieme z nich vyčítať detaily príbehu, ale poznáme pointu. Našťastie, v tomto prípade dosť podrobne.
Základný rámec celej vojny poskytuje Nabonidova kronika. V nej sa píše, že v sedemnástom roku Nabonidovho panovania, teda v roku 539 pred n. l., Peržania prešli severnými hranicami Babylonie a na prelome septembra a októbra sa stretli s Babylončanmi pri meste Opis.
Babylončania z bitky museli ustúpiť, Nabonid sa stiahol za hradby Sipparu a sever krajiny zostal voči Kýrovi nechránený. Peržania si oblasť nekompromisne podriadili. Nabonid utiekol pred hrozbou zo Sipparu a záchranu hľadal v Babylone. Sippar, bez kráľa i vojska, 10. októbra dobrovoľne kapituloval.
Nabonida nečakali lepšie správy ani po úteku do Babylonu. Mesto iba márne čelilo perzskému obliehaniu. Kýrov médsky správca Ugbaru/Gobryas sa zmocnil časti Babylonu už 12. októbra. Peržania Nabonida zajali a obliehali zvyšok mesta. Na konci mesiaca, 29. októbra, už do mesta, ktoré bolo kompletne v perzských rukách, vstúpil Kýros so svojím sprievodom.
Kýrov edikt, verný svojej legitimizačnej a propagandistickej povahe, pripísal Kýrov príchod do Babylonie Mardukovej vôli. Podľa textu dokumentu boh odovzdal svoju krajinu Kýrovi bez akejkoľvek bitky, čo je značne upravený výklad udalostí. Scenár textu diktovali víťazi, takže Nabonidovo správanie podáva výrazne negatívne.
I správy o babylonských prípravách na vojnu, hlavne informáciu o uložení posvätných sôch z celej Babylonie do hlavného mesta, edikt interpretoval ako Nabonidovo znesvätenie kultov. Skutočný dôvod uloženia sôch v Babylone pritom spočíval v snahe predísť ich odvlečeniu z krajiny Peržanmi, keďže v Babylone mali byť sochy dostatočne chránené.
Edikt nás tak viac informuje o perzskej propagande po páde Babylonu ako o samotnom perzskom vpáde do krajiny a Kýrovom víťazstve.
Spomedzi ďalších prameňov približuje itinerár perzského ťaženia hlavne Hérodotos. Grécky historik uvádza, že Kýros vyrazil zo Sús a s vojskom prišiel k rieke Gyndes, dnešnej Dijále, ktorá 20 kilometrov južne od mesta Opis ústi do Tigrisu.
Podľa Hérodotových správ Kýros strávil celé leto prípravou tohto regiónu na bezpečný prechod svojho vojska. Nasledujúcu jar zaútočil. Vtrhol do Babylonie a zvíťazil nad Babylončanmi, ktorí sa po prehranej bitke stiahli do mesta, pripraveného na dlhé obliehanie.
Kýros pri Babylone rozdelil vojsko a zmocnil sa mesta ľsťou. V porovnaní s kronikou Hérodotos nespomína bitku pri Opise a hovorí až o bitke pred Babylonom a rozdeľuje babylonskú vojnu do dvoch rokov.
Dodajme však, že v tomto bode sa klinopisný text a Hérodotos teoreticky nemusia rozchádzať, lebo viaceré fázy vojny naznačuje jednou poznámkou i Nabonidova kronika, ktorá spomína perzské operácie pri Tigrise v období pred samotným vpádom do Babylonie.
Túto informáciu je, samozrejme, lákavé synchronizovať s Hérodotovou správou o perzských prípravách pri Dijále (prítok Tigrisu) rok pred výpravou, ale text kroniky je v tomto bode príliš fragmentárny a nemôžeme ho akceptovať ako definitívne potvrdenie Hérodota.
Oba texty sa zhodujú na perzských operáciách pri Opise. V oboch prípadoch Peržania pri Opise skončili až po letných mesiacoch. Hérodotos i klinopisný text svorne hovoria o perzskom víťazstve v jednej rozhodujúcej bitke, hoci ju lokalizujú do rôznych miest.
Podľa oboch prameňov Kýros po bitke rozdelil vojsko a prekvapivo sa zmocnil Babylonu. Zhody nie sú náhodné, Hérodotos zjavne disponoval spoľahlivými zdrojmi a rozdiely oproti kronike vyplývajú zo zjednodušenia a doplnenia príbehu o rozprávačské prvky zo strany samotného Hérodota alebo jeho informátorov.
Xenofón opäť použil historické udalosti ako pozadie svojho didaktického rozprávania. Bitku medzi Peržanmi a Babylončanmi vynechal a prešiel priamo k dobývaniu Babylonu, ktorý pripadol Peržanom podobným spôsobom ako u Hérodota – ľsťou. Podľa Xenofóna nenávideného babylonského kráľa zabili dobyvatelia krátko po páde mesta.
Bitku zahrnul do svojho rozprávania aj Berossos, hoci nešpecifikuje bojisko. Po prehratej bitke sa Nabonid podľa jeho informácií utiahol do Borsippy. Peržania najskôr dobyli Babylon a následne kapitulovala i Borsippa. Kýros sa prejavil veľkodušne a Nabonida nechal dožiť na majetkoch v Karmánii.
Dôležitú čriepku do celkového obrazu perzského ťaženia prináša babylonský klinopisný dokument z archívu rodinnej firmy Egibi. Dokument vznikol iba tri mesiace po páde Babylonu a informuje o šesťtýždňových stavebných prácach na opevnení Enlilovej brány.
Týmto vchodom sa vstupovalo zo severu do západnej časti Babylonu. Spojenie informácie o rekonštrukcii opevnenia s perzským vpádom je, samozrejme, lákavé a potvrdzovalo by, že mesto sa dobrovoľne nevzdalo, ale bolo dobyté.
Z toho, čo vieme o topografii starovekej Babylonie, sa zdá byť zaujímavý, tiež v súvislosti s perzským vpádom, hlavne Médsky múr, spomínaný Xenofónom. V oblasti na sever od Sipparu a na východ od Opisu ho vytvárali kanály, ktoré zo severu takmer nepriechodne uzatvárali vstup do Babylonie.
V časoch mieru bezpochyby zabezpečovali zavlažovanie, ale v prípade útoku mohli zadržať nepriateľa. Práve existencia Médskeho múru prispieva k pochopeniu trasy perzského vojska. Kýros prekročil Dijálu a Tigris pri Opise, a tak sa dostal popod obrannú sieť kanálov.
Začal zároveň zo severu, aby smerom k juhu postupne pacifikoval celé územie a pri ťažení na Babylon mu za chrbtom nezostali žiadne nepriateľské mestá. Tým sa prehľad našimi čriepkami končí a dá sa z nich spraviť asi nasledujúci príbeh.
Cylinder (valčekové pečatidlo) posledného babylonského vládcu Nabonida, objavený v Sippare v dnešnom Iraku. Text v klinovom písme informuje o ním nariadenej rekonštrukcii chrámov
Ako to teda bolo?
Udalosti mohli prebehnúť aj nasledovne: V sedemnástom roku Nabonidovej vlády Peržania napadli Babyloniu zo severovýchodu. Rok pred samotnou výpravou vpádu mohli predchádzať prípravné vojenské operácie v oblasti ústia Dijály.
Prípravy na bezpečný prechod riek a kanálov po spustení výpravy zabrali Peržanom celé leto, takže s babylonským vojskom sa stretli pri Opise až na prelome septembra a októbra. Babylončanov prinútili ustúpiť k Sipparu.
Kýros okamžite po víťaznej bitke rozdelil vojsko na dve časti. Sám viedol väčšiu časť vojska proti Nabonidovi k Sipparu a zvyšok pod velením Gobrya, správcu Médie, poslal pozdĺž západného brehu Eufratu k Babylonu. Babylončanov oddiel prekvapil, a hoci kládli odpor, mesto na západnom brehu Eufratu padlo.
Medzitým Peržania pod Kýrovým velením niekoľko dní zaisťovali územie na severe. Z Opisu do Sipparu je to viac ako 70 kilometrov. Kýros tiahol s veľkým vojskom pozvoľne a Peržania na dobytom území zrejme úmyselne rozširovali hrôzu, aby zastrašili zvyšok krajiny.
Taktika slávila úspech, lebo Nabonid pred príchodom Peržanov utiekol zo Sipparu do Babylonu a Sipparčania, odkázaní sami na seba a bez vojska, 10. októbra kapitulovali. Nabonid už nenašiel bezpečné útočisko ani v Babylone.
Západná časť mesta patrila Peržanom a babylonský kráľ sa v meste ocitol prakticky v pasci. Do 26. októbra Peržania mesto dobyli a 29. októbra doň vstúpil i Kýros. Či už vychádzame z osudu Kroisa v Nabonidovej kronike alebo z osudov povstalcov v texte Behistunského nápisu, predpokladám, že Nabonid neušiel poprave a Berossova zmienka o jeho internácii v Karmánii je poplatná Kýrovmu obrazu v prednovýchodnom a antickom povedomí. Inými slovami obrazu veľkodušného a spravodlivého panovníka, „otca“. Viac ako dve storočia dlhá perzská vláda nad Babylonom sa mohla začať.
Viac o dejinách Babylonu v Historickej revue 05/2019
